NÁRODNÉ OBRODENIE RUSÍNOV V UHORSKU

Michal DANILÁK

Pojem národné obrodenie je v odbornej literatúre všeobecne rozšírený, aj keďniektorí historici majú k nemu výhrady. Používa sa najmä vo vzťahu k slovanským národom habsburskej monarchie. V ukrajinskej literatúre sa súbežne používa termín buditeľstvo a nositelia národnoobrodzovacích snáh sú označovaní ako buditelia. Všeobecne pod pojmom národné obrodenie rozumieme formovanie novodobých národov a národných hnutí. Vzhľadom na to, že ide o procesy veľmi zložité, mnohotvárne a dlhodobé, nie je časové vymedzenie týchto procesov ani jednoduché, ani jednotné. Národné obrodenie Rusínov v Uhorsku má však toľko špecifických rysov, že kritéria pre vymedzenie národného obrodenia iných slovanských národov sa dajú na jeho charakteristiku len ťažko použiť. Veľkým problémom je už jeho časové vymedzenie. Hlavnou obsahovou náplňou národného obrodenia bolo riešenie základných otázok charakterizujúcich novodobý národ – otázky spisovného jazyka, svojbytnosti a sebaidentifikácie, rozšírenia národného vedomia na široké vrstvy obyvateľstva, vypracovanie národnopolitického programu a zápas o jeho naplnenie.

V slovenskej historiografii obdobie národného obrodenia Slovákov býva ohraničované rokmi 1780 – 1848. V ukrajinskej historiografii sa môžeme stretnúť s tým istým časovým vymedzením pre Rusínov v Uhorsku (koniec 18. st. – 1. pol. 19. st.)1, ale aj s jeho posunom do 2. pol. 19. storočia. Iní bádatelia epochu buditeľstva vymedzujú rokmi 1848 - 18652 a formovanie národného vedomia rokmi 1848 - 19483. Tí, ktorí posúvajú začiatok národného obrodenia Rusínov v Uhorsku do konca 18. stor., spájajú tento začiatok s činnosťou biskupa Andreja Bačinského a vznikom viacerých latinských traktátov na náboženské a cirkevné témy, ale aj takých diel ako Slavenoruská gramatika Arsenija Kocaka, Brevis notitia fundationis Theodori Koriatovits Joannikija Baziloviča a ďalších4. My sa prikláňame k názoru, že začiatok národného obrodenia Rusínov v Uhorsku spadá do revolučných rokov 1848 – 1849. Omnoho zložitejšia je otázka, čo možno považovať za koniec tohto procesu. Ak vychádzame z vyššie uvedených atribútov novodobého národa, tak musíme konštatovať, že sa tak stalo až po roku 1945. Totiž ani po zániku Rakúsko-Uhorska a začlenení Podkarpatskej Rusi do československého štátu otázka jazyka a sebaidentifikácie nebola jednoznačne doriešená. Pritom pripojenie Podkarpatskej Rusi k Československu nesporne znamenalo v tomto procese významný medzník. A sme pred ďalším problémom – nakoľko presadenie základných identifikačných znakov príslušnosti k ukrajinskému národu bolo výsledkom kontinuity vnútorného vývoja a nakoľko výsledkom vonkajších vplyvov. Tak na Zakarpatsku, ako aj na severovýchodnom Slovensku, v tomto smere boli rozhodujúce vonkajšie vplyvy a udalosti. Pritom musíme brať do úvahy, že ukrajinofilský smer, popri ruskom a rusínskom, sa začal na Zakarpatsku ujímať od konca 19. stor. zásluhou národovcov z Haliče (Franko, Pavlyk, Hnaťuk a ďalší) a na severovýchodnom Slovensku až v období medzivojnovom, pričom prevahu tu mal proruský smer.

V našom príspevku vzhľadom na program konferencie sa budeme venovať len prvému obdobiu obrodenia Rusínov, to jest obdobiu do rozpadu rakúsko-uhorskej monarchie a vzniku Československa.

