Na Dukle mala smrť žatvu

Francúzi mali Verdun, Česi, Rusíni a Slováci – Duklu. To, čo sa odohrávalo pred rokmi vo Východných Karpatoch, označujú vojenskí historici za jednu z najväčších horských bitiek v dejinách.

Pre útočiace jednotky Červenej armády a 1. československého armádneho zboru bola bezpochyby najväčšou. Proti nim sa v tamojších kopcoch opevnilo desať nemeckých a šesť maďarských divízií. Asi 100-tisíc vojakov stálo proti takmer 165-tisíc vojakom. Desaťtisíce z nich tam padli alebo boli ranení.

V piatok 6. októbra 1944 na svitaní dosiahli prieskumné hliadky v Duklianskom priesmyku štátnu hranicu. Dalo sa to zistiť podľa hraničného kameňa, ktorý však bol už päť rokov označený písmenom "S“ (Slovensko). Teraz ho mali nahradiť stĺpom so štátnym znakom ČSR. Najprv však bolo treba vztýčiť na hranici československú vlajku.

Stalo sa to na 28. deň Karpatsko-duklianskej vojenskej operácie. Územie Slovenska bolo už viac ako päť týždňov okupované nemeckými vojskami. Tisova vláda ich pozvala na potlačenie Slovenského národného povstania.

"K hranici sme vyšli za ranného šera,“ spomínal už po vojne desiatnik Vladimír Tyrek (zomrel ako plukovník vo výslužbe pred štyrmi rokmi). "Vtom na nás odkiaľsi začali páliť Nemci. Nezranili síce nikoho, guľky však prelomili žrď vlajky a jej látku úplne roztrhali.“ Vojaci si potom museli pomôcť narýchlo zhotovenou papierovou vlajkou.

Hranica akoby sa bránila staronovému označeniu, lebo na prvý raz nevyšiel ani zámer so stĺpom. Zakopali ho do zeme a vojak Rudolf Belavý z Pružiny naň osadil štátny znak ČSR. Civilným povolaním bol Belavý zlievač, deň predtým znak zhotovil z plechu havarovaného lietadla. Netrvalo však dlho a stĺp vyvrátil výbuch míny, na ktorú nabehlo auto s generálom Jaroslavom Vedralom-Sázavským, veliteľom 1. brigády čs. armádneho zboru. Generál pritom zahynul, stĺp museli postaviť znovu.

Po vojne sa 6. október slávil ako Deň Československej ľudovej armády a časom obrástol rôznymi legendami. Najrozšírenejšia bola o tom, ako vojaci pri prekročení štátnej hranice bozkávali zem, rodnú hrudu.

Podľa spomienok Karla Klapálka, veliteľa 3. brigády čs. armádneho zboru, si máloktorý z vojakov uvedomoval, že práve prešiel hranicu, tobôž aby sa na nej zastavoval a priľnul k nej "v rachote streľby, dunení rán, v napätí nervov, keď každý chybný krok môže znamenať koniec“.

Navyše nebolo sa prečo veľmi dojímať ani oslavovať. Predsunuté jednotky síce ešte toho istého dňa oslobodili Vyšný Komárnik, ale Nemci sa vzápätí zachytili na ďalšom obrannom pásme len šesť kilometrov južne od priesmyku, pri Nižnom Komárniku.

Front sa potom na dlhých sedem týždňov zastavil a obe strany sa vyčerpávali v nekonečnom pozičnom boji. Vojská sa pohli až 26. novembra, ale strašne pomaly.

Pre lepšiu predstavu: z hraničného priesmyku na Dukle do Svidníka je iba 19 kilometrov. Ale oslobodenecká armáda sa do tohto mestečka dostala až po vyše troch mesiacoch urputných bojov – 19. januára 1945!

Prečo jej to trvalo tak dlho?

Pevnosť zvaná Karpaty
Pripomeňme si, že Dukliansky priesmyk bol v dávnejšej minulosti najvýznamnejším východným priechodom Karpát. Možno si ho predstaviť ako pomerne širokú bránu v hlavnom hrebeni vo výške 503 metrov nad morom.

