Na ľudovú nôtu - Poľana

Spolu 30 rokov v súbore - tak to už je ako jedno manželstvo. Takto si hovoria Jarabinčanky, s ktorými ich rodiny zdieľajú osud žien-matiek-manželiek a zároveň členiek folklórnej skupiny Poľana, ktorá brázdi s autentickými piesňami v trojhlase, zvykmi a tradíciami i chrámovým spevom krížom-krážom celú republiku i zahraničné mestá...

NA VYSTÚPENIA AJ S KOČÍKOM Aj keď je známy dátum vzniku Poľany (rok 1978), vie sa, že jarabinské piesne zneli na festivaloch už v 30 až 40-tych rokoch minulého storočia. Učiteľ Ján Krett ale práve v 70-tych rokoch „vychytil“ 15 zanietených milovníčok ľudových piesní. Po roku sa skupina rozšírila o mladých tanečníkov „Moje deti vlastne vyrástli v skupine,“ hovorí už súčasná vedúca Mária Kaňová, ktorá ako mladá mamička prevzala štafetu a nezastavila sa dodnes. Nebolo ale ničím výnimočným, že s ňou na Východnú či Pribinovu Nitru išiel s kočíkom manžel a ich tri deti tak s materským mliekom nasávali krásny slovenský folklór.

„No a majú k nemu aj veľký vzťah, najstaršia dcéra vystupovala rovnako v súbore,“ dopovie dnes už stará mama, ktorá si pamätá aj na nočné varenie a pranie. Rodine musela dať svoje. „Nikdy mi nevyčítali moje angažovanie, ale sama mám občas výčitky,“ dopovie M. Kaňová. Napokon, teraz už skupina trochu „ubrzdila“, ale boli letá, keď nebolo víkendu, aby necestovali za divákmi. A to všetko, ako sa hovorí, za vatikánsku menu. „Tí, ktorí to robili pre peniaze, sa už dávno rozpadli. Folklór sa má robiť pre radosť,“ dopovie vedúca, ktorej vadí, že po roku 1989 sa do folklóru dostáva čoraz viac komercie. „Možno si to dnešná doba žiada, ale mi chceme robiť čisto autentický folklór. Naše piesne sú originálne, nie sú umelé. Rovnako aj rekvizity,“ taká je filozofia jarabinskej Poľany, ktorá si vystačí iba s harmonikou (aj to iba k tancom). Napokon, práve autentickosť im už vyniesla úspechy Nedajú sa nespomenúť tri popredné ocenenia na celoštátnej prehliadke vo Zvolene, tiež sú laureáti Makovickej struny v Bardejove, rovnako Ľubovnianskej valašky a laureáti festivalu v Kamienke. „Keď na medzinárodnej súťaži, kde je množstvo štátov, zdvíhajú Slovenskú vlajku, je to nezabudnuteľné,“ hovorí M. Kaňová o pocitoch a dopovie, že reprezentovať toľké roky obec je pre nich pocta. Prosto sú na Jarabinu hrdé. Rovnako sa nedá zabudnúť na tisíce vystúpení na festivaloch v Kamienke, Svidníku, Východnej, Detve, Terchovej, Vyšnom Hrušove, Raslaviciach, Telgarte .... hádam, po celom Slovensku. Poľane tlieskali aj v Čechách, Ukrajine, Poľsku, Portugalsku, dokonca v Amerike. Keď v roku 2006 videli na Manhattane Vitaj jarabinský chór a zaznel tam spev Poľany a Východnej doliny (speváckej skupiny, ktorá vznikla práve z jarabinských rodákov v Amerike a funguje pri pravoslávnom chráme v Manhattane), nik sa vraj neubránil slzám. 12 členiek Poľany vtedy pozvali rodáci a to, čo videli v krajine, kde spočinuli mnohé kosti ich ťažko pracujúcich dedov, zanechalo v nich hlboké stopy „Bola to pre nás taká odmena za celé tie roky,“ zhrnie trojtýždňový pobyt „za veľkou mlákou“ vedúca.

MLADÝ MUŽ VYRÁBA KROJE „Poľančanky“ sa vždy snažia priniesť zo svojich ciest niečo nové domov „My to môžeme vidieť, ale naši domáci nie. Tak sa snažíme niektoré zaujímavé nápady uskutočniť aj u nás,“ hovorí líderka skupiny a zároveň dlhoročná pracovníčka na úseku kultúry v obci. Taký podnet si priniesli aj pre už tradičný festival zvykov a obyčajov v obci. Navyše Jarabinčanky by sme mohli pokojne nazvať „rozdúchavačkami“ folklóru v regióne, pretože práve ony majú na svedomí znovuobnovenie niektorých súborov v okrese. V Jarabine sa tiež koná známa Makovická struna a cez Vianočné pastorá le, ktoré robia vonku po obciach, burcujú hostiteľské dediny aby ukázali kus svojich tradícií a kroje. A práve kroje sú, ako hovorí M. Kaňová, dedinským pokladom. „U nás je taký zvyk, že svokra neveste daruje kroj.“ A jarabinský kroj je veru jedinečný Aj keď sa látka na červenú sukňu podobá litmanovskej či kamienskej - je ináč tkaná. A nedá sa kúpiť, treba ju ručne utkať, rovnako ako aj iné časti kroja. Fartuchy majú potlačené modrotlačou a jarabinské ženičky po ne chodili kedysi ku staroľubovnianskym farbiarom na Farbiarsku ulicu. „Našťastie, máme v dedine šikovného mladého muža Ivana Bulíka, ktorý kroje vyrába, tká, vyšíva. A navyše spolu s Branislavom Lajčakom reprezentuje obec v duospeve na rôznych vystúpeniach. No proste, sú to naši pokračovatelia,“ prezradila M. Kaňová. Kroje si v Jarabine jednoducho nesmierne vážia. A to nielen pre ich finančnú náročnosť. „Viete koľko sukní a košieľ zoderiete za 30 rokov?“ zamyslí sa už M. Kaňová. Aj preto sa usilujú cez projekty národnostných menšín získať peniažky Podporu ale nachádzajú aj u obce, za akéhokoľvek vedenia.

Poľana je určite (bez urážky iných folklórnych zoskupení) kráľovnou dedinského folklóru. Svoje piesne vydala na kazetových i CD nosičoch. Rovnako sa Jarabinčanky blysli v slovenskom rozhlase i „telke“, mnohí isto poznajú dokumentárne pásmo Cesta za folklórom, Jarabinská poéma, Pri zlatej studničke a (najnovšie od roku 2008) i Kapura. Históriu má Poľana naozaj bohatú, jeden otáznik visí iba nad budúcnosťou. „Chceli by sme, aby sme mladým odovzdali všetko, čo vieme a možno by sme sa už aj radi posadili do hľadiska a venovali sa viac rodinám. Ale záleží to od nich,“ dopovie trochu smutne líderka Poľany A veľmi pritom chce, aby to krásne, čo ich naučili staré mamy, prežilo minimálne ďalších 30 rokov. Veď tri z nich sú v súbore celé tie roky a 12 žien vydržalo už dve desiatky rokov „Je to balzam na dušu, netreba vám doktora. Nevymenila by som tie roky za žiadne milióny,“ nabáda mladých M. Kaňová.

-hm-