NAJSTARŠÍ SÚBOR NA ZEMPLÍNE ZOSTAL BEZ STRECHY NAD HLAVOU

Snina sa môže pýšiť najstarším fungujúcim súborom na Zemplíne. Je ním Folklórny súbor Vihorlat, ktorého slávnostná akadémia pri príležitosti 55. výročia vzniku sa uskutočnila 26. decembra v kinosále Domu kultúry v Snine pod názvom Ruthenyka. Záštitu nad ňou prevzal poslanec NR SR Mgr. Michal Lukša. Na realizácii podujatia sa podieľali Vihorlatské osvetové stredisko Humenné, Rusínska obroda na Slovensku, Súkromná základná umelecká škola Talent-Um Michalovce, pobočka Snina a Súkromné centrum voľného času Ptičie. Prvá časť programu sa niesla v znamení Hornozemplínskeho folklóru – choreografií Milana Hvižďáka, Emílie Vantarovej, Stanislavy Selčanovej a Fera Novotného, v druhej časti to boli tance národností – rusínsky, rómsky, ukrajinsky a ruský. Do tanečnej parády sa vo sviatočný podvečer zapojilo viac generácií tanečníkov, ktorí zožali zaslúžený potlesk. Ako hostia vystúpili laureáti a speváci festivalu Spevy môjho rodu – Mikuláš Petrašovský s dcérou Natáliou Padovou, Trio Magurových, Mikuláš Čabák z Humenného a Matúš Pavelčák z Brekova, v podaní ktorých odzneli najkrajšie rusínske a zemplínske koledy. Účinkujúcich sprevádzala ľudová hudba pod vedením Vierky Behúnovej. Členom FS Vihorlat k výročiu zablahoželali predseda Rusínskej obrody na Slovensku Vladimír Protivňák, riaditeľ VOS Humenné Ing. Ján Duplák a zdravicu zaslalo i NOC Bratislava.

 

Po programe sa účinkujúci i poz vaní hostia presunuli do rekreačného zariadenia Jurpák, kde oslavy pokračovali do neskorého rána. V magickej 55 súboru Vihorlat je obsiahnuté veľké úsilie celých generácií tanečníkov, spevákov, hudobníkov i zanietených organizačných pracovníkov. Posledných 15 rokov súboru je spätých s vedúcou Emíliou Vantarovou, ktorá začínala ako tanečnica vo Vihorlate, neskôr tancovala profesionálne v PUĽSe v Prešove, aby svoje skúsenosti odovzdávala neskôr deťom v humenskom a sninskom regióne ako učiteľka tanca na ZUŠ v Humennom, ZUŠ v Snine a v súčasnosti ako pedagogický pracovník Súkromnej základnej umeleckej školy Talent-Um Michalovce na pobočkách v Humennom a Snine. Je zároveň vedúcou Detského folklórneho súboru Chemloňáčik, ale jej srdcovou záležitosťou je Vihorlat Snina, domovský súbor, v ktorom začínala a chce v ňom i končiť svoju tanečno-folklórnu kariéru.

Súbor Vihorlat Snina vznikol pri Závodnom klube ROH Vihorlat Snina. Po revolúcii prešiel i s celým svojim majetkom pod Mestské kultúrne stredisko Snina, neskôr po snahách o jeho zrušenie začal pracovať ako občianske združenie, pričom bol vyhnaný z pôvodných priestorov do menej vyhovujúcich podmienok a svoj, za 55 rokov nadobudnutý majetok si musí od mestského úradu požičiavať. K svojim 55. narodeninám dostal od MsÚ Snina za svoju príkladnú prácu s deťmi a mládežou a vzornú reprezentáciu mes ta darček v podobe výpovede z prenajatých priestorov a od nového roku 2010 je bez strechy nad hlavou. A to aj napriek úspechom, o ktorých sa mnohým súborom môže len snívať. Za uplynulých desať rokov vzorne reprezentoval mesto Snina i našu vlasť na medzinárodných festivaloch v Turecku, Španielsku, Portugalsku, Nemecku, Poľsku, Holandsku, Taliansku, Poľsku, Maďarsku, Francúzsku a Grécku. Okrem toho sa vedenie súboru za čalo systematickejšie venovať práci s deťmi. Nadviazala sa spolupráca s Súkromnou základnou umeleckou školou Talent-Um Michalovce, ktorá zriadila v Snine pre potreby FS Vihorlat detašované pracovisko. Ďalším kritériom vzornej práce súboru je fakt, že mnohí odchovanci súboru ako napríklad Ján Karboník, Juraj Valenčík, Jozef Bobrík a mnohí ďalší sa profesionálne venujú hudbe, vzťah ku ktorej si vytvorili práve v súbore Vihorlat.

Ak som na začiatku napísal, že mesto Snina sa môže súborom Vihorlat pýšiť, bohužiaľ, nie je to tak, v meste sa dejú nepochopiteľné veci. Mestská sninská “po litická elita“ pracuje čudným spôsobom. Pred pár rokmi vyhnala z mestského kultúrneho strediska všetky dovtedy v ňom fungujúce tanečné kolektívy, zanikla tradícia dychových hudieb, zrušila dokonca mestské kultúrne stredisko a kultúrny dom prenajala súkromnému centru voľného času.
 

Miroslav Kerekanič