Najmenenj rozvinute okresy 

Pred šiestimi rokmi som v diskusiách s niekoľkými kolegami vymyslel koncept cielenej podpory najmenej rozvinutých území Slovenska. Od začiatku bolo jasné, že program musí obsahovať transfer know how, musí sa zamerať na silné stránky území – ich nevyužívané bohatstvo – a nie na inventúru nekonečných problémov, a musí byť postavený na partnerstve centrálnej vlády, samosprávy, zamestnávateľov a občianskej spoločnosti.

Keďže nič nie je vzácnejšie ako myšlienky, do centra som postavil zásobáreň odborníkov – ľudí, ktorí sa vyznajú vo svojom odbore; prakticky orientovaných s reálnymi výsledkami z akadémie, biznisu, mimovládok alebo vlády. Na ministerstve financií sa darilo rozvíjať viaceré nové politiky a ja som získal súhlas a podporu na vytvorenie programu podpory najmenej rozvinutých okresov (NRO).

Program bol od začiatku skôr zatracovaný, ako chválený – u nás sa však zvyčajne nechváli – fakticky preto, že vznikol počas vlády Smeru a nie nejakej inej, vhodnejšej strany. Hanili ho aj niektorí „insideri“, ktorých mrzelo, že im lezieme do kapusty (v ktorej bola napriek mizerným výsledkom kopa peňazí pre rôzne agentúry). Našlo sa však aj dosť veľa autorít, ktoré považovali program za šancu oživiť regionálnu politiku a postaviť ju na moderný základ a ktoré potom venovali NRO niekoľko rokov tvrdej práce. Pritom, tuším, že tak, ako sa vedeli zhodnúť na odborných riešeniach, sa líšili vo svojich politických názoroch.

Program bol robený pre päť okresov, čo sa rýchlo zmenilo na dvanásť a v roku 2016 im vláda schválila rozpočet vyše 1,1 mld. eur na obdobie piatich rokov. Päťročnica mala racionálny základ, zároveň som si nemohol odpustiť trochu jemnej irónie voči priateľom socdemákom. Nakoniec sa v NRO minulo násobne viac miliárd eur, skutočne koordinovaných však bolo len niekoľko stovák miliónov a umne využitých ešte menej, pričom hlavným dôvodom bol náš náhodný systém rozdeľovania európskych dotácií. Vláda zároveň prijala takmer 300 úloh, napr. aj k osobnému bankrotu, aj keď verejný register ich plnenia, zdá sa, ešte nefunguje.

Program sa nakoniec vinou niekoľkých funkcionárov tak skomplikoval, že vláda sa radšej vrátila k predchádzajúcim „rozdávačkám“ a namiesto cielenej podpory prežili jednoduchšie, aj keď trochu zastarané plošné zvýhodnenia. O čo sme dnes bohatší?

Z analýzy za roky 2015 až 2020 vyplýva, že program bol výnimočný primárnym využívaním miestneho prístupu: na mieru šitých riešení pred prístupom „jednej veľkosti pre všetkých“. Rovnako výnimočný bol v dôraze na partnerský prístup, aj keď naša legislatíva uprednostňuje skôr direktívne riadenie, a v dôraze na rast lokálnej ekonomiky a endogénne zdroje. Kritizovaný široký záber plánov bol v skutočnosti pilotom pre medzinárodné a dnes aj u nás presadzované integrované stratégie, z ktorých vychádzajú investičné plány. Nástrojom mal byť transfer vedomostí a podpora lokálnych lídrov a podnikateľskej infraštruktúry. Program kládol dôraz na výsledky a spoluprácu pri ich dosahovaní, čo zvyšovalo nároky na verejnú správu.

Hlavným odporúčaním je posilniť rozhodovacie a koordinačné kompetencie regiónov. Jednoducho, regióny musia mať možnosť starať sa o svoj hospodársky rast (a k tomu by mali zberať a vyhodnocovať údaje aj o súkromnom sektore). Pritom treba nanovo definovať úlohu centrálnej vlády – centrálna byrokracia výrazne neznižuje korupciu a mrhanie vzácnymi zdrojmi, ale úspešne zabíja lokálnu iniciatívu. Regióny a vláda by mali podporovať zaostávajúce územia zložené z obcí primárne z európskych fondov.

Anton Marcinčin, ekonóm

Zdroj:
https://nazory.pravda.sk/analyzy-a-postrehy/clanok/580628-najmenej-rozvinute-okresy/