Naozaj tam vraždili banderovci?

Pravda o masakre v Kolbasove a Novej Sedlici

Je to ako detektívka s historickou zápletkou. Až donedávna sa tvrdilo, že za vraždami 15 ľudí v Novej Sedlici, Uliči a Kolbasove v decembri 1945 stoja banderovci. Teraz, po 80 rokoch, sa však ukazuje, že to všetko mohlo byť aj inak. Treba opäť prepisovať históriu?

Radovan Krčmárik




Keď vydesení susedia ráno po tragédii pozbierali odvahu a nazreli do domu kolbasovského krajčíra Mendela Poláka, naskytol sa im pohľad, na aký sa nezabúda.

V kalužiach krvi tam ležalo jedenásť povraždených Židov – päť mladých mužov a šesť žien. Steny boli rozstrieľané, muži s vyvrátenými hlavami pri stole, ženy na posteliach. Zdalo sa, že masaker nikto neprežil.

Vina zaň padla na príslušníkov Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA), partizánskych oddielov, ktoré bojovali za nezávislosť svojej vlasti už od roku 1942 – proti Rusom i Poliakom. Podľa lídra Organizácie ukrajinských nacionalistov Stepana Banderu im prischla prezývka banderovci. Boli však naozaj páchateľmi?

Armády troch štátov proti banderovcom
Historik Michal Šmigeľ, ktorý o banderovcoch na Slovensku napísal knihu, sa prípad snaží rozlúštiť. Upozorňuje, že poľsko-slovenské pohraničie bolo vtedy nebezpečné, ponevieralo sa tam veľa pašerákov, pytliakov a rôzne ozbrojené bandy. Po skončení druhej svetovej vojny navyše v krajine panoval antisemitizmus a Židia boli stále terčom útokov.

„Pomaly každý, kto sa vtedy túlal s puškou po lese, bol banderovec. Na ich účet sa toho pripísalo veľa. Je to veľmi zložitá vec. Už roky tu pretrvávajú mýty a triezvy pohľad chýba,“ uviedol pre Pravdu Šmigeľ, ktorý je profesorom histórie na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Pri svojom 20-ročnom bádaní natrafil na veci, ktoré ho zarazili. Napríklad zistil, že z archívov zmizli isté dokumenty, alebo ich publicisti falošne interpretujú a vymyslené vydávajú za fakt. Ako to teda celé bolo?

Začiatok krvavej zimy
Banderovci, ktorí aj po vojne pokračovali v boji, sa na severovýchodnom Slovensku objavili v auguste a septembri 1945.

Vtedy uskutočnili svoj prvý „propagandistický pochod“ – mapovali nálady obyvateľstva, rozdávali letáky a rečnili o sovietskom imperializme, zločinoch stalinizmu či situácii na sovietskej Ukrajine. Ešte nerabovali, len žiadali potraviny. Odišli skôr, ako proti nim stihla zakročiť armáda a bezpečnosť.

V okrese Snina sa ozbrojené skupiny začali objavovať koncom októbra 1945. Prichádzali spoza poľských hraníc. O mesiac neskôr sa situácia zdramatizovala. V Novej Sedlici 22. novembra vyrabovali zásoby potravín a šatstva, ktoré obec dostala ako pomoc z českých krajín. Nasledujúcu noc plienili v obci Zboj.

Vystupovali sebavedome. V Zboji „vyšetrovali“ príslušníka Finančnej stráže a zbili predsedu Miestneho národného výboru. Po návrate do Novej Sedlice nadránom 24. novembra chceli zase obesiť predsedu organizácie komunistickej strany, no obyvatelia ich uprosili, tak dostal „iba“ poriadnu bitku palicou. „Aby si zapamätal naveky, sviňa komunistická!“ kričali.

Neštítili sa ani zabíjania. Ich obeťami boli traja lesní robotnici a komunisti v Novej Sedlici. Ivana Šiškana vytiahli z domu. Zastrelili ho, aj keď kričal, že je nevinný. Mikuláša Kireša vyvliekli zo skrýše. Zabili ho pred manželkou, starou mamou a troma deťmi. Z jeho hospodárstva odviedli kravu a dvoch býkov, „ktoré vraj dlžil“. Žida Davida Gelbu odviedli so sebou, domov sa už nevrátil.

Prečo na východe nemajú v láske banderovcov
A vraždenie pokračovalo. 6. decembra 1945 okolo 20. h banditi najprv vtrhli do Novej Sedlice. Dedinčanov donútili zapriahnuť osem saní, potom pokračovali do obce Ulič.