Na národnoobrodzovací proces a národnoemancipačné hnutie Rusínov v Uhorsku negatívne pôsobilo viacero faktorov. Po celé stáročia nemali nijaké atribúty samosprávy. Geograficky ani politicko-správne nebolo vymedzené ich národné územie. Štátna moc bola v inonárodných rukách (Maďarov, Nemcov). Rusínska spoločnosť nemala plne štrukturovanú sociálnu skladbu. Šľachta bola odnárodnená, respektíve inonárodná a mešťanstvo takmer úplne absentovalo. Preto vedúca úloha v národnoobrodzovacom procese pripadla duchovenstvu. Rusíni nemali mestské národné centrum, odkiaľ by vychádzali národnoobrodenecké aktivity. Prešov bol úplne mimo rusínskeho územia a Užhorod na pomedzí slovensko-rusínskom. Mukačevo po presťahovaní biskupského sídla do Užhorodu stratilo praktické ašpirácie na takéto centrum. Pritom u Rusínov národnoobrodenecké aktivity boli v celom rozsahu do r. 1918 naviazané na gréckokatolícke biskupstvá a teda závislé na postoji a vzťahu jednotlivých biskupov k národnoobrodzovaciemu procesu. Svedčí o tom priazeň a pochopenie biskupa J. Gaganca v Prešove, ktorý umožňoval kléru svojej diecézy rozvíjať „buditeľskú činnosť“. Aj preto, a pod vplyvom rozvinutejšieho národnoobrodzovacieho hnutia Slovákov, sa Prešov stal centrom národnoobrodzovacích aktivít spojených s neúnavnou činnosťou kanonika Alexandra Duchnoviča. Po jeho smrti r. 1865 sa toto centrum prenáša do Užhorodu. V posledných decéniach 19. a začiatkom 20. stor. sa biskupi oboch diecéz stali nielen podporovateľmi, ale aj nositeľmi maďarizácie, čo malo katastrofálne dôsledky.

Keďže v národných hnutiach má vedúcu úlohu inteligencia, od jej skladby, početnosti, vzdelania a rozhľadenosti, od jej aktivít na poli národnom je závislý rozsah, hĺbka i intenzita národnoobrodzovacích snáh. Už sme konštatovali, že u Rusínov, až na malé výnimky, to bolo gréckokatolícke duchovenstvo. Malá časť svetskej inteligencie nenašla uplatnenie na území obývanom Rusínmi, a tak až na Adolfa Dobrianskeho národnoobrodzovací proces neovplyvnila. Časť z nich ako Ivan Orlaj, Michail Baluďanskij, Peter Lodij, Vasiľ Kukoľnyk, Jurij Venelin-Huca odišla z rôznych dôvodov do Ruska, kde sa dobre uplatnila a niektorí z nich dosiahli aj pozoruhodné úspechy. Ale v národnoobrodzovacom procese Rusínov sa stali len „suchou ratolesťou“. Okrem I. Orlaja a J. Venelina-Hucu ani neudržiavali kontakt s domovinou. Ich odchod nepochybne oslaboval rady tých, ktorí mohli zohrať v obrodnom procese významnejšiu úlohu a naviac svojím uplatnením v Rusku, ale aj označovaním svojich krajanov za „Karpatorossov“ posilňovali proruskú orientáciu dejateľov doma (A. Dobriansky, I. Rakovský). Druhá časť nepočetnej svetskej inteligencie nachádzala uplatnenie mimo etnického územia Rusínov, kde sa rýchlo odnárodňovala. A tak „doma“ zostávalo len duchovenstvo. Jeho nepočetná časť mala možnosť rozšíriť svoj vzdelanostný obzor štúdiom v Trnave a najmä na Barbareu – gréckokatolíckom seminári pri Kostole sv. Barbory vo Viedni či ľvovskej univerzite, ale úplná väčšina získavala vzdelanie v bohosloveckých seminároch Prešovského a Užhorodského biskupstva (oficiálne stále Mukačevského biskupstva so sídlom v Užhorode).