Už v stredoveku cez túto pomyselnú bránu viedla obchodná cesta spájajúca Podunajsko a Potisie s Povislím. Strategickým miestom zostala aj v 20. storočí.

Nie je však priesmyk ako priesmyk, iný je v lete a iný v jeseni či v zime. Keď počúvame alebo čítame spomienky pamätníkov na bitku v Karpatoch – či už vojakov, alebo ich veliteľov – najviac im z nej utkvel v hlavách vtedajší nečas. Ustavičný dážď, pľušť, husté hmly, rozvodnené horské potoky, bezodné bahno.

Počasie bolo zjavne na strane nepriateľa, to priznával vo svojich každodenných „zvodkách“ z frontov aj Hitlerov hlavný stan. Preberala ich ľudácka tlač.

"V lesných Karpatoch sa včera zmiernila prudkosť sovietskych útokov, podnikaných na početných miestach za silného dažďa a prvého sneženia,“ informoval denník Slovák 7.¤októbra 1944. Mimochodom, Slovák prekročenie štátnych hraníc Sovietmi svojím čitateľom zamlčal. Denník Gardista pripustil iba to, že "boľševickým vojskám sa na dvoch miestach podarilo preniknúť asi na 500 metrov do nemeckých hlavných pozícií“.

Takýmto terénom sa útočiace vojská mohli iba brodiť "Podmáčaná pôda takmer úplne paralyzovala pohyb techniky a celú dopravu,“ napísal v memoároch o situácii 38. armády I. ukrajinského frontu jej veliteľ Kirill Moskalenko. Na niektorých úsekoch museli vojaci svoje delá a mínomety doslova prenášať na pleciach.

Alebo tankisti: stroje sa v úzkych priechodoch nemohli rozvinúť do bojových zostáv, museli postupovať v kolónach, často zastavovať kvôli mínovým poliam alebo intenzívnej paľbe nepriateľských zbraní. Cestu im však často zatarasovali aj zničené či zhorené tanky – vlastné i protivníkove.

A ešte si zapamätali neprístupné hory, bičované studenými jesennými vetrami, husté lesy, rokliny a priepasti ukrývajúce nepriateľa.

"V tých bojoch sme spoznali, čo znamenajú naše pohraničné hory a ako sa dajú brániť,“ spomínal Vilém Sacher, veliteľ delostrelectva 3. brigády. "A to dokonca aj bez betónových pevností a bunkrov, ktoré sme bez boja upustili v roku 1938.“

Mnohí z tých, čo prežili, hory vtedy tak znenávideli, že keď sa po vojne vybrali s rodinou niekam na dovolenku, výšinám sa zďaleka vyhýbali.

"Nemci boli zakopaní v kopcovitom teréne, oni nás videli, keď sme vyrážali do útoku, mali nás ako na dlani,“ rozprával Ján Minárik, vtedy 22-ročný veliteľ mínometnej čaty (zomrel vlani v Bratislave ako plukovník vo výslužbe). "Mali schopných ostreľovačov, no nielen to: priam fanaticky bojovali o každý kopec, ba o každý strom.“ Polovica vojakov Minárikovej jednotky padla na Dukle, tam sú aj pochovaní. Ostatní si odniesli na pamiatku rôzne zranenia.

V pamäti im ešte ostala únava, nesmierna únava. Ak si niekde na chvíľu sadli, spravidla hneď zaspali. Napokon únavou trpel aj protivník, čo dosvedčujú spomienky nemeckých "obrancov“ Karpát dostupné na internete.

"Stiahli nás do dediny v tyle, jej obyvatelia sa na nás vystrašene dívali, takých špinavcov asi ešte nevideli,“ napísal Johannes Flemke, bývalý príslušník 1. lyžiarskej stíhacej divízie (bola na Dukle aj taká). "Uvarili sme si zemiakovú polievku a potom od únavy zaspali.“

Cez mínové polia
Keď sa hovorí a píše o bitke na Dukle, spomínajú sa zväčša iba vojaci. Čo si tam vytrpeli, koľkí to peklo neprežili. A čo civilisti, obyvatelia Podduklianskeho kraja? Akoby tam ani nežili. Je síce pravda, že mnohí evakuovali ešte pred začatím bojov, keď sa front priblížil nebezpečne blízko. Ďalší však zostali a ukrývali sa, ako len išlo – v pivniciach, zemľankách, no predovšetkým v okolitých lesoch.

