Nádej na lepší život im vzala vojna a voda

Len osemnásť rokov Zuzka mala , keď jej krstný otec, bez toho, aby sa jej opýtal, vybral ženícha Pavla.Spolu s jej otcom Mikolajom dojednali deň, kedy prídu s Pavlom k nim na pytačky. Zuzka, hoci bola mladá, bola urastená a silná dievčina. Pavol bol od nej o dva roky starší. Obaja pochádzali z mnohopočetných rodín. Zuzka bola najstaršia z ôsmych detí a Pavol mal tiež sedem súrodencov. Matka im zomrela mladá na rakovinu a tak v dome nezostala starostlivá ženská ruka, ktorá by deťom navarila, oboprala ich i pomohla na gazdovstve. Aj tieto skutočnosti možno viedli Zuzkinho krstného otca k rozhodnutiu, vydať čo najskôr Zuzku za Pavla. Krstný otec bol zároveň akýsi vzdialený príbuzný Pavlovej rodiny a prišlo mu veľmi ľúto, že deti ostali bez matky. Pavol bol chlapec veľmi utiahnutý, tichý a nezhovorčivý. Keď v obci dievčatá a chlapci v sobotu alebo v nedeľu zorganizovali v tej najväčšej plevni tancovačku, Pavol – chudák nikdy nemal odvahu prísť po dievča a zatancovať si s ním. Iba tak ostal zboku v kútiku, prizeral sa na výskajúcich a tancujúcich mladých a len Boh vie, aké myšlienky sa mu preháňali jeho biednou, neodvážnou hlavou... Nikto si ho akosi ani nevšímal.

,, A zrazu , ja si mám toho čudáka vziať za manžela ?“ , uvažuje popod nos Zuzka, keď jedného dňa prišiel do ich domu jej krstný otec s Pavlom na pytačky. ,, Bože môj, veď ako ja s tým čudákom budem žiť ? Dokáže ma vôbec objať a pobozkať ? Prídem s ním k nejakému dieťaťu ?“ Sedel na lavici pri stole ako stĺp, so spustenou hlavou, akoby sa hanbil za to všetko, o čom Krstný rozprával : ,, Pozri sa Zuzka ! Ty si mocné a vyvinuté dievča. V dome vás je tiež neúrekom ako u Pavla. Robiť nie je komu na poli, navariť nie je komu, oboprať i obísť statok. Ty zapadneš do ich rodiny. Pomôžeš, porobíš... A, že Pavol je trochu hanblivý, to sa časom isto zmení. Ja verím, že vy dvaja sa budete veľmi ľúbiť. Nemám pravdu, Pavle ?“ Ani oči nezodvihol na Zuzku, tak sa veľmi hanbil. Iba prikývol na znak súhlasu.

Zuzka sa bála protestovať, lebo otca mala pijana a určite by sa jej ušlo zaucho za neposlúchnutie dobre dojednaného sobáša... Pozerala na Pavla svojimi počarovnými očami, chvíľami jej ho prišlo aj ľúto, že sa tak veľmi hanbí, ale v kútiku srdca sa aj tešila, že už bude vydatá aj ona a založí si rodinu tak, ako jej kamarátky. Mala veľmi rada deti. A keď tak dlhšie na Pavla pozerala, rozmýšľala o všetkom možnom. Videla, že Pavol je aj pekný chlapec. Vlasy mal mierne zvlnené, oči hnedé, obočie krásne tvarované a vzrastom bol tak akurát k nej. Dala teda súhlas k výdaju. Pavol až vtedy zodvihol hlavu hore, potešil sa a Zuzka si prisadla bližšie k nemu. Rodičia i krstný otec si štrngli pohárikmi, zajedli i stanovili dátum svadby.

V dedinke Ruské, tesne pod poľskou hranicou, ktorá sa spomína už v roku 1585, sa konala ďalšia z mnohých svadieb. Písal sa rok 1941, keď Zuzka spojila svoj osud s Pavlovým v nádeji, že vytvoria šťastnú rodinu a spoločnými silami budú bojovať proti chudobe a nedostatku. Pretože obec Ruské ležala v severnej časti doliny rieky Cirocha pod chrbátom Nízkych Beskýd, vo veľmi hornatej časti 430 – 1 100 m nad morom, kde si obyvateľstvo mohlo dopestovať iba ovos, pohanku ( grečku – tatarku ) a v záhradkách kapustu a cviklu.

