NA ZAMYSLENIE

Tajomstvo života, tajomstvo smrti...

Prvé novembrové dni. Zvyčajne chladné, daždivé, nezriedka s pole­tujúcimi snehovými vločkami. Chod­níky vystlané "nepotrebným" lístím sa zapĺňajú stovkami návštevníkov cintorínov. Zdalo by sa, že je to stále • rovnaké, veď Sviatok Všetkých svä­tých sa už zapísal do našich tradícii. Tie isté pomníky, spomienky, tí istí ľudia, rovnaká žiara sviečok. A pred­sa... Stále nová a nová bolesť, smú­tok, slzy.

Každý, kto v tieto dni prichádza na cintorín, vie presne, kde sa zastaví, kde zapáli sviečku, kde tíško „zane­chá" modlitbu. Niet hádam človeka, ktorý by v duši nemal prázdne miesto za niekým, kto zaspal večným spán­kom. Spánkom, z ktorého už nie je možné prebudenie. A práve to bolí a drása naše srdce.

Zem rodí, zem živí, zem príjme svo­je "dieťa" späť. Zdá sa, že je to spra­vodlivé. Zdá sa... Jedno tajomstvo života zostáva pre nás však veľkou neznámou. Ak už máme zomrieť, tak všetci, to áno. Ale prečo sú do več­nosti po volaní aj tí, ktorí s voje posla­nie života ešte nesplnili? Rodičia, ktorí tu musia zanechal malé siroty, mladí ľudia, ktorí ešte len začínajú žít, deti, ktoré si na cestu do večnos­ti zobrali len svoju detskú nevinnosť... na to, aby sme odhalili toto tajom­stvo života, sme, zdá sa, príliš ľuďmi.

Prechádzajúc cestičkou pomedzi hrobmi čítame mená, počítame pre­žité roky, vzlykáme, spomíname. Spo­mienky na ľudí, s ktorými sme prežili spoločnú etapu pozemskej púte, sú vždy poznačené smútkom. Aj tie naj­krajšie a najpríjemnejšie sú zahale­né závojom bolesti, pretože sú už len spomienkami. Všetko prikryla chladná zem a tá v tomto prípade nepozná zľutovania. Koľko len ukryla ľudských osudov, koľko trápenia, bo­lesti, neľudskosti, ale aj šťastia, lá­sky, porozumenia, nesnažme sa však ísť ďalej, ako je možné. Aj ľudské poznanie má svoje hranice.

Dva protiklady, chladná zem či mra­zivý kameň a horúca žiara sviečok, patria k sebe a stali sa symbolom týchto sviatočných dní. Rovnako tak sa stali súčasťou celého nášho živo­ta, veď cesta na cintorín a do našich spomienok nevedie len 1. novem­bra, nemeníme ani podstatu sviatku, ani jeho charakter. Prijímame ho jed­noducho tak, ako sme prijali život. Veď pravda sveta má tisíce podôb a práve tým nás núti k hlbokému za­mysleniu, ako to býva pri hroboch najbližších.