„Nadštandardnosť“ práv menšín

Kálmán Petőcz: Najčastejšie stereotypné tvrdenia týkajúce sa slovensko−maďarských vzťahov, využívané v národnopopulistickej rétorike – TÉZA 1.: „Nadštandardnosť“ práv

Jedným z veľmi často používaných argumentov v slovensko-maďarských polemikách je tvrdenie, že menšinové práva na Slovensku sú nadštandardné. Slovensko by mohlo byť preto v oblasti dodržiavania menšinových práv vzorom aj pre mnohé iné európske krajiny. Tento názor prezentujú nielen politici a mienkotvorní intelektuáli blízki vládnej koalícii SMER – HZDS – SNS, ale často aj politici stredopravých strán SDKÚ a KDH, ako aj mienkotvorní komentátori a verejní činitelia, ktorým je ináč hodnotový svet Jána Slotu veľmi vzdialený.

Pokiaľ tézu o „nadštandardnosti“ menšinových práv akceptujeme, musíme nutne dôjsť k záveru, že akékoľvek spochybňovanie úrovne národnostných práv a ich dodržiavania na Slovensku môže byť kvalifikované ako zámerné vyhrocovanie napätia a akt zlej vôle. Odtiaľ je len krok k tomu, aby sa výrok či čin politika maďarskej národnosti označil za „provokáciu“, či útok na zvrchovanosť a „národnoštátne záujmy“ Slovenskej republiky. Keďže práva menšín sú podľa tejto argumentácie v súlade s európskymi štandardmi, dokonca v mnohých aspektoch sú aj „nadštandardné“, menšina sa má uspokojiť so status quo. Záväzná interpretácia obsahu pojmu status quo však patrí v súlade s celkovou koncepciou chápania výkonu moci národnými populistami do kompetencie štátu (vlády, úradov), resp. politickej reprezentácie väčšiny. Názory a záujmy menšiny a jej politickej a intelektuálnej elity sú druhoradé, keď už pre nič iné, tak pre to, že predstavitelia menšiny musia byť podľa národných populistov v posudzovaní vlastného postavenia nutne zaujatí.

Sú však práva národnostných menšín na Slovensku naozaj nadštandardné? Táto otázka má reálny praktický význam, pretože bez jej skutočne vecného a odborného posúdenia sa celý slovensko-madarský dialóg skĺzava do vyslovene ideologickej a populistickej roviny. Ak majú Maďari na Slovensko všetko, čo v iných porovnateľných vyspelých štátoch, ba ešte aj čosi navyše, tak potom každá kritika, každá „sťažnosť“, každý návrh SMK, či akéhokoľvek maďarského politika alebo verejného činiteľa ostane len populistickým gestom.

Čo však možno považovať za (objektívne) kritérium štandardnosti menšinových práv? Téza o štandardoch a „nadštandardoch“ je zavádzajúca preto, že žiadne štandardy v tom zmysle, ako je tento pojem používaný na Slovensku, neexistujú. Existujú určité (všeobecné) medzinárodné normy, ktorých uplatnenie môže byť v jednotlivých štátoch rôzne. Medzinárodné normy v oblasti menšinových práv, záväzné pre Slovenskú republiku sú najmä nasledovné:
-Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, článok 27;
-Rámcový dohovor Rady Európy o ochrane národnostných menšín.

Do kategórie právne záväzných medzinárodných zmlúv, obsahujúcich ustanovenia o ochrane menšinových práv, patrí aj Zmluva o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci medzi SR a MR z roku 1995.

Nepriamo sa práv národnostných a etnických menšín dotýka Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, ktorý vo svojom článku 1 umožňuje prijatie osobitných opatrení v záujme vyrovnania spoločenských šancí pre príslušníkov rasových, etnických a národnostných skupín v danom štáte.