Ak v roku 1 787 žilo v obci len 598 obyvateľov, v roku 1 970 ich bolo tiež len 781. Keďže vládla veľká bieda a neúroda, jednotlivci i celé rodiny sa po druhej svetovej vojne sťahovali za prácou do južnejších krajov východného kúta Slovenska ( k Michalovciam a k Trebišovu ), kde pomáhali pri žatve a zbere iných poľnohospodárskych plodín a odkiaľ si prinášali aj svoju vyslúženú rentu.

Lenže ja budem pokračovať ďalej v osudovom živote Zuzky a Pavla, ktorí si mysleli, že spojili svoje životy aj preto, aby spoločnými silami tieto nástrahy života prekonávali a dopracovali sa k lepšej budúcnosti svojich detí. Áno, tak silno tomu verili a túžili po tom....

Lenže prišiel prvý úder. Vypukla druhá svetová vojna. Pavla povolali do maďarskej armády, pretože obec spadala pod Rakúsko – Uhorsko. Štátna hranica bola medzi obcou Stakčín a Snina. Pavol musel narukovať proti Sovietom ako maďarský vojak. Zuzka akurát stihla ostať tehotná a so slzami v očiach odprevádzala manžela na ruský front. Dva roky o svojom Pavlovi nič nepočula a nevedela. Vypytovala sa kde koho, kto sa z bojov predčasne vrátil, či o jej manželovi nepočuli... Ale márne. Nikto jej nevedel dať uspokojujúcu odpoveď. Trápila sa teda ďalej sama samučká. S dieťaťom pod srdcom kopala, hrabala, nosila batohy so senom a slamou, starala sa o dobytok a domáce hospodárstvo, ale aj o všetkých členov Pavlovej rodiny, s ktorými spoločne žila. Nevládala, po nociach stonala a veľmi plakala od žiaľu za Pavlom i od bolesti po každodennej ťažkej robote. Ale ráno zas musela byť čulá, húževnatá a pracovitá, aby nesklamala samú seba i všetkých vôkol.

O niekoľko mesiacov sa Zuzke narodilo vytúžené a milované dievčatko. Prišlo do veľmi ťažkých životných pomerov i času, kedy celý svet bojoval proti nemeckej nacistickej okupácii. Strach, hlad, choroby ničili toto aj tak už zúbožené obyvateľstvo. Ľudia zomierali na týfus, tuberkulózu a iné ťažké choroby. Zuzka nehľadela na nikoho, ale zubami nechtami chránila seba i svoju jednoročnú dcérku Máriu, s ktorou v batohu, keď sa front blížil k ich dedine, utiekla do obce Príslop. Tu sa skrývala u príbuzných až do ukončenia bojov a prechodu vojsk cez jej rodnú obec Ruské. Keď sa takmer po mesiaci vrátila späť do rodnej dediny, videla už len spúšť, spálené domy, aj ten ich. Kto sa zachránil a prežil, začal na ešte teplých pahrebách a rumoviskách stavať nové príbytky z kameňa, hliny a dreva. Zuzka bola tak bezradná a bezmocná, že sa s dcérkou nasťahovala do polorozpadnutého a preplneného domu svojich rodičov, v ktorom zúfalo čakala na návrat svojho muža Pavla. Verila, že žije.

Písal sa rok 1945. Boje pomaly utíchali. Bola jar, dcérka Mária už mala dva roky, keď cez drevenú lávku nad riečkou Cirochou zrazu kráčal akýsi vychudnutý vojak.Vošiel do dvora, kde žila jeho Zuzka. Ani Zuzkine sestry, ktoré práve prali prádlo na potoku, nespoznali svojho švagra Pavla. Stál uprostred dvora a usmieval sa malé dievčatko, ktoré okolo neho pobehovalo a poskakovalo. Ani vo sne by mu nenapadlo, že by to mohla byť jeho dcéra. Zuzka vybehla z domu von pozrieť sa , kde je malá a zrazu stŕpla i zostala chvíľu stáť v úžase: ,, Pane Bože ! Palku, si to ty ? Konečne si prišiel. Kde si bol tak dlho ? Nie si ranený? Nie si chorý ? Nechýba ti nič... ? Preboha, kde si bol celé dva roky, že si sa neozval ? Pozri sa, toto je tvoja dcérka Mária. Má dva roky. Marka, poď ku svojmu oteckovi ! Podaj mu rúčky !“ Dievčatko sa rozbehlo k neznámemu vojakovi, vystrelo k nemu rúčky, ale v zápätí sa otočilo a utekalo späť k svojim tetám Helenke a Julke, s ktorými sa tak rado hralo. Pavol Zuzke vyrozprával, ako pochodil na bojisku. Že keď vstúpili maďarské vojská na územie Sovietskeho zväzu, chlapci zo všetkých rusínskych dedín postupne zutekali a prešli na stranu vojsk Sovietskej armády, kde spoločne bojovali proti nemeckým okupantom. Mnohým chlapcom sa to nepodarilo, zahynuli v bojoch. Pavol mal šťastie. Jeho prechod bol úspešný a hoci prišiel domov zmučený a utrápený, bol rád, že po dvoch rokoch mohol v zdraví uvidieť svoju milovanú ženu, celú svoju rodinu i maličkú dcérku Máriu.

