Náboženská a etnická identita na Podkarpatskej Rusi v rokoch 1919 – 1944

Kríza identity tradičných etnických spoločenstiev na Podkarpatsku, ktorá sa začala v druhej polovici 19. storočia v súvislosti s masovou pracovnou emigráciou a navždy zmenila starý svet predstáv i spôsob života karpatských Rusínov i ich susedov (Maďarov, Slovákov, Židov, Nemcov, Rumunov a ďalších národov), sa v priebehu niekoľkých rokov ešte viac prehĺbila v dôsledku dvoch globálnych udalostí:
Veľkej vojny a jej následkov (vrátane pokusu prejsť z cyriliky na latinku a z juliánskeho kalendára na gregoriánsky v rokoch 1914 – 1918),
Rozpadu tisícročnej vlasti – Uhorského kráľovstva – a hľadania novej identity (október – december 1918).

Všetky tieto udalosti sa diali za účasti viery, náboženstva a Cirkvi, no už nie výlučne pod ich dominanciou. Hoci náboženstvo sa naďalej snažilo prostredníctvom eparchiálnych štruktúr a kléru formovať identitu veriacich, v tejto snahe mu začali čoraz silnejšie konkurovať nové spoločensko-politické organizácie, ktorých „bibliou“ bol nacionalizmus.

Rozpad Rakúsko-Uhorska nepriniesol iba vznik nových štátov na jeho troskách, ale aj teritoriálne zmeny v štyroch podkarpatských komitátoch Uhorskej Rusi. Tieto objektívne zmeny spolu s (hoci nejasným) subjektívnym národným sebauvedomením viedli k vytvoreniu „geneticky obmedzeného a suverénneho“ obrazu spolupatričnosti, teda homogénneho, partikulárneho spoločenstva, ktoré v krátkom čase získalo medzinárodnú aj vnútroštátnu legitimizáciu pod názvom „Podkarpatská Rus“.
Dramatická rozlúčka s „tisícročnou“ uhorskou domovinou a prvá priama účasť rusínskej reprezentácie na rozhodovaní o osude kraja (október 1918 – september 1919) – od amerického uznania Rusínov a rusínskych národných rád, cez autonómnu „Ruskú Krajnu“ až po rokovania na Parížskej mierovej konferencii a začlenenie do Československa – znamenali začiatok novej etapy dejín. V nej sa pre dovtedy dominantné nástroje formovania identity (vieru, náboženstvo a Cirkev) otváral čoraz menší priestor, keďže ich postupne začal vytláčať nacionalizmus.

Na konci Veľkej vojny „ponúkala“ medzinárodná geopolitika karpatorusínskej reprezentácii – v ktorej ešte stále prevládali cirkevné kruhy, no už sa pridávala i svetská inteligencia – päť základných štátoprávnych koncepcií budúcnosti Karpatska:
autonómia v rámci Uhorskej republiky,
samostatný štát,
súčasť zjednotenej Ukrajiny,
súčasť Ruska,
súčasť Československej republiky.

5.1. Obyvatelia Podkarpatskej Rusi vo svetle československých sčítaní z rokov 1921 a 1930
Pred začlenením do ČSR pod názvom Podkarpatská Rus (v septembri 1919) zaberalo podkarpatské územie štyri komitáty s rozlohou 17 945 km²:
Komitát Už so strediskom v Užhorode sa delil na 6 okresov (Sobrance, Veľké Kapušany, Užhorod, Seredné, Perečín a Veľký Berezný). Mal 207 obcí (po roku 1947 zostalo v Zakarpatsku 111).
Komitát Bereh so strediskami v Mukačeve a Berehove sa delil na 7 okresov (Nižné Vorota, Svaľava, Latorycja, Mukačevo, Verchovyna/Vyšný kraj, Kosino a Gat). Zahŕňal 248 obcí, z toho 7 väčších (Bilky, Kosino, Veľké Lučky, Veľké Berehy, Tarpa, Vary, Vašarošnaméň) a 239 menších (po roku 1947 ostalo v Zakarpatsku 221).
Komitát Ugoča (Užská stolica) so strediskom vo Veľkom Sevljuši sa delil iba na 2 okresy (Zaťanský s centrom vo Veľkom Sevljuši a Predťažský s centrom v Holme). Zahŕňal 70 obcí, z toho 11 väčších (napr. Veľké Komiaty, Veľký Sevljuš, Rakovec, Šalanky, Vylok atď.) a 59 menších; po roku 1947 ostalo v Zakarpatsku 55.