Väčšina z nich si ešte pamätala prvú svetovú vojnu. Vtedy uplynulo presne 30 rokov od inej bitky v Duklianskom priesmyku, keď sa cezeň prebili ruské vojská generála Alexeja A. Brusilova. Ustupujúce jednotky rakúsko-uhorskej armády podpálili koncom novembra 1914 Svidník, ale ešte predtým ho vyrabovali. Vraj tak je to lepšie, akoby sa všetko dostalo do rúk Rusom, oznámili. Miestne obyvateľstvo si ešte pamätalo hrôzy vojny a predpokladalo, že teraz to už nemôže byť horšie. Bolo.

Po oslobodení Vyšného Komárnika 6. októbra vyšli dedinčania z lesa a chceli privítať červenoarmejcov podľa starého slovanského zvyku – chlebom a soľou. Ako to dopadlo, opísal spravodajca denníka čs.¤armádneho zboru Za slobodné Československo už 8. októbra 1944: "Celého bochníka chleba v dedine nebolo. S námahou zobrali v polorozbitých, biednych hospodárstvach suchý kus chleba. Soli v dedine sa nenašlo ani zrnko.“

A soľ bola vtedy nad zlato. Vojakom by sa zišla najmä preto, že by si mohli dlhšie podržať mäso zabitých koní (na Dukle bojovala aj kozácka jazda, 20-tisíc červených kavaleristov), a tak ho museli hneď skonzumovať, ináč by sa pokazilo.

V spomienkach niektorých účastníkov bojov, či už príslušníkov Moskalenkovej armády, alebo Svobodovho armádneho zboru, sa však nájde dobré slovo aj na adresu neznámych civilistov z okolia Dukly.

V Krajnej Porúbke sa postarali o ťažko ranených vojakov, zarezali pre nich posledné teliatko, len aby mali lepšiu stravu. Ranených červenoarmejcov ukryli aj obyvatelia dediny Havranec pri Svidníku. Jeden z nich však urobil ešte viac – previedol celý 205. motostrelecký pluk cez nepriechodný lesný terén do tyla nepriateľa. Po vojne to dosvedčil veliteľ pluku Fiodor I. Pečeňuk.

V okolitých lesoch operovali aj partizáni. Esesácke komandá podnikali proti nim trestné výpravy. Veľmi kruto zaobchádzali s obyvateľmi dedín, ktorých podozrievali z podpory partizánskych oddielov. Známy je prípad z novembra 1944, keď jedno takéto komando vpadlo do obce Tokajík (Stropkovský okres) a zastrelilo 34 nevinných mužov. Obec vypálili.

Nie darmo sa hovorí, že vo vojne najviac trpia civilisti. Z dedín v Údolí smrti, kde prebiehali najťažšie boje, nezostal kameň na kameni. Ba aj vo Svidníku sa život po vojne začínal v zemľankách. A na každom kroku číhali na človeka míny.

"V niektorých dňoch máme väčšie straty z výbuchov mín ako z bojov,“ zapísal si Klapálek niekedy v novembri 1944. Ak boli nášľapné míny také nebezpečné pre skúsených vojakov, čo potom mohli znamenať pre civilistov?

V Znojme žije rodák od Zvolena, dnes 93-ročný major vo výslužbe Jozef Citterberg. V bitke na Dukle bol spojárom a jeho budúca manželka Viera zdravotníčkou (pred siedmimi rokmi zomrela). Až po vojne sa mu zdôverila, čo zažívala v poľnej nemocnici: "Tých zranených a dokaličených po výbuchoch bolo toľko, že sme ich nestačili operovať,“ spomínala. "V jednej opustenej chalupe v nejakej osade pri hraniciach sme ich kládli na stôl a pílkou im tie hnáty odrezávali.“

Bez okamžitej amputácie gangrénou postihnutých končatín hrozila totiž nešťastným vojakom istá smrť. Lekári však denný prísun stoviek zranených jednoducho nezvládali. A tak ich aj pri ťažkých chirurgických zákrokoch museli niekedy zaskočiť mladé ošetrovateľky z rýchlokurzov.