Pre Pavla i Zuzku nastalo nové obdobie. Dedina i ľudia boli veľmi zničení. V ohorených príbytkoch sa tlačili mnohé rodiny ako pred vojnou. Spali na zemi, povalách i plevňach. Zožierali ich vši, blchy i ploštice. Situácia bola neúnosná... Pavol videl, že musí so ženou i dieťaťom niekam odísť a postarať sa o samostatný život. V dedine tým, ktorí celkom stratili strechu nad hlavou, ľudia spoločnými silami postavili väčší drevený barak, v ktorom dočasne žilo niekoľko rodín. Nasťahoval sa tam aj Pavol so svojou rodinou. Neprestával však hľadať možnosti ako začať lepšie žiť. Dopočul sa , že z českého pohraničia vyhnali sudetských Nemcov, a že ich majetky rozdávajú ľuďom. Teda, kto mohol a chcel, mal možnosť sa nasťahovať do ich usadlostí a obhospodarovať ich. Pavol dlho neváhal, zobral ženu a dieťa a v roku 1946 sa nasťahoval do jednej usadlosti v Českom Krumlove. Žil tam starší nemecký manželský pár s jedným dospelým synom. Mali vodný mlyn, zopár kráv a dva kone. Pavol bol šťastný, lebo rád hospodáril a obrábal pôdu. Keď tam prišli, trojčlenná rodina sudetských Nemcov im toto svoje hospodárstvo odovzdávala do rúk s veľkým žiaľom a prosbou, aby sa o všetko veľmi dobre starali. Zuzka vždy spomínala, že keď odchádzali, bozkávali kľučky na dverách, dobytok v stajni i zem, po ktorej chodili.

Pavol sa s veľkou starostlivosťou pustil do obhospodárovania prideleného majetku. Nezaujímalo ho to, že prišiel na hotové, na cudzie. Vtedy ešte mladý, neuvedomoval si tak do hĺbky všetko to, čo sa vôkol neho dialo. Chcel jednoducho žiť a uživiť svoju rodinu, ktorá sa pomaly začala rozrastať. V Českom Krumlove sa mu narodil syn Milan. Bol veľmi šťastný. Mal pocit, že sa mu jeho sen začína napĺňať. Lenže Zuzka si čím ďalej, tým viac uvedomovala a brala k srdcu to, že hospodária na cudzom majetku. Veľmi sa bála. Stále si myslela, že raz sa vrátia pôvodní majitelia a vyženú ich preč. Nemala chudera pokoja, a tak neustále dobiedzala a prosila Pavla, aby sa vrátili späť domov, do rodnej obce Ruské. Že situácia doma je už určite lepšia, a že tam budú môcť obrábať svoju vlastnú zem i zem svojich rodičov.