Komitát Marmaroš so strediskom v Marmarošskej Sihoti sa delil na 10 okresov (Mižhirja, Dovhe, Chust, Tjačiv, Teresva, Rachiv, Sihot atď.) so 156 obcami, z ktorých 19 bolo väčších a 135 menších.
V septembri 1919, podľa podmienok saint-germainskej zmluvy, sa ako súčasť Československa ocitla Podkarpatská Rus s rozlohou 12 694 km² a 606 568 (iné zdroje 605 568) obyvateľmi, s hustotou 48 osôb/km². Podľa Jiřího Kráľa pripadlo Československu (ako Podkarpatská Rus) 70,7 % (12 694 km²) z pôvodných 17 945 km², čo automaticky vyvoláva otázku, čo sa stalo so zvyšnými vyše 5 300 km².

Skôr než sa pozrieme na československé sčítania z rokov 1921 a 1930, treba spomenúť, že k Podkarpatskej Rusi neboli pričlenené všetky časti pôvodných komitátov. Niektoré zostali v Maďarsku, Rumunsku či na Slovensku (Prešovsko):

Maďarsko:
Z pôvodného komitátu Už zostalo v Maďarsku 13 km² (2 dediny, vrátane Záhony) s 1 231 obyvateľmi.
Z komitátu Sabolč boli k Podkarpatskej Rusi pričlenené tri dediny (Eseň, Salivka, Tisovatelek) s 3 479 obyvateľmi (1910), z ktorých 97,98 % sa hlásilo k maďarskej národnosti.
Zo 3 786 km² komitátu Bereh prešlo do ČSR 3 327 km², zvyšok (459, neskôr 436 km²) zostal v Maďarsku (okres Čonka-Bereh).

Prešovsko (ČSR):
Po roku 1919 sa stali súčasťou Slovenska tri dediny v komitáte Už – Malé Rativce, Veľké Rativce a Tisoášvaň (dnes Mineralné), s 1 609 obyvateľmi, z ktorých 98,89 % boli Maďari (1910).

Rumunsko:
Z komitátu Ugoča zostalo v Maďarsku len 0,1 km² (cca 10 ha), 60 % pripadlo ČSR a 39,09 % Rumunsku.
Rumunsko získalo viaceré mestá z komitátu Satmár (Satu Mare, Nagykaroly, Nagybánya a i.) s 6 289 km².
V komitáte Marmaroš (9 716 km²) pripadlo Rumunsku 3 417 km² a do Rumunska prešlo aj 11 farností Mukačevskej eparchie (okolo 22-tisíc gréckokatolíkov v roku 1915).

Na území Podkarpatskej Rusi:
Zo 17 945 km² štyroch pôvodných komitátov zostalo v ČSR 70,7 % (12 694 km²). Podľa ústavnej listiny z 29. februára 1920 a správnej reformy z 15. októbra 1921 sa Podkarpatská Rus delila na tri župy (Už, Bereh, Marmaroš) a 22 okresov (19 okresných úradov, 3 župné mestá: Užhorod, Mukačevo, Berehovo). Po definitívnom doriešení hraníc s Maďarskom a Rumunskom mala Podkarpatská Rus rozlohu 12 632 km².
Pri prvom československom sčítaní (15. februára 1921) tu žilo 604 745 ľudí, z toho 372 884 (62,17 %) Rusínov. Ich podiel oproti roku 1910 (56,16 %) stúpol, nie však v dôsledku prudkého národného uvedomenia, ale najmä pre pokles počtu Maďarov (z 21,96 % na 17,03 %). Treťou najpočetnejšou etnickou skupinou boli Židia (80 059 osôb; 13,35 %). Tí sa však v náboženskej štatistike uvádzali ako 93 008 židovského vyznania (t. j. nie všetci Židia sa prihlásili k židovskej národnosti). Stúpol aj podiel tzv. „čechoslovákov“ (na 3,29 %), čím sa dostali pred tradičné menšiny Rumunov (13 610; 2,27 %) a Nemcov (10 460; 1,74 %).
Napriek odchodu vyše 18-tisíc Maďarov (1918 – 1924) do Maďarska ostal ich vplyv v mestách značný (napr. v Užhorode roku 1921 žilo 20 601 obyvateľov, z ktorých 38,89 % boli Maďari; v Mukačeve 20 865 obyvateľov, 24,15 % Maďarov).
Podľa maďarských archívov a Gyulu Popélyho žilo roku 1921 na Podkarpatskej Rusi 604 593 ľudí, z toho 372 500 Rusínov, 103 690 Maďarov, 79 715 Židov, 19 775 „čechoslovákov“, 10 810 Rumunov, 10 326 Nemcov a navyše 6 862 československých vojakov. V Mukačeve vraj až 38 % obyvateľov tvorili Maďari a vo Vinohradive 33 %.
Po pripojení k ČSR rýchlo vzrástol počet „čechoslovákov“ (štátnych úradníkov z Čiech a Slovenska). V sčítaní 1921 sa z 19 775 „čechoslovákov“ hlásilo 9 477 k Čechom a 10 298 k Slovákom, v roku 1930 už spolu 33 961, pričom 20 719 k Čechom a 13 242 k Slovákom.

