Na Hodošíku po 40 rokoch znovu znelo „Vičnaja jim pamjaf"

„Vičnaja jim pamjať, tu pohybšim vojinam," znelo z úst gréckokatolíckeho farára Daniela Šarišského zo Sniny v nedeľné poobedie 5. septembra 2010 na najvyššie položenom vojnovom cintoríne na Slovensku. Tu, na Hodošíku, v nadmorskej výške 851 metrov nad morom nad zaniknutou obcou Velká Poľana, zazneli znova po dlhých 40 rokoch. Vtedy ich vyriekol v rámci bohoslužby za tu pochovaných vojakov vtedajší veľkopoľanský gréckokatolícky farár Miron Podhajecký. Nielenže sa na tomto mieste dlhé roky mlčalo, ale cintorín upadol do zabudnutia - celkom zarastal burinou a kríkmi, a farárovi Podhajeckému za tento počin bola zakázaná bohoslužobná činnosť vo vtedajšom humenskom okrese od predstaviteľov štátnej moci za údajné vykonávanie náboženských úkonov na miestach, ktoré na to neboli vyhradené.

Nedeľňajšia bohoslužba sa konala v období, kedy si pripomíname 95. výročie bojov prvej svetovej vojny v Karpatoch a práve Veľká Poľana patrila k jednému z najvýznamnejších bojísk na území dnešného Slovenska. Do priestoru Veľká Poľana - Kučalata vstúpili rakúsko-uhorské jednotky zo severnej strany Karpát v priebehu 4. a 5. apríla 1915 a tu sa zakopali. Rusi sa pokúsili za pochodu prelomiť ich obranu v tomto priestore Hornej Cirochy, preto v dňoch 6. až 8. apríla viedli intenzívne útoky na Kučalatu. Rakúsko-uhorské jednotky tento prvý úder odrazili a udržali svoje pozície, takže línia frontu sa tu stabilizovala a až do 16. apríla sa viedli len prestrelky a prieskum, ale žiadne útoky. Následne 16. apríla zahájili Rusi druhý úder, Kučalatu dobyli a obsadili pôvodné rakúsko - uhorské zákopy. Rakušáci až do 20. apríla uskutočňovali protiútoky, aby kľúčovú pozíciu dobyli naspäť. Práve vtedy došlo k najťažším bojom a Kučalata prechádzala z rúk do rúk. Nakoniec sa ju podarilo Rusom udržať. Línia frontu v tejto podobe sa tu udržala až do 7. mája, kedy Rusi v dôsledku prelomenia ich frontu pod Gorlicami boli nútení ustúpiť na severnú stranu Karpát. Nemilosrdné boje, ktoré údajne priamo na Krásnej doline prebiehali muž proti mužovi, sa nezmazateľne vryli do pamäti všetkých tu bojujúcich vojakov. Ruskí vojaci 49. pešieho Brestského pluku si v zákopoch vo chvíľach oddychu zložili smutnú vojenskú pesničku o ich poslednej ceste do boja pod názvom: „Tam je Kučalata, tam je Krásna dolina". Velenie rakúsko-uhorských vojsk na počesť týchto bojov premenovalo Trenčiansky 15. honvédsky pluk na „Kučalatský" pluk.

Dodnes nemým svedkom týchto krutých bojov sú ruiny starej gréckokatolíckej cerkvi vo Veľkej Poľane, ktorá bola počas nich zasiahnutá a dodnes v tichosti chátra. Vedľa nich sa nachádza vojnový cintorín Velká Poľana s nádhernou kamennou rotundou, kdeodpočíva 340 vojakov a ktorý čaká na svoju obnovu. Priamo na bojisku o Kučalatu nad Krásnou dolinou na vrchole Hodošík sa nachádza druhý vojnový cintorín Veľká Poľana II. Ten okrem toho, že je najvyššie položeným na Slovensku, má i nádhernú architektúru. Pozostáva z hrobov vojakov usporiadaných do piatich terasovitých kruhov, prerušených štyrmi prístupovými chodníkmi. Tu odpočíva, podľa údajov zistených v období prvej republiky, 668 vojakov. Tento počet však nemusí byť presný, nakolko sa doteraz nepodarilo nájsť prvotné záznamy o cintoríne z obdobia jeho vzniku z rokov 1916-1917.
 

Vzhľadom k výnimočnosti cintorína v roku 2010 začal Obecný úrad v Stakčíne s jeho rekonštrukciou. Za finančnej pomoci Ministerstva vnútra SR bolo zrealizované celkové vyčistenie jeho areálu od náletu krovín, vykonali sa potrebné terénne úpravy hrobov a osadených 115 náhrobných a jeden centrálny kríž. Od jari do polovice leta ruky k dielu priložili členovia Poľovného združenia Veľká Poľana so sídlom v Snine, Spolku priateľov Východných Karpát zo Sniny, Klubu vojnovej histórie Beskydy z Humenného a Klubu vojnovej histórie Karpaty zo Sniny. Náhrobné kríže vyhotovili stakčínski stolári Miroslav Kaprál' a Štefan Černega. Im všetkým patrí srdečné podákovanie za odvedenú prácu.

Počas realizácie prác vojnový cintorín navštívili zástupcovia ministerstva vnútra pod vedením pani Jany Kráľovej a následne krátko po jeho dokončení delegácia Tauridského centra vojenskej histórie zo Simferopoľa z Autonómnej republiky Krym na Ukrajine. Tí si tu uctili pamiatku tu padlých ruských vojakov, ktorí pochádzali práve z okolia Simferopoľa. Táto delegácia zároveň udelila pamätné plakety starostovi obce Stakčín Jánovi Kerekaničovi a Ing. Miroslavovi Buraľovi, koordinátorovi obce pre vojnové hroby za príkladnú starostlivosť o vojnové hroby.
 

Dôstojnou bodkou za tohtoročnou obnovou vojnového cintorína na Hodošíku bola nedeľná bohoslužba. Nám len ostáva dúfať, že ďalšia „Vičnaja jim pamjaf na tomto mieste nebude na seba čakať ďalších 40 rokov a že tento cintorín sa stane mementom nezmyselnosti všetkých vojen.

 

Miro Buraľ