Po roku pobytu v Českom Krumlove sa Pavol dal nahovoriť a vrátili sa späť na východné Slovensko. V rodnej dedine sa akurát zmenilo to, že v roku 1947 štát schválil finančné príspevky na povojnové škody, a tak si ľudia mohli opraviť staré alebo postaviť nové domy. Pavol využil túto možnosť, zobral pôžičku a postavil veľmi skromný dom s jednou izbou, kuchyňou a komorou. Nemohol si dovoliť postaviť väčší. Bol veľmi rád, že vlastnými silami sa mu podarilo aj to. A tak začal naplno žiť vo svojom vlastnom, vo svojej rodnej dedine, so svojimi blízkymi i príbuznými. V novom domčeku sa mu narodilo aj tretie dieťa, dcérka Irenka. Bolo potrebné, čo najskôr začať obrábať rodičovské pole. Orať, siať, vysádzať, aby bolo možné uživiť rodinu. Postupne si Pavol začal skupovať dobytok a chovať hospodárske zvieratá. Dve kravy mu slúžili na mlieko, ale aj oral s nimi polia. Choval ovce, kozy, prasiatka, sliepky i húsky. Vlastnými silami si so Zuzkou dokázali dopestovať zemiaky, kapustu, cviklu, fazuľu, hrach, bôb a iné potrebné rastliny, ako bola pšenica, jačmeň, pohanka. Zuzka zasa siala ľan a konope, z ktorých vedela utkať krásne biele plachty a pestrofarebné pokrovce. Aj keď každodenný život Pavla a Zuzky sa skladal prevažne z veľkej driny, boli šťastní a hrdí na všetko, čo spoločnými silami dokázali vytvoriť. Pavol Zuzku veľmi miloval. Veď to bola skutočne silná žena a jej krstný otec mal kedysi pravdu. Zuzka zase Pavla ľúbila pre jeho pracovitosť a starostlivosť o rodinu. Jedným slovom , veľmi si rozumeli a dopĺňali sa navzájom vo všetkom. Výsledkom ich porozumenia a lásky boli ich deti, ktorých sa im do roku 1956 narodilo sedem. Ani sám Pavol nechcel tomu uveriť, že sa mu tak bohato rodina rozrástla. Videl, že domček, ktorý v štyridsiatomsiedmom roku postavil, je pritesný, a tak sa rozhodol rozšíriť ho do ,,vinkľa“. Pribudoval teda ešte jednu veľkú izbu. Postupom času si začal uvedomovať, že s gazdovaním nevystačia. Deti rástli, začali chodiť do školy. Bolo potrebné ich obliekať a živiť. Rád – nerád, musel žezlo domáceho hospodárenia prenechať Zuzke a sám sa zamestnal v dedine ako cestár. Roky mal čo robiť pri údržbe vojnou zničených ciest. Domov prichádzal veľmi unavený a vyčerpaný. Sem tam sa snažil i Zuzke pomôcť s tými najťažšími mužskými prácami. Ale čím ďalej, tým viac cítil, že mu sily ubúdajú, hoci bol len päťdesiatnikom. Tvrdo pracoval, koľko sa len dalo. Dvadsaďdva rokov od postavenia vlastného domčeka. Veril v šťastnú budúcnosť, veril v lepší život ale nedočkal sa. V januári roku 1969 päťdesiattriročný Pavol zomrel na náhle zlyhanie srdca.

Zuzka opäť zostala na všetko sama s deťmi. Jej svet sa zrazu obrátil hore nohami. Nevedela, čo si má počať, ako ďalej pokračovať, ako žiť. Začala rozpredávať všetko, načo jej už sily nestačili. Predala obe kravy, kozy i ovce. Nechala si iba zopár sliepok. Vydatá bola len najstaršia dcéra Mária. Aby nebolo toho všetkého ešte dosť, štyri mesiace po manželovej smrti , postihla Zuzku ďalšia veľká trgédia, z ktorej sa do konca svojho života už nespamätala. Pri jazde na motorke jej zahynul i 23 – ročný syn Milan.

Keď sa v polovici sedemdesiatych rokov začalo po dedine rozprávať, že budú sťahovať ľudí zo 7 obcí Starinskej doliny, vrátane dedinky Ruské, kôli výstavbe vodnej nádrže na pitnú vodu, bolo jej už všetko jedno. Chýry o zámeroch vtedajšej vlády sa šírili až do roku 1980, kedy skutočne došlo k definitívnemu postupnému vysídľovaniu obyvateľov z tejto oblasti. Vysídľovanie trvalo až do roku 1986. Ako posledná bola vysťahovaná obec Ruské, v ktorej žila Zuzka so svojimi deťmi, bôľom a trápením. Aj keď sa zdalo, že po tragických udalostiach, ktoré ju postihli, je jej osud dedinky ľahostajný, skutočnosť bola iná. Vždy vravievala, že svoj domček zliepali s Pavlom ako lastovičky. Pri pohľade na buldozér, ktorý ho váľal a zrovnával so zemou sa nezdržala, padla na ceste na kolená a horko plakala. Zdalo sa jej, že život pre ňu sa už navždy skončil. Bola nútená presťahovať sa do panelového bytu v Snine.

Z dedín Starina, Zvala, Ruské, Veľká Poľana, Ostružnica, Smolník a Dara bolo spolu vysťahovaných 3 500 ľudí, ktorí tvorili 940 rodín a bývali v 820 domoch. Väčšina vysídlencov zostala žiť v Snine. Mnohí si postavili znova domy alebo dostali pridelené mestské byty. Niektorí odišli do iných okresov k už dospelým deťom žijúcim po celom Slovensku i v Čechách. Zuzka žila v Snine so svojim najmladším ešte slobodným synom Pavlom ešte 6 rokov. Denne plakala a spomínala na všetko, čo v živote prežila. Utrápená, užialená v roku 1991 vo veku 72 rokov zomrela. A hoci si vždy želala byť pochovaná pod rodnými rusínskymi jedličkami vedľa svojho Pavla, zákon to nedovolil. Jej telo je uložené na mestskom cintoríne v Snine.

Mária Girová