Najväčším mestom Podkarpatskej Rusi bolo v roku 1921 Mukačevo (21 129 obyv.) pred Užhorodom (20 601). V Mukačeve tvorilo z 20 865 obyvateľov 8 394 Židov, 4 936 Rusínov, 4 864 Maďarov, 1 493 „čechoslovákov“, 720 „cudzincov“ a 512 „iných“. Nábožensky: 10 012 Židov, 4 735 gréckokatolíkov, 4 346 rímskych katolíkov, 1 355 evanjelikov a 111 pravoslávnych. Počet Židov tu rástol aj vďaka ich emancipácii po roku 1867 a štátnemu uznaniu judaizmu (1894 – 1895).
V Užhorode pri sčítaní z roku 1930 (26 675 obyv.) bolo 8 030 (30,1 %) „čechoslovákov“, 6 260 (23,47 %) Rusínov, 5 897 (22,1 %) Židov a 4 499 (16,87 %) Maďarov. Podľa náboženstva: 8 674 rímskych katolíkov, 7 497 gréckokatolíkov, 7 357 židov, 1 106 reformovaných/evanjelikov, 263 pravoslávnych a 1 778 bez vyznania. Hoci Užhorod početne predstihol Mukačevo, nestal sa „rusínskym“ mestom – gréckokatolícki Rusíni tu totiž tvorili menej než štvrtinu.

V medzivojnovom období došlo i k prudkému vzostupu pravoslávia: roku 1910 bolo na tomto území 577 pravoslávnych, zatiaľ čo v roku 1921 už vyše 60-tisíc a v roku 1930 až 112-tisíc. Tento nárast súvisel s podporou „pravoslávneho hnutia“ zo strany československých úradov a s odklonom časti gréckokatolíkov k pravosláviu. Reformovaní (kalvíni) žili najmä v maďarských obciach, rímskokatolíci latinského obradu naďalej patrili do szatmárskej diecézy, ktorú Trianonská zmluva (1920) rozdelila na tri časti.
Štatistiky uvádzajú, že roku 1921 z 612 442 obyvateľov Podkarpatskej Rusi bolo asi 330-tisíc (53,93 %) gréckokatolíkov, 93-tisíc (15,31 %) židov, 64 – 65-tisíc reformovaných, 61 – 64-tisíc pravoslávnych (10,5 %) a okolo 55-tisíc rímskokatolíkov (9,3 %). Medzi rokmi 1921 a 1930 podiel pravoslávnych výrazne stúpol na úkor gréckokatolíkov, ktorých síce v absolútnych číslach pribudlo o 30-tisíc, no v percentuálnom vyjadrení klesli z 54 % (1921) na 49 % (1930). Rusínov tiež pribudlo (z 372-tisíc na 446-tisíc), no ich podiel vzrástol iba nepatrne. V roku 1930 sa navyše prvýkrát objavilo aj 2 355 osôb, ktoré sa prihlásili k ukrajinskej národnosti (väčšinou emigranti z Poľska a ZSSR).

