Nahý Andy Warhol

Ikona súčasného umenia.

Ak sme na Slovensku doteraz vnímali Andyho Warhola ako čudáka spojeného so Slovenskom pupočnou šnúrou jeho rusínskych rodičov z Mikovej, po novom netflixovom dokumente nazvanom The Andy Warhol Diaries môžeme spokojne hovoriť o tom, že z Warhola sa stal dokonalý terč pre našu prostorekú inkvizíciu.

V prípade najzaujímavejšieho umeleckého múzea na Slovensku uloženého excentricky v Medzilaborciach by som asi zvýšil ochranu, ani nie tak pred lúpežníkmi či vandalmi, ale pred exorcistami. Andy Warhol ako ikona popkultúry? Už sme to prežuli. Ale ako miláčik a inšpirácia homosexuálnej scény?

Denník cez telefón
Denníky Andyho Warhola sú knihou, ktorá mala – ako v prípade mnohých počinov Andyho Warhola – svojský spôsob vzniku. Po neúspešnom atentáte na Warhola v roku 1968, keď sa ho priamo v priestoroch jeho Factory pokúšala zastreliť feministická radikálka Valeria Solansová, sa výtvarník rozhodol zaznamenávať si svoje dni.

Denníky vnímal spočiatku ako reflexiu diania „vo firme“ vrátane ekonomického chodu, čoraz viac však presakovali poznámky na okraj, letmé spomienky zachytávajúce spôsob života a jeho prchavosť.

Andy Warhol si neviedol denníkové zápisky, ale denne ráno telefonoval svojej asistentke a priateľke Pat Hackettovej, ktorá jeho slová zaznamenávala a prepisovala. Kniha sa začína 24. novembra 1976 a posledný zápis v nej je zo 17. februára 1987, len päť dní pred smrťou Andyho Warhola. Knižné vydanie je výberom z približne 20-tisíc strán Hackettovej poznámok.

Po prvýkrát vyšla kniha v roku 1989 a dnes sa stala cestou, ako sa pozrieť na Andyho Warhola cez šesťdielny dokument Netflixu, ktorý produkoval Ryan Murphy a režíroval Andrew Rossi. Výsledok? Vizuálne príťažlivý, provokatívny, informačne trocha oklieštený a skreslený, emotívny, zámerne škandalózny, divoký a občas pripravený okato na efekt. To by sa Warholovi páčilo. Ale keby to bolo o niekom inom.

Mýtus o asexuálovi
Nečakajte nijaký poctivý historický dokument o pop-artovej hviezde. Na minulosť spred začiatku denníka (1976) sa obracajú tvorcovia len sporadicky a chaoticky, vlastne len čiastočne v prvej časti. To, o čo im v prvom rade išlo, je demaskovanie mýtu o asexuálovi, ktorý si pestoval sám Andy Warhol.

Prakticky všetky ďalšie diely cyklu sa primárne sústreďujú okolo vzťahov medzi Warholom a jeho mužmi a láskami. Dôraz na Warholových priateľov, milencov a jeho „posteľné“ priateľstvá je navyše zosilnený aj množstvom výpovedí ľudí, ktorí sa v homosexuálnom prostredí pohybovali za čias divokého disco New Yorku sedemdesiatych a osemdesiatych rokov a prežili „rakovinu gayov“ – AIDS. A dokonca aj jeden z Warholových dlhoročných partnerov, filmový producent Jay Gould, umrel na túto chorobu.

Táto sexuálna stránka bude isto mnohých provokovať: fotografie penisov, ktoré Warhol robil, otvorene homosexuálne dokumentárne zábery z dobových diskoték a nočných podnikov, kam Warhol občas zavítal, však vyvažujú zaujímavé a smutné príbehy lásky, skutočnej a úprimnej lásky, ktorú Warhol prežíval. A to v časoch, keď sa homosexualita ešte len etablovala, ešte bola stále zavrhovaná, i keď už nie zakazovaná. Bola síce už aj módna, ale priznať sa k homosexualite pre muža vychovaného v konzervatívnej katolíckej rodine?

Andy Warhol pritom nebol bojovný homosexuál, svoju orientáciu skrýval alebo prinajmenej nevystavoval na verejnosť, nechodil lobovať na dúhové protesty pred parlament či Biely dom. On ju totiž – a to si filmári ani za svet nechcú pripustiť a snažia sa o (homo)sexuálnu nadinterpretáciu – nepovažoval za takú dôležitú, aby o nej transparentne hovoril.

To, čo ho zaujímalo, bola tvorba. Umenie, originalita a tiež obchod s umením.

Ikona súčasného umenia
Je to najväčšia škoda celého seriálu, že to umelecké, kreatívne, provokatívne a nekonvenčné, čo z Andyho Warhola spravilo ikonu umenia druhej polovice 20. storočia a najvýznamnejšiu súčasnú popstar umenia, je potlačené bulvarizáciou jeho života. Áno, jeho partneri patria do mozaiky jeho života, ale nie sú najdôležitejšou súčasťou.