Medzi tzv. inštrumenty mäkkého práva (soft law) v oblasti ochrany národnostných menšín sa zaraďujú politické deklarácie a odporúčania medzinárodných organizácií, najmä Deklarácia OSN z roku 1992 o právach osôb patriacich k národnostným alebo etnickým, náboženským alebo jazykovým menšinám, ako aj odporúčania Vysokého komisára OBSE pre národnostné menšiny o právach národnostných menšín v oblasti jazyka (Odporúčania z Oslo), vzdelávania (Haagske odporúčania) a účasti na rozhodovaní (Lundské odporúčania).

Osobitným dokumentom je Európska Charta regionálnych alebo menšinových jazykov, prijatá Radou Európy v roku 1992. Charta síce nezakladá práva jednotlivcom, príslušníkom menšín, ale vytvára predpoklady na ochranu menšinových jazykov, čím de facto nepriamo prispieva aj k ochrane jazykových práv osôb patriacich k menšinám.

Je možné konštatovať, že ústava a právny poriadok Slovenskej republiky sú vo všeobecnosti v súlade s medzinárodnými normami v oblasti ochrany práv národnostných menšín. Ďalej možno konštatovať, že základné princípy týchto noriem sa premietli do zákonov platných v Slovenskej republike.

Avšak ak hovoríme o štandardoch, tak si musíme uvedomiť, že tu nejde len o súlad noriem a zákonov vo všeobecnosti, ale predovšetkým o praktický výkon národnostnej politiky štátu, o dostupnosť, vymáhateľnosť a kvalitu konkrétnych ľudských, či menšinových práv. Generalizujúce tvrdenie o nadštandardnosti práv nemá reálnu výpovednú hodnotu, pokiaľ sa nevzťahuje na konkrétnu situáciu a konkrétne právo.

Niektoré práva – napr. právo na vzdelávanie, môžu byť totiž upravené na vyššej úrovni, iné – napr. jazykové práva, alebo právo účasti na rozhodovaní môžu byť upravené na nižšej úrovni, ako v porovnateľných štátoch. Ak porovnáme štandardy v oblasti používania dvojjazyčných názvov na verejných priestranstvách, Slovensko nedosahuje úroveň Slovinska, ale ani Rumunska či Srbska, nehovoriac už o Fínsku, či Južnom Tirolsku. Označenie obce v menšinovom jazyku je na Slovensku možné len v jedinom prípade: na tabuli označujúcej začiatok a koniec obce, v ktorej zastúpenie menšiny dosahuje aspoň 20 %. Aj tu je nápis v menšinovom jazyku na menšej tabuli li a na odlišnom farebnom podklade, čím sa dáva najavo, že to nie je oficiálny názov, ale len „označenie“. Nápisy na sídlach niektorých verejných orgánov (radnica, obecný úrad) síce môžu byť dvojjazyčné, ale samotný názov obce musí byť na tabuli v slovenskom jazyku. V iných štátoch sú názvy označujúce začiatok a koniec obce uvedené v oboch jazykoch na tej istej tabuli, rovnakým písmom. Dvojjazyčné nápisy sú nielen na vybraných, ale na všetkých verejných budovách, pričom označenie v menšinovom jazyku je nielen možnosťou, ale povinnosťou príslušného orgánu, či inštitúcie.

V oblasti národnostného školstva (v prípade maďarskej menšiny) môžeme povedať, že štandardy na Slovensku sú vyššie ako v Maďarsku. Maďari na Slovensku majú širokú sieť základných škôl, relatívne širokú sieť stredných škôl, ako aj univerzitu (od roku 2004). Aj tu však s porovnávaním treba narábať opatrne. Ak sa pozrieme na sieť škôl Rusínov a Ukrajincov, ktorých počet na Slovensku je porovnateľný s počtom Slovákov v Maďarsku, zistíme, že ich situácia sa zásadne nelíši. Rusínske a ukrajinské školy na Slovensku sú väčšinou tiež „slovenské“ školy, kde sa rusínsky či ukrajinský jazyk učí len ako predmet.