Uvedený stav rozhodujúcim spôsobom poznamenal celý národnoobrodzovací proces Rusínov v Uhorsku. Ak k tomu pripočítame ešte ich malopočetnosť medzi národnosťami Uhorska a ekonomickú, sociálnu i kultúrnu zaostalosť, máme plastický obraz ich neutešeného stavu a komplikácie v národnokultúrnej orientácii. Základným znakom každého národa až na malé výnimky (Rakúšania, Švajčiari a pod.) pri jeho sebaidentifikácii, ale aj pri identifikácii príslušníkmi iných národov je jeho jazyk. V procese národného obrodenia pri existencii viacerých nárečí sa vytvára (kodifikuje) spisovný jazyk ako dorozumievací jazyk, ako jazyk vyučovací, jazyk pre slovesnú tvorbu, vedu a pod., skrátka pre všetky oblasti národného života. V tejto súvislosti vzniká otázka, či mohli vôbec dejatelia národného obrodenia Rusínov v Uhorsku vytvoriť celonárodný spisovný jazyk. Vzhľadom na pomery, v ktorých sa nachádzali, to podľa nášho názoru ani urobiť nemohli. Vedúca sila národného obrodenia – duchovenstvo bolo silne späté s používaním cirkevnej slovančiny, ktorú považovalo za vyspelý kultúrny jazyk. Ľudový jazyk považovalo za málo vyspelý pre slovesnú tvorbu a len nejasne a obmedzene akceptovalo jeho potrebu pre kultúrnoosvetovú činnosť. Keď sa ukázalo, že cirkevná slovančina pre svoju archaickosť nemôže plniť funkciu spisovného jazyka, časť dejateľov sa orientovala (J. Rakovský, A. Dobriansky a ďalší) na prijatie ruštiny ako spisovného jazyka. Fascinovala ich jej vyspelosť, veľkosť kultúry, neujasnená príbuznosť s ruským národom a hlavne existencia mocného ruského štátu, ktorý podľa ich predstáv i predstáv slavjanofilov sa mal stať ochrancom utláčaných slovanských národov. Prvé noviny Rusínov v Uhorsku – Cerkovnaja gazeta a Cerkovnyj vestnik, ktoré vydával a redigoval I. Rakovský, vychádzali v ruštine, respektíve sa jej snažili maximálne priblížiť. Keďže mnohí ľudia, aj veľká časť duchovenstva, jej nerozumeli, objavili sa pokusy o používanie ľudového jazyka s prepojením na cirkevnú slovančinu, čo viedlo k ťažkopádnej zmiešanine označovanej aj termínom „jazyččie“. Ukrajinský spisovný jazyk s celoukrajinským dosahom mohol vzniknúť len na naddneperskej Ukrajine, v oblasti ukrajinského národného jadra a jeho zavedenie u Rusínov sa mohlo uskutočniť len cestou jeho prijatia „zvonku“. Podmienky pre tento akt do zániku habsburskej monarchie z viacerých dôvodov neexistovali. Po začlenení Podkarpatskej Rusi do Československa vzhľadom na demokratické pomery sa takéto podmienky síce vytvorili, ale stupeň rozvoja rusínskej spoločnosti a jej národná nevyhranenosť neumožňovali problém spisovného jazyka doriešiť. A tak medzivojnové obdobie je v jazykovej otázke charakterizované ostrými spormi, ktoré boli ešte umocňované ruskými a ukrajinskými emigrantmi, bez jednoznačného výsledku.

Popri jazyku nemenej závažným atribútom národa bola otázka svojbytnosti a sebaidentifikácie. U Rusínov samotné etnonymum Rus’, rus’kij aj v rôznych spojeniach, či už s politickým podfarbením alebo bez neho, ako Karpatorus’, karpatorus’kij, Uhrorus’, uhrorus’kij alebo aj Malorus’, malorus’kij, naznačovali, že diferenciačný proces u východných Slovanov nebol natoľko vyhranený ako u západných Slovanov. A preto aj cesta od etnonyma Rus’, rus’kij k svojbytnosti a sebaidentifikácii ako Rusín či Ukrajinec bola omnoho dlhšia a zložitejšia ako u iných slovanských národov. P. R. Magočij sa domnieva, že vštepenie pocitu národnej svojbytnosti členom rusínskej etnickej skupiny sa komplikovalo tým, že samotná inteligencia dlhý čas nevedela, akou vlastne táto samobytnosť má byť. Zo začiatku si mnohí mysleli, že podkarpatskí Rusíni sa majú stať Uhrami (Maďarmi). A keď prevahu nadobudla slovanská nacionálna podstata, vznikli protirečenia a rozpory, kým sa majú stať – Rusmi, Ukrajincami alebo nezávislými Rusínmi5.