Obsadili celú dedinu, obkľúčili aj sídlo Finančnej stráže. S jej príslušníkmi sa zhovárali a fajčili. Povedali im, že sa musia ísť pozrieť i na stanicu Národnej bezpečnosti. Aby sa vraj „na nich nehnevala alebo necítila sa byť urazená“.

Neskôr vtrhli do domu lesného robotníka a komunistu Alexandra Steina, kde zastihli aj jeho manželku a dve židovské ženy. Prikázali im, aby sa poumývali, vyobliekali a pomodlili. Stein musel zo steny zvesiť portrét Stalina, ktorý mu rozbili o hlavu. Potom ich zastrelili a dom vyrabovali.

Ich kumpáni medzitým po dedine zháňali Žida Armina Tejchmana, bývalého veliteľa stanice Národnej bezpečnosti, ktorý v Uliči viedol potravinové družstvo. Nenašli ho, ale vyhlásili, že ho „musia dostať za každú cenu“.

Zhabané potraviny a tovar naložili na šesť saní a asi o 22. h dedinu opustili. Lup si odviezli na poľské hranice. Dvoje saní však smerovali do susedných obcí – Ruského Potoka a Kolbasova. Banditi tam asi pátrali po Tejchmanovi.

Z nezvaných hostí vrahovia
Ako udalosti prebiehali ďalej, nie je celkom jasné. Výpovede svedkov a úradné hlásenia sa rozchádzajú, niekedy si protirečia a je v nich veľa nepresností.

Podľa jednej verzie dorazila banda ozbrojencov do Kolbasova okolo 23. h. Vraj sa nejakých miestnych obyvateľov pýtali na starostu a ten im vyšiel v ústrety. Chceli, aby im pripravil jedlo. Keď namietal, že ľudia sú chudobní, odvetili, že vedia, kde hľadať.

Zamierili do domu Mendela Poláka, židovského krajčíra a distribútora pomoci od UNRRA (Organizácie Spojených národov pre pomoc a obnovu). Bývala tam i rodina židovského obchodníka Šalamúna Rotha a v ten večer prišli aj Židia z okolia, ktorí prežili holokaust.

Etnická čistka pri slovenských hraniciach
Spolu bolo v dome 12 Židov – päť mužov vo veku 22 až 43 rokov a sedem žien, z ktorých najmladšia mala 14 a najstaršia 32 rokov. Ako neskôr spomínal obyvateľ obce Juraj Bobela, u Polákovcov bolo v ten večer veselo.

Keď vstávali od skromnej hostiny, vtrhli do domu banditi. Najprv si rozkázali podať večeru. Dali sa pohostiť, najedli sa, aj si vypili. Posmelení pálenkou sa začali vyhrážať a správali sa spupne.

Štrnásťročná Helena Jakubovičová, ktorá sa schovávala za staršími ženami, využila príležitosť a zaliezla pod posteľ. Ženy na ňu hodili ešte periny, a tým jej zachránili život. V izbe sa totiž začalo strieľať…

Spomienky pamätníčok
Kolbasov je dnes malá obec, kde žije už len 61 obyvateľov. Autorovi tohto článku sa však pred desiatimi rokmi podarilo vypátrať tri pamätníčky, ktoré vtedy mali 84 až 96 rokov – Zuzanu Kičovú, Alžbetu Bobelovú a Alžbetu Chauturovú.

Na tragickú udalosť si napriek veku veľmi dobre spomínali. Práve sa vracali „z priadok“ od susedov, keď stretli asi štyroch mužov na saniach. „Najprv sme si o nich nemysleli nič zlé. Jeden muž, čo bol s nami, nám však povedal, že sú to banderovci a idú za Židmi,“ opísali.

Najstaršia z nich videla z domu, ako si ozbrojená banda svieti na dvore Polákovcov, potom začula výstrely. V strachu, že banda príde aj k nim, sa rozplakala. Alžbeta Chauturová, naopak, streľbu ani nezačula. O tom, čo sa stalo, sa dozvedela až na druhý deň ráno.

„Nechcela som sa pozerať, ako budú vynášať ich mŕtvoly, no nakoniec som to náhodou predsa len videla. Odvážali ich na obyčajnom voze, kam sa dáva seno. Len ich prikryli, ale ruky im viseli z voza,“ zaspomínala si.

Hnali ich ako dobytok. Židia na Slovensku zažili pogrom aj po vojne
Zavraždených ešte v ten deň pochovali na židovskom cintoríne v Kolbasove. Neskôr ich exhumovali a previezli – zrejme na cintorín do Humenného.

O zločine sa zachovalo i svedectvo mladučkej Heleny, ktorú publicista a komunistický funkcionár Bohuš Chňoupek opísal ako „dengľavé dievčatko s tenkými nôžkami v zošliapaných škrbáľoch, s meravým pohľadom mandľových očí upretých do prázdna“.