Upozorňujú na to aj viaceré osobnosti, ktoré sa vo filmovej sérii objavia, či už z prostredia Warholovho časopisu Interview, kurátori múzeí, výtvarníci. A napriek tomu sa autori ťahajú seriálom fascinovaní svojou témou homosexuálneho Warhola. Keď zrazu príde na umenie, stáva sa filmová séria extrémne zaujímavá. Interpretácia Warholových temných diel z posledného obdobia, jeho fascinácia smrťou, jeho prerozprávanie Poslednej večere – to sú skvelé momenty seriálu. Rovnako ako vyznania umelcov od Davida La Chapella po Juliana Schnabella či newyorských writerov sú skvelé.

Podstatná časť Warholovej tvorby – jeho Factory, šesťdesiate roky či vplyv na rockovú hudbu, sa strácajú, menia na akoby odkazy, ktoré už nepotrebujú byť súčasťou diskurzu. Lenže, ak ktokoľvek z účinkujúcich v dokumentárnom seriáli hovorí o Warholovi ako o ikone, vyrastá práve z poznania jeho skorších diel a z jeho ikonického postavenia v rámci súdobej popkultúry a umenia. A ironizácie umenia.

Čo tu chýba
Warholova mama rozprávajúca po rusínsky sa objaví v kratučkom historickom videu len raz. Jeho korene, ktoré významným spôsobom ovplyvnili jeho vieru (nedeľa bez kostola neexistovala ani pre Warhola a s pápežom Jánom Pavlom II. sa rozprával vo Vatikáne po rusínsky), životný postoj a poznačili jeho inakosť, rozpoltenosť a fascináciu smrťou i celebritami, sú významným interpretačným kľúčom.

Tvorcovia seriálu ich spomenuli, ale nevedeli, nepoznali a neporozumeli autenticite Warholovej mnohoznačnosti – chlapca s výchovou malej dedinky kdesi na periférii „veľkej Európy“, chlapca z okraja, ktorý zdanlivo nemal šancu. Chlapca z kultúry, kde sú závisť, tmárstvo, extrémny konzervativizmus prítomné rovnako ako divotvorná exaltovanosť náboženskej viery, rodinné väzby silnejšie ako zákon a mlčanie prejavom, v ktorom neviete, či ide o silu, alebo tuposť.

Andy Warhol vyznieva vo filme ako smutná, nešťastná bytosť. Ako chlapec z dediny, ktorý nevie, ako sa správať vo veľkomeste. Ale aj ako mimozemšťan, ktorý má kľúč od tabuizovaných komnát, pretože ako temný klaun svojej doby môže hovoriť všetko. A zároveň vie, že čokoľvek povie, je aj tak márne.

A čo je pozitívne?
Aby sme len nekritizovali. Seriál The Warhol Diaries na Netflixe je mimoriadnym obrazovým dobrodružstvom. Prelínajú sa v ňom dobové zábery, úryvky z diel, fotografie s autentickými výpoveďami zo súčasnosti a štylizovanými zábermi, na ktorých „hrá“ postavu Andyho Warhola dobre zamaskovaný herec Bill Irwin, jediný „dublér“. Šesť dielov v spoločnom trvaní viac než šiestich hodín je pop-artovým vizuálnym koncertom.

Nepochybne zaujímavé sú pohľady kurátorov, odborníkov na umenie či umelcov na osobnosť Warhola, viacero dobrých interpretačných pasáží týkajúcich sa diel, ktoré vytvoril sám, ale aj spoločne s Jeanom-Michelom Basquiatom. Dôležité sú aj momenty ukazujúce dobu, ktorej divokosť pripomína nepochybne výjavy z pekla, ako si ho predstavujú inkvizítori. Divoké bary New Yorku zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, plné sexu, drog a extravagancie sa nepochybne zabodnú do očí (film je právom označený ako 18+).

Určite pôsobivým nápadom okrem vizuality je hlas vytvorený umelou inteligenciou, ktorý je temer identický s hlasom Andyho Warhola. Čítanie z denníkov tak pôsobí hypnoticky, Warholova kadencia, zjavný odstup, chlad a irónia sú nesmierne pôsobivým prvkom série.

Vo výsledku sa oplatí sériu o Andym Warholovi pozrieť. Demaskovaná Warholova sexualita a jeho romantické príbehy síce občas nudia a otravujú, ale vo výsledku dotvárajú jeho osobnosť a ukazujú Warhola aj z inej než tej muzeálno-oficiálnej perspektívy.

Martin Kasarda
Rodený Košičan (1968), spisovateľ, novinár a docent na Fakulte masmédií Paneurópskej vysokej školy. Svoju mediálnu púť začal v týždenníku Kultúrny život v roku 1990.

zdroj:
https://kultura.sme.sk/c/22904127/nahy-andy-warhol.html

foto: Andy Warhol a Jean Michel Basquiat 
zdroj: Denník Andyho Warhola / Netflix