Nevyhranenosť názorov v otázke svojbytnosti a sebaidentifikácie uľahčovalo udržovanie hmlistej predstavy a veľkosti ruského národa od Karpát až po Čukotku. Znalosť cyriliky u Rusínov umožňovala ľahšie ovládnutie graždanky, a tým aj prístup k tvorbe ruských spisovateľov, ale súčasne aj rozšírenie ideológie ruských slavjanofilov.

Zvláštnosťou rusínskeho obrodenia bola aj skutočnosť, že k vypracovaniu národnopolitického programu pristúpili takpovediac bez prípravnej etapy, t. j. bez etapy kultúrno-osvetovej činnosti pre širšie vrstvy rusínskej ,,society“. Ako konštatoval r. 1858 jeden z buditeľov - Ivan Rakovský, Rusíni pred rokom 1848 nemali vo svojom nárečí okrem katechizmov, nejakých vydaní kázní a zbierok piesní žiadne diela, ani žiadne časopisy. Nerozvinula sa ani osvetová činnosť, neexistovali žiadne spolky a v dôsledku uvedeného stavu nepostúpilo ani riešenie základných atribútov národa. Revolúcia rokov 1848 – 1849 postavila však Rusínov v Uhorsku pred fascinujúci obraz rozmachu národného hnutia iných národov, pred ktorým nemohli zostať, aspoň najrozhľadenejší z nich, nečinne a usilujú sa, aj keď oneskorene, formulovať národnopolitický program. Spoločné žiadosti Slovákov a Rusínov predložené na Slovanskom zjazde v Prahe r. 1848 za takýto program považovať nemožno, pretože na ich koncipovaní sa nikto z nich nezúčastnil. Jednoducho J. M. Hurban na popud I. Borysykevyča, podpredsedu Hlavnej ruskej rady v Ľvove, ktorý požiadal „ aby se Slováci též o uherské Rusíny starali „6, k slovenským žiadostiam pripísal aj Rusínov. Tvrdenia niektorých bádateľov, že na Slovanskom zjazde sa nemohol nezúčastniť Adolf Dobriansky, alebo že menovaný poslal do Prahy požiadavky Rusínov, nezodpovedajú skutočnosti. Totiž nielen gréckokatolícke duchovenstvo mukačevskej eparchie, ktorého maďarizácia rýchle pokračovala, ale aj duchovenstvo prešovskej eparchie až do jesene 1848 zastávalo promaďarské stanovisko. Situácia sa mení až na jeseň roku 1848, keď na východné Slovensko prišiel A. Dobriansky, okolo ktorého sa vytvára skupina gréckokatolíckych farárov prešovskej eparchie. Táto skupina sa pod vplyvom slovenského národného hnutia a v spolupráci s Rusínmi v Haliči usilovala vypracovať národnopolitický program Rusínov v Uhorsku. Začiatkom roku 1849, teda v dobe, keď revolúcia už bola na ústupe a revolučné sily utrpeli celý rad porážok, delegácia „uhorských Rusínov“ predkladá Františkovi Jozefovi list s prosbou „ O spojenie ruských korunných oblastí v jeden politický a administratívny celok“.
Ale táto iniciatíva neuspela7. Za prvý národnopolitický program Rusínov v Uhorsku preto možno považovať až memorandum Pamjatnyk Rusynov Uhors’kych8, ktoré delegácia vedená Dobrianskym predložila cisárovi Františkovi Jozefovi na prijatí 19. októbra 1849. V ňom sa už spojenie Rusínov haličských, uhorských a bukovinských nespomína. Požiadavky zhrnuté do 10 bodov majú veľmi umiernený charakter. Okrem zavedenia Ústavy 4. marca v oblastiach, kde žijú Rusíni, a uznanie rusínskej národnosti v kráľovstve uhorskom sa týkali školských otázok (zavedenie rusínskeho jazyka do škôl, založenie gymnázií a akadémie v Užhorode, sprístupnenie ľvovskej univerzity), úradníckych miest, vydávania úradných novín, zrušenia obmedzení pre tlač cyrilikou, zrovnoprávnenia rusínskych úradníkov, duchovenstva, učiteľov a diakonov v hodnostiach a platoch s ostatnými obyvateľmi krajiny a pod.9 O sociálnych problémoch a potrebách základnej masy rusínskej spoločnosti sa Pamjatnyk nezmieňuje ani slovom.