Podľa nej sa v dome často stretávali židovské rodiny z okolia, ktoré obchodovali so soľou a s rozličným tovarom. Tak to bolo aj v osudnú noc. Na prídel vtedy dostali plátno, a tak krajčíri brali ostatným miery a ženy pripravovali jedlo.

Keď sa dievčina skryla pod posteľ, banditi v dome sa už Židom vyhrážali. Počula nárek, výkriky a prosby. Aby sa neprezradila, držala si ruku na ústach. Potom bolo počuť veľa výstrelov, stony, chrčanie umierajúcich, rozkazy a nakoniec len ticho.

Útočníci mali naponáhlo. Každej z obetí dali síce ranu istoty, ale to, že Helena chýba, nepostrehli. Naložili veci na sane a zmizli v horách za poľskými hranicami.

Helenino svedectvo
To, že sa dá tragédia v Kolbasove vysvetľovať rôznymi spôsobmi, zistil už v 60. rokoch minulého storočia Mikuláš Mušinka, profesor, ktorý tam robil etnografický výskum.

Keď sa jedného obyvateľa spýtal na smutnú udalosť, dostal vraj takúto zvláštnu odpoveď: „Chcete vedieť, ako to bolo, alebo ako to musí byť? Keď ako musí byť, tak choďte na miestny národný výbor. Tam vám porozprávajú, ako má byť. Ak chcete vedieť, ako to v skutočnosti bolo – nič vám nepoviem.“

Na nezrovnalosti poukazuje aj Šmigeľ. Zhromaždil dokumenty, ktoré sa predošlým bádateľom nedostali do rúk. Mnohí vychádzali z toho, čo o prípade zverejnil Chňoupek, ale Šmigeľ pri porovnávaní podkladov odhalil, že ten isté veci falšoval, obsah si prispôsoboval a prepisoval.

Vojnový zločin spáchali aj Slováci. V Bielorusku
Ako historik zistil, do Kolbasova nepochybne prišli len jedny sane s „banderovcami“. Ozbrojenci najprv zavítali do miestnej píly, kde hľadali Tejchmana. Potom im zrejme niekto ukázal Polákov dom, kde sa zišli Židia, tak šli hľadať tam.

To potvrdila i výpoveď Heleny Jakubovičovej. Historik objavil protokoly, ktoré s ňou spísali hneď po vražde aj neskôr na partizánskej ústredni v Košiciach.

Podľa nej prišli ozbrojení muži do Polákovho domu o jednej hodine po polnoci 7. decembra. Opýtali sa: „Vy ste skryli Armina Tejchmana z Uliča?“

Potom mužov postavili do radu, prikázali im, aby sa modlili a spustili streľbu. Vošli do druhej izby, kde spali ženy, jeden svietil a druhý pištoľou zabíjal. „Naše mená už vopred vedeli,“ dosvedčila v protokole Helena.

V dome s mŕtvymi však nezostala do rána, ako tvrdil Chňoupek. Po odchode bandy utiekla k inej židovskej rodine v Kolbasove. Vrátila sa až ráno, keď do obce dorazil oddiel československého vojska.

Legenda o banderovcoch
Nejasností v celom prípade je viac. Šmigeľ navyše pochybuje, že sa udalosti zbehli tak, ako sa uvádza v oficiálnych správach. Nápadné sú nesprávne údaje o počte banditov, nesedia ani mnohé fakty.

Páchatelia viditeľne nechceli vzbudiť pozornosť a snažili sa postupovať rýchlo. Po masakre ihneď zmizli, nešli rabovať ani hľadať ďalších Židov, ako sa kedysi písalo. Okrem niekoľkých ľudí, ktorí si ich všimli, preto celá dedina pokojne spala až do rána.

Všetko by bolo bývalo inak, hovorí historik, keby vojaci boli prišli už 6. decembra, ako pôvodne plánovali. Pre husté sneženie a nepriechodné cesty však zostali nocovať v Stakčíne a do Kolbasova sa dostali až ráno. Zrejme preto sa banda tak ponáhľala.

Viac svetla do prípadu prináša i záverečná správa o vyšetrovaní tragédie v Kolbasove z roku 1948, z ktorej dovtedy nik nečerpal. Jej autori boli veľmi opatrní pri opise toho, kto ten zločin spáchal. Označeniu „banderovci“ sa vyhýbali.

Otázkou, ktorá môže veľa vecí vysvetliť, je motív. Vtedajší vyšetrovatelia v tom mali jasno. „Dôvod tohto činu treba hľadať v programe banderovcov – vyničiť všetkých Židov a komunistov,“ napísal v januári 1946 veliteľ vojenskej oblasti v Humennom.