Ak však porovnávame oblasť participatívnych a samosprávnych menšinových mechanizmov, potom musíme skonštatovať, že v Maďarsku je ich systém omnoho rozpracovanejší. V Maďarsku existujú menšinové samosprávy aj menšinový ombudsman, na Slovensku sa vytvorenie týchto inštitúcií zatiaľ nezvažuje ani v teoretickej rovine. Rovnako, ak si za kritérium zvolíme garantované parlamentné zastúpenie národnostných menšín, na Slovensku takáto zákonná záruka nie je, na rozdiel od Slovinska, Poľska, Rumunska, Macedónska, dokonca Kosova a v teoretickej rovine aj Maďarska. (K tejto otázke sa ešte vrátime nižšie.) Možnosť používania jazyka menšín v úradnom styku je viazaná na hranicu 20 %, čo tiež nemožno považovať za nadštandardné, keďže napríklad vo Fínsku je táto hranica len 6 % a v niektorých štátoch takáto hranica ani neexistuje.

Veľmi dôležité je si uvedomiť, že zásadne nie je možné zamieňať postavenie „tradičných“ menšín (t.j. autochtónneho inojazyčného obyvateľstva, ktoré bolo integrálnou súčasťou daného štátu v čase jeho vzniku) so situáciou nových menšín, t.j. nedávnych prisťahovalcov, ekonomických migrantov, azylantov ap. Práve takéto zahmlievanie je pritom typickou „fintou“, ktorá sa používa pri národnopopulistickej argumentácii. Porovnávať sa dá len situácia tradičných národnostných komunít navzájom, prípadne situácia nových menšín (migrantov) navzájom. Preto aj také časté porovnávanie s Amerikou je úplne mylné. Slováci, Maďari, Poliaci atď. v Amerike sú migranti (prisťahovalci), ktorí tam prichádzajú s jasným vedomím toho, že časti svojej identity sa jednoducho musia zriecť. Ak sa však pozrieme do niektorých južných štátov USA obývaných veľkými hispánskymi komunitami, vidíme, že španielčina tam má v zásade úplne rovnocenné postavenie s angličtinou. Ani v Amerike teda neplatí téza o výlučnosti „štátneho“ jazyka, ktorý tam ani nie je uzákonený.

Po druhé, aj v rámci množiny „tradičných“ menšín je možné porovnať len javy porovnateľné. Ak ostaneme pri švédskych príkladoch, tak potom porovnateľné je trebárs postavenie švédskej menšiny vo Fínsku a maďarskej menšiny na Slovensku. Obe žijú na pomerne homogénnom území, majú diametrálne odlišný jazyk od jazyka väčšiny, ich veľkosť je tiež porovnateľná (6-7 % populácie v prípade Švédov vo Fínsku, približne 10 % Maďarov na Slovensku), dokonca sú tu aj určité historické paralely (Fínsko bolo dlhé obdobie súčasťou Švédskeho kráľovstva). Pri porovnaní postavenia týchto dvoch komunít vysvitne, že švédska menšina vo Fínsku je na tom podstatne lepšie. Švédčina je napríklad druhý úradný jazyk, a to nielen na územiach, kde žijú Švédi, ale na celom území Fínska. Nielen Švédi sa učia fínčinu, ale aj Fíni švédčinu. Švédi majú plnú kultúrnu autonómiu, je nepísaným pravidlom, že strana švédskej menšiny je vždy súčasťou vládnej koalície, atď.

KÁLMÁN, PETŐCZ (2003). Národný populizmus na Slovensku a slovensko-maďarské vzťahy, 2006-2009. Somorja: Fórum inštitút pre výskum menšín, s. 255-262.

Zdroj: http://madari.sk/publikacie/kalman-petocz-najcastejsie-stereotypne-tvrdenia-tykajuce-sa-slovensko%e2%88%92madarskych-vztahov-vyuzivane-v-narodnopopulistickej-retorike-teza-1-nadstandardnost-prav