Problém však bol v tom, že tento program nemal potrebnú základňu v národnom hnutí, zostal obmedzený na malú skupinu dejateľov z prešovského gréckokatolíckeho biskupstva a nenašiel širší ohlas a podporu u duchovenstva mukačevskej eparchie. Krátke obdobie existencie užhorodského okruhu tento stav podstatnejšie neovplyvnilo.

Za ďalší národnopolitický program by sme mohli považovať Program Pešťbudínskych vedomostí, pri zrode ktorých bol aj Adolf Dobriansky. Požiadavky a ciele formulované v Programe Pešťbudínskych vedomostí boli formulované ako spoločné požiadavky Slovákov a Rusínov10.

Aktualizovaný národnopolitický program, ktorý by zodpovedal pomerom a potrebám rusínskej spoločnosti, odhliadnuc od požiadaviek predkladaných uhorskému snemu Adolfom Dobrianskym v dobe, keď bol jeho poslancom, už vypracovaný nebol. A tak v čase revolučných zmien na konci 1. svetovej vojny, keď sa do popredia okrem národno-kultúrnych otázok dostávali aj otázky štátotvorného ukotvenia, Rusíni v Uhorsku nemali jednotný program, pričom programy vznikajúcich národných rád sa značne rozchádzali. Začlenenie Podkarpatskej Rusi do Československa bolo tak viac výsledkom vonkajších vplyvov (jednania amerických Rusínov s T. G. Masarykom, výsledky Parížskej mierovej konferencie) ako vnútorného vývoja.
Osvetová, literárna a spolková činnosť spojená v 50. a prvej polovici 60. rokov 19. stor. s menom A. Duchnoviča a s Prešovom zaznamenala síce určité úspechy, ale od druhej polovice 60. rokov, po rakúsko-maďarskom vyrovnaní, upadá. Spolok Vasilija Veľkého v Užhorode postupne ovládli „maďaróni“, časopis Lystok mal obmedzený dosah (1885 – 1903) pre malú základňu predplatiteľov a používanie ruštiny a „jazyččia“, časopis Karpat naberal promaďarskú orientáciu, školstvo sa maďarizovalo a spoločensko-kultúrny život upadal. Tak na začiatku 20. storočia sa u Rusínov šírila letargia a beznádej, z ktorej sa prebrali až po skončení 1. svetovej vojny.


1 Narysy istoriji Zakarpaťťa. Tom I. (z najdavnišych časiv do 1918 roku). Užhorod 1993, s. 256 a n.
2 Haraksim, Ľ.: Obrodenie Rusínov. In: Rusíni: otázky dejín a kultúry. Zborník referátov z vedeckej konferencie Rusíni v dobe slovanského obrodenia. Bardejovské kúpele, 15. – 16. 10. 1994. Rusyns’ka obroda. Prjašiv 1994, s. 79 – 93.
3 Magočij, P. R.: Formuvaňňa nacionaľnoji samosvidomosti:Podkarpats’ka Rus’ (1848 – 1948). Užhorod 1994.
4 Podrobnejšie hodnotenie činnosti A. Bačinského pozri: Haraksim Ľudovít: „Zlatý vek“ biskupa A. Bačinského a obrodenecké obdobie A. Duchnoviča. In: Slovensko-rusínsko-ukrajinské vzťahy od obrodenia po súčasnosť. Slavistický kabinet SAV. Bratislava 2000, s. 10 – 36.
5 Magočij, P. R., c. d., s. 10.
6 Slovanský sjezd v Praze roku 1848. Sbírka dokumentů. Praha 1958, s. 319.
7 Podrobnejšie pozri: Danilák, M.: Revolúcia rokov 1848 – 1849 a Ukrajinci východného Slovenska. In: Spoločenskovedný zborník. História. SPN Bratislava 1984, s. 75 – 93. Tenže: Halyc’ki, bukovyns’ki, zakarpats’ki ukrajinci v revoľuciji 1848 – 1849 rokiv. SPN Bratislava 1972, 211 s.
8 Zorja halyc’ka, 1849, č. 90 – 91.
9 Ibidem.
10 Štraus, F.: Pešťbudínske vedomosti a zakarpatskí Ukrajinci. In: Naukovyj zbirnyk Muzeju ukrajins’koji kuľtury u Svydnyku. Tom 14, Prjašiv 1986, s. 70.