Najstarší Kurovčan v kanadskom Toronte oslávi 100 rokov

Peter Mušinka odišiel z Kurova do Kanady v roku 1928 ako 23-ročný parobok a žije tam dodnes. V čase svetovej hospodárskej krízy príležitostne pracoval na farmách v západnej Kanade ale väčšinu času bol nezamestnaný, nakoniec lacno odkúpil jednu zo skrachovaných faríem a začal gazdoval. Ako 30-ročný navštívil rodný kraj, oženil sa s 18-ročnou Kurovčankou Zuzanou Jendrejovou a odviezol si ju na svoju farmu v mestečku Hussar v provincii Alberta.

Medové týždne na lodi a v drevenej búde
Cesta vlakmi a loďou im trvala celý mesiac. Ich domov predstavoval búdu z nehobľovaných dosák so škárami cez ktoré nielenže vietor fúkal, ale nie raz aj sneh zasypal perinu, pod ktorou novomanželia spoločne spali. V tomto príbytku sa im narodila dcéra Mária a syn Fedor. Keď deti dosiahli školský vek, rodina sa presťahovala do Toronta, kde Peter pracoval v továrni na výrobu farebných kovov Anaconda až do odchodu do dôchodku (plných 27 rokov). V Toronte sa ich rodina rozšírila o dcéru Patríciu. Aj tu, najmä po odchode do dôchodku v r. 1970 sa Peter Mušinka venoval „farmarčeniu" na svojej veľkej záhrade, kde pestoval nielen zeleninu (ktorou zásoboval celé príbuzenstvo), ale aj jahody, maliny, pšenicu, jačmeň, ovos - všetko, čo mu pripomínalo „starý kraj" a farmarčenie na severe Kanady.

„Farmárčiľ aj v dôchodku — uprostred Toronta
Motyku, rýľ a kosu nevypúšťal z rúk do svojich 95 rokov, veriac, že fyzická práca prospieva jeho zdraviu. Keď sa ho sestra Paraska Bujdová, ako 85-ročného v liste spýtala ako mu slúži zdravie, odpovedal jej: „Mam sja dobrí, čujú sja zdravyj, micnyj. I nohy mi služat. I ruky ňa sluchajut. i jisti mi smakuje. Ale neznám jak to zo mnom bude, ked tota staroba príde". Ani v zime nezaháľal. Z dreva s obľubou vyrezával miniatúrne poľnohospodárske náradie: pluhy, brány, kosy, hrable, vidly, cepy, jarma, stupky, ale aj celé vozy s konským alebo kravským záprahom - všetko, čo si zapamätal z mladosti. Jeho rezbárske práce získali ocenenie aj na kanadských prehliadkach a súťažiach ľudovej umeleckej tvorivosti.

Deväťdesiate narodeniny oslávil v Kurove
Keď v roku 1995 sa blížili Petrove 90. narodeniny, deti sa ho pýtali, aký darček by si prial k tomuto životnému sviatku. Bez váhania odpovedal: „najväčšiu radosť by ste mi urobili, keby ste ma zaviezli na Slovensko, do môjho rodného Kurova. Tam by som chcel osláviť svoje okrúhle narodeniny!". Vyhoveli mu. Do Kurova pricestovali s ním najbližší príbuzní: syn, dcéry, nevesta, zať, neter s manželom a vnúčence. Spolu dvanásť ľudí! Také oslavy Kurov ešte nezažil. Hostiny v miestnej reštaurácii sa zúčastnilo viac ako 80 ľudí. Vzácneho jubilanta prišli pozdraviť nielen príbuzní, ale aj starosta obce, farár, učitelia a iní funkcionári. Folklórny súbor Kurovčan pripravil pre neho dvojhodinový program o živote jubilanta a vnuk jeho brata Alexander Mušinka (ktorý počas stáže na torontskej univerzite polroka žil v jeho dome) vydal jeho spomienky (zapísané na magnetofónovú pásku) v 170-stránkovej knihe Z tvrdého koreňa s podtitulom Spomienky na rodný kraj a Kanadu (v kurovskom nárečí).

Pre Petra Mušinku a jeho sprievod návšteva rodného kraju bola nezabudnuteľným zážitkom. Vzácni hostia si odnášali do Kanady tie najkrajšie spomienky, ale aj niekoľkohodinové videonahrávky a vysušenú kyticu kvetov z jubilantovej role. Aj jubilant, aj jeho kanadskí príbuzní si predsavzali, že o päť rokov sa znovu stretnú v Kurove na oslavách 95. narodenín, nevyšlo im to, lebo jeho syn Fedor práve v tom čase sa musel podrobiť operácii srdca. Peter Mušinka aj pri svojom vysokom veku stále udržuje písomný styk so starým krajom. Dlhé roky predplácal prešovské noviny nove žytta. Keď mu zrak oslabol, obmedzil sa na písomný styk. Veľmi často píše sestre Paraske do Kurova, synovcovi Mikolajovi do Prešova a ostatným príbuzným. Do 98. roku života viedol svoj denník. Do veľkého zošita každý deň zapisoval, čo v ten deň robil a na konci roka zošit venoval jednému z vnukov.

Kurov — najkrajšie miesto na svete
Do knihy Kurov v minulosti a dnes (Prešov, 2002) napísal predhovor, v ktorom, medzi iným, prehlásil: „i keď už 74 rokiv žyju v ďalekej Kanaďi ne by/o jednoho dňa žeby moji dumky nezaletili do ridnoho kraju... ne zabyl jem jednoho kurivskoho slova, što ňa nebižka mama naučili... naj že mij Kuriv i nadale prekvitať, jak tota ružička medzi kvitočkami, bo krašoho sela jak Kuriv ňit v cilym šviti. A to vam, moji dorohy krájané, odkazuje dido, što už toho švita skúsil dosť. najstaršyj žytel Kurova Petro Mušinka" (s. 11).

Keď pred troma rokmi Peter bol gratulovať svojmu kmotrovi Jankovi Popovi (rodákovi z Lukova) k jeho 100. narodeninám, povedal mu: „Znáte kume Janku, neponáhľajte vy sja na tot druhyj svit. Onedovho i ja budú ma ti 100 roky, ta na nebesnij bráň i postavíme sja vjedno pred švatoho Petra". O necelý rok mi strýko Peter napísal: „i nepočekal ňa kum Janko. Večur požartoval zo sestričkami, ľehnul sobi do posteľi, a ráno už sja neprebudil. Prežyl sto roky, šidem misjaci i štiri dni. Lehka i krásna smert!".

18. júla 2005 najstarší Kurovčan Peter Mušinka v kanadskom Toronte oslávi svoje vzácne sté narodeniny. Ako píše, na svoj vek sa cíti nie najhoršie, len nohy a zrak mu čas od času vypovedajú službu. My, jeho príbuzní a krajania zo Starého kraja, gratulujeme mu k tomuto vzácnemu jubileu a zo srdca prajeme mu zdravie, zdravie a ešte raz zdravie. Na mnohaja i blahaja lita !