Najstarší muž Prešova: Je prirodzené, že človek musí pracovať, aby žil

Andrej Lata ani vo veku sto rokov nezaháľa – pracuje v záhrade, vie si upratať, aktívne sa zaujíma o život okolo seba.

Najstarší muž Prešova
Čiperný pán Andrej viceprimátora Štefana Kužmu, ktorý mu k jeho stým narodeninám blahoželal, privítal dokonca už na schodoch svojho domu. Netajil úprimnú radosť z návštevy a hosťa uviedol do vzorne upratanej obývačky.  "Želám vám pevné zdravie. Nech sa takto stretneme aj o rok," vraví viceprimátor a oslávenec len šibalský zažmurká: "Myslím si, že sa stretneme, ja sa cítim dobre."

Veľa pohybu a cesnak

Žije síce pod dohľadom svojich dvoch vnúčat, ktoré Najstarší muž Prešovaho často navštevujú, no vie sa ešte o seba postarať aj sám. „Veľa sa hýbem, neviem sedieť. Pracujem v záhrade, už som tento rok posadil aj cesnak,“ pochválil sa a dodal, že je jeho veľkým milovníkom: „Každé ráno zjem pri raňajkách jeden strúčik.“ Aj to je jeden z receptov na dlhý život. Navyše z neho žiaril pokoj, vyrovnanosť a nechýbal mu vtip.

Pán Andrej pochádza z obce Pčolinné, z rodiny s jedenástimi deťmi. „Bol som desiaty v poradí. Po mne sa ešte narodila sestra, no tá hneď aj zomrela. Pamätám si ako som štvorročný stál v dlhej košieľke v kuchyni a na kraji stola malá biela truhla,“ odhaľuje jednu zo smutných spomienok na detstvo. Patrí tam aj spomienka na jedného z dvoch bratov, ktorého zabil vojenská mína: „Ale nie vo vojne, pri oraní sa mu to stalo.“

Krušné chvíle

Bratia pritom ani neboli vojaci. „Boli slabí, mňa Najstarší muž Prešovavšak odviedli. Narukoval som akurát v roku 1942, potom som bol aj v povstaní. Akurát som slúžil vo Vrútkach, keď začalo. Stiahli sme sa do Kráľovian a tam nás odzbrojili Nemci, čo prišli od Ružomberka. Veliteľov zajali a nám kázali ísť kam nás oči povedú. Všade boli nemsckí vojaci a ja som v slovenskej uniforme cestoval vlakom domov, na východ. Došiel som.“  Pčolinné však vtedy bolo partizánskou obcou a zažil tam ďalšie krušné chvíle, keď si nepriatelia dali zhromaždiť všetkých chlapov z dediny a každý z nich tŕpol ako sa to skončí: „Zobrali vtedy len jedného z nás, u ktorého našli granát.“

Šťastie ho neopustilo ani počas bombardovania Prešova, kde sa náhodou ocitol: „Bol som v kryte v pivnici pod gréckokatolíckym biskupstvom. Bomby pritom spadli aj oproti cez ulicu – na poštu.“

Riaditeľ internátu

Pôsobil potom ako učiteľ v Snine, v Ubli, neskôr Najstarší muž Prešovav rusínskej škole v Slovenskom Novom Meste. „Potom som šiel do Bratislavy na vtedajšie Poverenictvo škostva a pracoval som na referáte ukrajinských škôl,“ dodáva. Po vytvorení Krajských národných výborov sa usadil v Prešove, kde až do svojej päťdesiatky pôsobil ako riaditeľ vysokoškolského internátu a pred dôchodkom ako vychovávateľ.  „Ešte do sedemdesiatky som chodil strážiť do Automobilových opravárenských závodov,“ dodáva s úsmevom muž, ktorý nedokáže nepracovať.

O jedenásť rokov mladšia manželka Mária, bývalá ekonómka, je teraz po ťažkej chorobe slabá a preto je v zariadení, kde sa o ňu dokážu lepšie postarať. „Chýba mi tu. Vychovali sme síce dve dcéry obe však už zomreli, jedna ešte veľmi mladá. Stará sa však o mňa vnuk a vnučka,“ pripomenie a pozrie pritom na vnučku Olinu, ktorá je pri ňom počas tejto malej oslavy stých narodenín. "Nože ponúknite sa aj vy, ja vypiť môžem," ponúka s úsmevom hostiteľ návštevu.

„To je celá moja životná púť. Pracoval som a bol som spokojný. Je prirodzené, že človek musí pracovať, ak chce žiť,“ pridáva ešte niečo zo svojej životnej filozofie tento najstarší prešovský muž.

ooo

Prešov má aktuálne štyroch obyvateľov vo veku nad sto rokov. Okrem pána Latu má sto rokov ešte jedna žena, ďalšie dve majú 102, resp. 103 rokov.