Napĺňajú GALÉRIU POD HOLÝM NEBOM

HABURA. PRVÝ ROČNÍK SOCHÁRSKEHO SYMPÓZIA Oleny Mandičovej Šinály predstavil „staré“ známe mená, ale aj nováčikov v lone rusínskej prírody. No všetci už teraz vedia, že budúci ročník si nenechajú ujsť. Na dielach pracovali celý týždeň, aby mohli pretaviť svoje myšlienky do reality. Vznikli tak nielen oku lahodiace, ale aj užitočné, 

HABURA. PRVÝ ROČNÍK SOCHÁRSKEHO SYMPÓZIA Oleny Mandičovej Šinály predstavil „staré“ známe mená, ale aj nováčikov v lone rusínskej prírody. No všetci už teraz vedia, že budúci ročník si nenechajú ujsť. Na dielach pracovali celý týždeň, aby mohli pretaviť svoje myšlienky do reality. Vznikli tak nielen oku lahodiace, ale aj užitočné, jedinečné výtvory, ktorými sa Haburčania môžu chváliť široko-ďaleko. „Už niekoľko rokov organizujem na Slovensku aj v zahraničí rôzne sympóziá. Priatelia Ľubo Hriň a Jakub Bachorík ma oslovili, či by som vedel dať dokopy itinerár – čo je potrebné k sympóziu, pretože je tu krásny kraj, úžasní ľudia a bolo by skvelé, ak by sa sem priniesla kultúra tohto typu. Preto som sa stretol s Dušanom Zavackým, ktorý je v obci predseda poľnohospodárskeho družstva a napísal som mu body, čo je potrebné, koľko ľudí – technickú stránku veci. Bolo jasné, že ak zavolám svoju partiu z Čiech a Slovenska, určite prídu.

No nie je veľa takých výtvarníkov, ktorí sú schopní týždeň od rána do večera pracovať s ťažkými motorovými pílami a niečo pomocou nich vytvoriť,“ uviedol Juraj Čutek, garant podujatia. Tento rok vytvoril lavičku v tvare ryby, ktorú nazval Jeseter. Oproti predošlému haburskému dielu, ktorým je sv. Archanjel Michal prišiel s ďalšou náboženskou tematikou. „Veľmi sa mi páčil rybník, ktorý je blízko poľnohospodárskeho družstva. Väčšina mojich kolegov sú rybári. Viem, o čom to je, pozorujem ich, tak som im chcel vytvoriť pohodlnú sedačku, kde je aj priestor na štamperlíky, dá sa na nej aj trocha pohojdať, sedieť, chytať ryby... a takto meditovať či relaxovať. K rybe som pristúpil trocha provokatívne. Je symbolom kresťanstva a asociuje Rusko, pretože si predstavujem jeho domov v okolí Bajkalského jazera. Cítim tu bližší vzťah k východu, aj keď bratislavská kaviareň by ma zato nepochválila, trocha provokácie nezaškodí,“ ozrejmil Čutek svoj zámer. Pre umelcov je takéto  sympózium relaxom, paradoxom je ťažká drina, s ktorou sa pasujú. „Videl som, ako do toho moji kolegovia vložili veľa práce. Vstávali sme ráno o šiestej, okolo siedmej sme boli na pľaci a do nočných hodín neprestajne vrčali motorové píly. Miestni priatelia nám vraveli, že sme blázni a mali by sme trocha pobehať aj po okolí, relaxovať, aby sme mali tiež zážitky. Výtvarnícka „ješitnosť“ a exhibicionizmus nám nedovolila prestať pracovať. Zhodli sme sa, že by sme budúci rok mohli vytvoriť spoločné dielo, napríklad altánok alebo kaplnku či krížovú cestu,“ dodal garant sympózia.
 
Boris Jirků vytvoril dielo Zpěv matky země. „Minulý rok som robil Haburáka, akoby ochrancu Habury Teraz mi napadlo urobiť ženskú verziu – štylizovanú hlavu, ktorá rastie zo zeme, prebúdza sa a je plná spevu života. Jedli sme piliny, pili sme piliny a v aute si ďalšie vezieme domov,“ povedal s úsmevom český autor. Peter Barta priniesol do obce trocha exotiky sochou Oryx. Jakub  Bachorík vytvoril Zrod Genesi, kde využil znaky symboliky. „Použil som pyramídu ako nejaký pomyselný chrám, miesto pre zrod. Guľa symbolizuje kvapku – bez vody sa nedá žiť. Hore je menší trojuholník, laná ich tiež vytvárajú niekoľko, je to mužsko-ženský princíp,“ ozrejmil Bachorík. Jaroslav Gaňa a Jozef Mundier tento rok prispeli do haburského parku lietadlom GM-19 (Gaňa Mundier). Ján Kelemen a Otto Bachorík vzdali poctu živlom a energiám, minulý rok ohňu, tento svojou zvonicou zvuku. Martin Ščepka pridal k rusínskemu erbu na svoju minuloročnú lavičku znak Slovenskej republiky, zaviazal sa, že budúci rok pribudne aj Českej, aby boli skompletizované tri erby zakladajúcich štátov prvého Československa. Vytvoril tiež Vajce so zipsom. Ondrej Zimka ml. vzdal hold poľovníkom. Postavil oltár, ktorý má slúžiť na vzdanie úcty ulovenej zveri. Ako jediný použil na svoje dielo kov, nie drevo. Peter Nižňanský si na svojho Ochrancu haburského stáda vybral najhrubší dub. „Chcel som zhmotniť silu tejto zeme, niečo čo je v nej aj nad ňou. Nemá tvar ani obraz, ale energiu, ktorá sa prenáša cez zvieratá až do ľudí aj folklóru,“ povedal sochár.

-nikj-