Skutočné dôvody však vôbec nemuseli súvisieť s ideológiou. Viaceré zdroje potvrdili, že banda mala zrejme informátorov a udavačov, a to nielen medzi ľuďmi v pohraničných obciach, ale aj na úradoch v Snine. Informovali ich napríklad o prídeloch potravín a šatstva.

Ani vraždy komunistov v Novej Sedlici nemuseli súvisieť s ich politickým presvedčením. Predošlí bádatelia kládli dôraz na ich komunistickú príslušnosť, lenže bola tam aj iná spojitosť.

Všetci boli lesnými robotníkmi a „obchodovali“. Objavili sa informácie, že neboli celkom „čistí“. Narafičenie činu tak, aby to pripomínalo banderovcov, mohlo byť iba zásterkou.

V novembri 1947 to potvrdili aj najvyššie miesta. Ako na spoločnom zasadnutí vojenskej a bezpečnostnej komisie ČSR konštatoval generál Bohumil Boček, „v mnohých prípadoch bolo zistené, že oddiely zložené z československých občanov – poľovníkov, pašerákov a rôznych kriminálnych elementov svoje zločiny uskutočňovali práve na účet banderovcov“.

Povereníctvo vnútra už v marci 1946 priznalo, že sa oddiely banderovcov na Slovensku koncom roka 1945 už nevyskytovali, no pôsobili tu rozličné lúpežné a pašerácke bandy, ktoré „pod názvom "banderovci“ terorizovali, drancovali a vraždili obyvateľstvo" a k týmto „sa v niektorých prípadoch pridali zločinecké živly zo sninského okresu“.

Chamtivosť ako motív?
„V tejto sérii vrážd je ešte veľa nejasností,“ pripomína Šmigeľ. Zločiny v Novej Sedlici a Uliči sa javia ako vybavovanie si účtov. Jeden zo zavraždených vraj znásilnil ženu na poľskej strane. „Povrávalo sa o tom v Novej Sedlici,“ upozornil historik.

S ľuďmi spoza hraníc zavraždení „obchodovali“. Údajne podviedli istého Bisuhana, pašeráka z Poľska, od ktorého dostali dobytok, ale nedodali tovar. Podobné pašerácke aktivity („obchodovanie“, ako to nazval Chňoupek) vykonávali aj ďalšie osoby z týchto obcí.

Svedčia o tom dobové správy a zapadá do toho fakt, že banda hľadala vedúceho potravinového družstva Tejchmana. Aký motív bol však za masakrom v Kolbasove? Podľa Šmigeľa sa nedá vylúčiť, že išlo o vraždu na objednávku, resp. odstránenie „obchodnej konkurencie“.

Nie je to nová hypotéza. Nájdeme ju už v dokumente prešovskej Štátnej bezpečnosti z roku 1952. Priamo v ňom obvinila jedného z funkcionárov Okresného národného výboru v Snine, ktorý údajne stál v pozadí vrážd Židov koncom roku 1945.

„Mal vraj záujem odstrániť ich, aby mohol prebrať do správy kolbasovskú pílu, na ktorú si tí Židia pravdepodobne robili nárok v rámci reštitúcie,“ priblížil historik.

Na to, že v Kolbasove išlo o pripravovanú akciu, poukazuje i fakt, že istí obyvavatelia regiónu o nej vopred vedeli. „Niektorých Židov z Uliča a Uble varovali, aby nechodili do Kolbasova, lebo sa tam niečo stane,“ objasnil Šmigeľ.

Vynášať preto jednoznačné súdy o tom, že v obci zabíjali banderovci, nemožno. Nedá sa to, pravdaže, vylúčiť, ale ani potvrdiť. Je zrejmé, že banda prichádzala spoza poľských hraníc, kde žili rovnakí Rusíni ako v slovenskom pohraničí. Ako aj to, že tam pôsobilo ozbrojené ukrajinské civilné „podzemie“.

Okolnosti prípadu tak už asi navždy zostanú záhadou. Podobne ako to, čo sa stalo s jedinou svedkyňou tragédie v Kolbasove.

Šokované dievča odišlo z dediny, niekoľko mesiacov strávilo v Humennom, potom vycestovalo do USA. Tam sa jeho stopy stratili. Ľuďom z obce sa už Helena nikdy neozvala. Zomrela v Amerike v roku 2015.

Radovan Krčmárik, autor

zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/777663-naozaj-tam-vrazdili-banderovci-pravda-o-masakre-v-kolbasove-a-novej-sedlici/

foto: Obete masakry v obci Kolbasov pripomína pamätná tabuľa.
zdroj: Archív Michala Šmigeľa