5.2. Obyvatelia podkarpatského územia v maďarských sčítaniach 1938 – 1944
Pripojenie území k Maďarsku po viedenskej arbitráži 2. novembra 1938
Po prvej viedenskej arbitráži (2. 11. 1938) podľa sčítania z 15. decembra 1938 pripadlo Maďarsku z územia Československa 11 927 km² s 1 041 101 obyvateľmi, z toho 83,7 % Maďarov, 12,9 % Slovákov a 2 % Rusínov. Podkarpatská Rus tak prišla o 1 896 km² a 207 059 obyvateľov. Išlo najmä o:
Užhorod a okolie (59 obcí, 692 km²) so 73 980 ľuďmi, z toho 63 652 (86 %) Maďarov a 6 709 (9,1 %) Rusínov.
Časti okresov Bereh a Ugoča (vrátane miest Mukačevo a Berehovo) – 1 204 km², 133 079 obyvateľov (z toho 114 512 Maďarov a 12 334 Rusínov).
Dvadsaťštyri dedín v okrese Vašarošnaméň (Čonka-Bereh, 436 km²).
Územie autonómnej Podkarpatskej Rusi v rámci Česko-Slovenska (október 1938 – marec 1939)
Podľa sčítania z februára 1939, krátko pred voľbami do Snemu Karpatskej Ukrajiny (12. 2. 1939), mala autonómna Podkarpatská Rus/Karpatská Ukrajina 11 094 km², 390 obcí a 552 124 obyvateľov (z toho 7 365 príslušníkov čs. armády). Etnicky išlo o 413 481 (75,9 %) Rusínov, 65 828 (12,1 %) Židov, 25 894 (4,8 %) Maďarov, 17 495 (3,2 %) Čechov a Slovákov, 13 268 (2,4 %) Rumunov a 8 715 (1,6 %) Nemcov. Ak by sme Rusínov považovali za Ukrajincov, nikdy nebolo Podkarpatsko také „rusínske/ukrajinské“ ako v mesiacoch autonómie.
Podkarpatské územie pod regentskou správou (júl 1939 – október 1944)
V dňoch 15. – 18. marca 1939 obsadili uhorské vojská suverénnu časť Č-SR (Podkarpatskú Rus/Karpatskú Ukrajinu) s rozlohou 11 085 km² a 544 759 obyvateľmi. Po dohode s novovzniknutým Slovenským štátom (4. 4. 1939) získalo Maďarsko ďalších 1 056 km² zo Slovenska (okresy Snina a Sobrance). Celý priestor s 12 141 km² mal podľa sčítania z 15. júla 1939 spolu 671 512 obyvateľov, z toho 6 896 dočasných, 13 582 sezónnych presídlencov a 43 567 novoprichýlených od Slovenska. Administratívne sa rozdeľoval na:
Užský (Užanský) okruh – 2 941 km², 128 543 obyv. (okresy Veľký Berezný, Perečín, Sobrance),
Berežský okruh – 2 838 km², 191 329 obyv. (okresy Iršava, Mukačevo, Svaľava),
Marmarošský okruh – 6 292 km², 347 689 obyv. (okresy Chust, Veľký Sevljuš, Mižhirja, Rachiv, Tjačiv).
Spolu 459 obcí (15 väčších sídel, 444 dedín). Vyše polovica (52,13 %) spadla pod Marmaroš. Podľa etnickej štatistiky z júla 1939 tvorilo z 667 561 ľudí 498 290 (74,7 %) Rusínov, 61 092 (9,1 %) Židov, 57 562 (8,6 %) Maďarov, 24 818 (3,7 %) Slovákov, 14 464 (2,2 %) Rumunov a 9 340 (1,4 %) Nemcov. Maďarsky hovoriacich (vrátane bilingválnych) bolo 132 240 (19,8 %). Náboženská štatistika uvádza 412 961 (61,9 %) gréckokatolíkov, 114 659 (17,2 %) pravoslávnych, 80 598 (12,1 %) Židov, 39 818 (6,0 %) rímskych katolíkov a 14 825 (2,2 %) reformovaných. Takmer zhodné údaje prinieslo aj sčítanie z januára 1941.
Napriek druhému začleneniu do Maďarska ostali národno-náboženské pomery na Podkarpatsku v podstate nezmenené. Miestni obyvatelia si totiž na rýchle striedanie štátov už akoby „zvykli“. Etno-konfesijná identita Rusínov (ktorých teraz v štatistikách rapídne pribudlo z 62,17 % na 74,7 %) sa ďalej vyvíjala, no zároveň si udržala vysokú mieru homogénnosti v pravoslávnom prostredí. Takmer všetci Rusíni boli buď gréckokatolíci, alebo pravoslávni, pričom aj medzi gréckokatolíkmi sa našlo nemálo Maďarov či Rumunov, a medzi pravoslávnymi sa vyskytovali ruskí či ukrajinskí emigranti.
Samozrejme, oficiálne sčítania (maďarské 1880 – 1910, československé 1921, 1930, znovu maďarské 1939, 1941) nemožno považovať za absolútne objektívne. Niesli v sebe politické ciele i metodické limity, a tak štatistika nikdy nemôže úplne presne odrážať realitu.