Dokaličení vojaci sa dostali aspoň do akej-takej poľnej nemocnice, ale skrývajúci sa civilisti… Už nikto nikdy nespočíta, koľko ľudí zahynulo od výbuchov mín v rokoch 1944 – 1945. Presné štatistiky sa začali viesť až neskôr. Podľa nich len v rokoch 1952 až 1962 usmrtila nevybuchnutá munícia v Podduklianskom kraji 289 a zranila 1¤774 civilných osôb, prevažne deti. A nešetrila ani pyrotechnikov a ženistov. Do roku 1960 ich tam zahynulo pri odmínovávaní 78!

Draho zaplatené víťazstvo
Bitke na Dukle sotva aspoň trocha porozumieme, ak ju neuvidíme v širšom kontexte tej krvavej doby.

Koncom októbra 1944 sa už zvierali nemecké kliešte okolo povstaleckého územia na strednom Slovensku. Povstalci však naďalej viazali početné sily Wehrmachtu, ktoré sa mohli uplatniť na východnom fronte.

Bratislavská vláda už prestala kontrolovať situáciu a uvedomovala si nadchádzajúcu hrozbu. V samotnom hlavnom meste platil zákaz nočného vychádzania.

"Keby sa nepriateľovi podarilo preniknúť cez severné Karpaty, tak či onak stali by sme sa dejiskom vojnových hrôz,“ napísal v komentári Gardista už 10. októbra. "Musíme byť pripravení, aby sa Slovensko nestalo promenádou nepriateľských vojsk.“

V Rumunsku medzitým padol režim Iona Antonesca, kolaborujúci s nacistickým Nemeckom. Sovietskym vojskám sa otvorila cesta na Maďarsko a ďalej na západ.

Nemohli moskovskí stratégovia zvoliť v septembri 1944 radšej túto "južnú“ cestu, nejsť hlavou proti múru a vyhnúť sa tak obrovským stratám v karpatskom kotle?

Podľa Františka Cséfalvaya z Vojenského historického ústavu v Bratislave to generálnemu štábu Červenej armády bolo asi jasné, ale: „Sovieti spustili túto operáciu z politických, a nie vojenských dôvodov – mala pomôcť Slovenskému národnému povstaniu.“

Okrem toho mali prísľub, že z druhej strany hraníc im bránu Karpát pomôžu otvoriť dve východoslovenské divízie. Nestalo sa tak, Nemci ich odzbrojili bez boja niekoľko dní pred začiatkom Karpatsko-duklianskej operácie.

Podľa pôvodných plánov sa mali Moskalenkove jednotky a Svobodov zbor prebiť do priestoru Prešova na piaty deň operácie, 13. septembra 1944. V skutočnosti sa tak stalo až v januári 1945. V tom čase vojská IV. ukrajinského frontu obsadili už Budapešť a ďalšie jednotky I.¤ukrajinského frontu – Krakov. Postupovali však prevažne po rovine, kým 38. armáda spolu s 1. čs. armádnym zborom nadlho uviazla v horách.

A prebila sa z nich len za cenu nesmiernych obetí. Historici sa ich dodnes nevedia dorátať. Podobne ako v prípade francúzskeho Verdunu, bolo to síce draho zaplatené, ale víťazstvo.

Vladimír Jancura, Pravda, 6.10.2014 

Zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/332006-na-dukle-mala-smrt-zatvu/

Foto:
Osadenie stĺpa so znakom ČSR 6. októbra 1944 obletelo svet vďaka fotografovi 1. čs. armádneho zboru Alexandrovi Pánekovi.
Autor: Archív Dukly