Najdokonalejšia drevená architektúra

Drevené kostoly a zvonice spolu s malebnou okolitou prírodou vytvárajú príťažlivé dominanty vo viacerých obciach Slovenska. Svojím spôsobom sú dominantou aj našej národnej kultúry. Drevené kostolíky so svojráznymi interiérmi sú archaickým prejavom umelcov, väčšinou neznámych ľudových architektov a výtvarníkov. Dvadsaťosem drevených kostolov na východnom Slovensku bolo vyhlásených za národné kultúrne pamiatky.

Drevené kostoly patria k najdokonalejším dreveným architektúram. Vyplývalo to z ich poslania a výsadného postavenia v spoločnosti. Boli to príbytky božie. Anonymní tvorcovia a umelci pri stavbe využívali svoju zručnosť, umelecký cit i remeselnícky fortier, ktorý získali pri stavbe vlastných príbytkov. Drevená obytná architektúra nebola až natoľko vzácna, ako je dnes, ešte v polovici minulého storočia. Drevené domy vytvárali pôvabné zoskupenia v osadách i dedinách, všade tam, kde bolo dostatočné množstvo stavebného materiálu - najmä ihličnatých porastov. Drevené domy sa stavali predovšetkým na severnom a východnom Slovensku.

Uprostred pôvabných drevených domov sa týčil na stráni či na kopci drevený kostol. To bol obraz dávnej minulosti. Vtedy našu vlasť pokrývalo oveľa viac lesov, a preto sa stavalo aj viac drevených domov i kostolov. Z pôvodných niekoľko stovák drevených kostolov, sa zachovalo len niekoľko desiatok. Najstarší písomný prameň z roku 1075 nás informuje o drevenej kaplnke Panny Márie, ktorá stala v Kňažicich.

K najstarším dodnes zachovaným kostolom patria tri: sú to rímskokatolícke kostoly v Hervartove, v Tvrdošíne a v Zábreží na severnom Slovensku. Postavili ich v priebehu 15. storočia. Sú na nich jasne rozoznateľné gotické architektonické prvky odvodené z kamenných predlôh. Majú pozdĺžny pôdorys a smerom na západ prevýšenú vežu.

Drevené kostoly, ktoré majú pôdorys v tvare gréckeho kríža, sú o niečo mladšie. Stavali ich evanjelici a patria medzi kazateľské typy objektov s bočnými emporami. (Kazateľské sú preto, lebo pri bohoslužbách sa najväčší dôraz kládol na hovorené slovo - na kázeň.) Viaceré prekvapujú svojou veľkou rozlohou. To preto, lebo sa stavali aj pre veriacich zo vzdialenejších území.

Exteriér týchto kostolov bol veľmi jednoduchý, blokový a tak, ako to vyžadovali vtedajšie predpisy, kostol nesmel mat vežu. To preto, aby nepútala pozornosť žiadneho návštevníka. Navyše kazateľské kostoly sa museli stavať za dedinou a za hradby miest. V priebehu 17. a 18. storočia vznikali tzv. artikulárne chrámy (v Istebnom, Leštinách, v Hronseku, Kežmarku, Poludze).

Treťou, najmladšou skupinou sú kostoly východného obradu. Sústreďovali sa na východe Slovenska a pôvodne boli všetky gréckokatolícke. Majú rôzne pôdorysné a architektonické podoby, odrážajúce vplyvy okolia, ale najmä pôsobenie dvoch mocných kultúr: západnej - rímskej a východnej - byzantskej.

Kyjevská Rus ovplyvnila kvadratické riešenie svätyne, lode i podvežia. Svätyňa i loď boli zrubové, veža mala drevenú kupolu a stĺpikovú konštrukciu. Trojicu priestorov v exteriéri zdôrazňovali stupňovité strechy s malebnými vežami a vežičkami. Vplyv západnej kultúry reprezentovali gotizujúce štýlové znaky, ktoré stavitelia použili pri vstupných otvoroch - portáloch a oknách. Pochopiteľne, západné umenie obohatilo aj plán stavby či konštrukciu rôznymi priestorovými variantami, ktoré dokumentujú prelínanie dvoch kultúrnych sfér. Tieto kostoly vznikali v priebehu 17., ale najmä 18. storočia. Najkrajšie sú v Budružali, Hrabovej Roztoke, v Jedlinke, Korejovciach, Kožanoch, Ladomírovej, Miroli, v Lukove - Venecii, nájdeme ich aj v ďalších oblastiach. Pochopiteľne, kedysi v minulosti stáli vo viacerých obciach Slovenska aj drevené synagógy. Z nich sa nám však nezachovala ani jediná. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia predovšetkým v tatranskej oblasti postavili kostoly, na ktorých sa prejavili dobové, secesné požiadavky (Starý Smoko-vec, Javorina, Dolný Smokovec, Polianka).

Osobitnú skupinu stavieb predstavujú drevené zvonice, ktoré dopĺňali kostolné areály. Mali a dodnes majú signalizačné postavenie, v minulosti sa spájalo aj so strážnou úlohou. Väčšinu kostolov stavali tradičnou zrubovou technikou, neraz s dômyselne riešenými rožnými spojmi trámov. Boli to tzv. zámky, ktoré zabezpečovali stabilitu kostolov. Stĺpiková konštrukcia sa uplatnila pri zvoniciach.

Niektoré z kostolov mali kedysi pomaľovaný exteriér. Strechy bývali červené alebo zelené, vežičky boli rôznofarebné, neraz s nefunkčnými iba namaľovanými hodinami. Kontrastne pôsobili kovové, ornamentálne vykúvané kríže a mreže na oknách, ktoré boli natreté na čierno. Fragmenty stredovekých nástenných malieb zhotovených podľa šablóny sa zachovali v kostoloch v Hervartove a Zábreží. V 17. storočí sa s obľubou používali rastlinné motívy, najčastejšie tzv. turecký klinček a granátové jablko. Figurálne prvky, najmä maľby apoštolov zdobili steny kostola ako zavesené obrazy. Najkrajšie maľby sú však v hervartovskom kostole. Pripomínajú ilustrácie rozprávok umožňujúce pochopiť dej. Niektoré maľby z 18. storočia imitujú murovanú architektúru v podobe mramorovania stien, maľbou výstupkov na čelnej strane či stĺpov. V kostoloch východného obradu sú na klenbách svätýň strnulé postavy cirkevných hodnostárov či svätcov v bohato zdobených rúchach.

Na stenách lodí sa striedajú mnohofigurálne obrazy Ukrižovania s individuálne riešenými božími súdmi, postavami jednotlivých svätcov či scénami z Nového zákona. Tieto neraz rozprávačský ladené ľudové maľby tvorili akúsi protiváhu reprezentačnému a výtvarne náročnému ikonostasu - deliacej stene medzi svätyňou a loďou. Podľa prísnych ikonografických požiadaviek maliari striedali jednotlivých svätcov so skupinovými scénami, zobrazujúcimi významné udalosti zo života Ježiša Krista či Panny Márie. Ikonostasy sú akési obrazové galérie, takmer s, ustáleným umiestnením jednotlivých postáv či scén. V tajomnom šere vytvorenom mihotavým svetlom sviečok či dopadajúcimi svetelnými lúčmi predierajúcimi sa malými okienkami návštevníka upútajú zlatisté odtiene farieb rúcha svätcov neraz lemované drahokamami - i keď len maľovanými. Ligot zlata umocňuje teplé farebné tóny hnedočerveného dreva, ktoré nám pripomínajú rozprávky ďalekých krajín.

Štefan PETEJA