Závery
Na území Podkarpatskej Rusi v rokoch 1919 – 1945, podobne ako po stáročia predtým, všetci obyvatelia patrili k dvom hlavným náboženstvám: ku kresťanstvu alebo judaizmu. Židovská identita zostávala výlučne v prostredí tamojších Židov, zatiaľ čo kresťanská identita sa rozdeľovala medzi viacero konfesií a cirkví: katolícku (východného i západného obradu), pravoslávnu, reformovanú (kalvínsku), evanjelickú (luteránsku) a menšie denominácie. Najstabilnejšiu náboženskú a zároveň národnú identitu mali Židia (Židia-izraeliti), druhú najpevnejšiu vykazovali reformovaní kalvíni (jednoznačne Maďari) a evanjelici (takmer výlučne Nemci).

Mýtus o gréckokatolíckej cirkvi ako „národnej cirkvi Rusínov“ je podľa môjho názoru viac historiografickým stereotypom než realitou. Podiel Rusínov v rámci celej Mukačevskej eparchie sa pohyboval (1771 – 1949) približne od 40+ % do 60+ %, a nikdy netvorili absolútnu väčšinu veriacich. Najchudobnejší národ v Európe tak nebol schopný dominovať ani v tej cirkvi, ktorú dlho považoval za „svoju“.

Ako upozornil americký historik Joseph Rothschild, v etnicky mimoriadne zmiešanom prostredí medzivojnovej stredovýchodnej Európy sú všetky pokusy o „objektívne“ určenie správneho národného zaradenia jednotlivca krajne problematické. Známe štatistické kritérium „jazyk, ktorým sa hovorí“ prestáva fungovať tam, kde väčšina ľudí bola bilingválna či viacjazyčná. Napokon, aj pri tzv. subjektívnom kritériu (vlastná sebaidentifikácia) vznikajú dilemy medzi pôvodom a politicko-občianskou identitou. V krajinách, kde vedľa seba spolunažívalo viac národností, navyše sčítanie vždy slúžilo aj ako nástroj politickej manipulácie.

Krížová korelácia medzi etnicitou a náboženskou príslušnosťou si teda vyžaduje veľmi opatrný prístup. Ani československé sčítania, považované za dôveryhodnejšie, neboli bezchybné. Používali napríklad kategóriu „československá“ národnosť, no pritom v praxi počítali Čechov a Slovákov osobitne. Podobne za Rusínov, Ukrajincov či Rusov sa považovala len časť veriacich byzantského obradu, kým iní sa hlásili k slovenskej alebo maďarskej národnosti (napr. v prípade gréckokatolíkov na východnom Slovensku). Podobný chaos vládol aj v pravoslávnom prostredí, kde sa miešali Rusíni, Ukrajinci, Rusi, Slováci a dokonca maďarskí veriaci, prípadne emigranti z Ruska a ZSSR.

Pri maďarskom sčítaní roku 1941 sa zasa prvýkrát v istom rozsahu zohľadňovalo nielen jazykové, ale aj psychologické (subjektívno-politické) hľadisko národnosti. Tým vznikli ďalšie odchýlky pri porovnávaní jazykového a etnického kritéria. Príklad gréckokatolíkov v Mukačevskej eparchii, resp. na Podkarpatskej Rusi, ukazuje, ako je v praxi zložité spájať či oddeľovať náboženskú a národnú identitu.

V dôsledku politickej aj konfesijnej rôznorodosti sa u tzv. etnických Rusínov (popri gréckokatolíkoch vzniklo i silné pravoslávne hnutie) nevyvinula jednoznačná konfesijná jednota; navyše maďarizácia, resp. neskôr československá štátna politika a sociálne faktory (emigrácia, modernizácia) formovali identitu obyvateľstva viacerými smermi. Napriek tomu oficiálne štatistiky – pri všetkých svojich limitoch a nedokonalostiach – dokážu aspoň zhruba naznačiť, ako prebiehalo formovanie a transformácia národnej identity gréckokatolíkov (a pravoslávnych) na Podkarpatskej Rusi od konca 19. storočia do druhej svetovej vojny. Zároveň poukazujú na riziká, ktoré mohli v blízkej budúcnosti ohroziť samotnú existenciu tejto etnokonfesijnej skupiny. Tá budúcnosť napokon prišla už na jeseň 1944, keď sa pod vplyvom povojnovej sovietskej politiky „oficiálne“ prestalo hovoriť o Rusínoch i o gréckokatolíkoch, hoci fakticky obe tieto identity pretrvali až dodnes.

jL

zdroj:
Z výskumnej správy Náboženská a etnická identita na Podkarpatskej Rusi v rokoch (1919 – 1944)
Realizované s finančnou podporu Fondu na podporu kultúry národnostnyćh menšín 2024