Náš jubilant. Heveši: Štefan Suchý, tento „očarený Rusín“

Štefan Suchý (pôvodom východoslovenský Rusín) v súvislosti so svojím prirodzeným a logickým prechodom (som v obraze, viem o tom svoje) z literárnej ukrajinčiny na spisovnú rusínčinu (kodifikovaná roku 1995) vyhlásil, že sa druhý raz literárne narodil. Áno, ono vyjadrenie je veľmi výstižné a veľavravné, lebo zmena nastala nielen v Suchého jazyku, ale aj v celkovom uchopení matérie, v jej nasmerovaní: tento básnický postmodernista s dobrým vkusom, plne korešpondujúci so slovenským, poľským a vôbec s európskym literárnym kontextom (naši konkretisti a postkonkretisti, Poliaci Jerzy Harasymowicz či Stanisław Grochowiak a ďalšia vyberaná spoločnosť z ďalších literatúr, ale najmä istý pán, ktorého skúsim vmontovať do záveru), sa tentoraz vývinovo pretransformoval na akoby „predmodernistu“, na básnika, ktorý vníma, resp. ktorému stačí vnímať svet očami zrelého muža a zároveň si cielenejšie hľadať (napr. aj cestou sociálneho kriticizmu) svojho čitateľa, čitateľa epochy východoslovenského „rusínskeho obrodenia“. V praktickej rovine si za to vyslúžil medzinárodnú Cenu Alexandra Duchnoviča za rusínsku literatúru i úctu miestnej rusínskej komunity, ktorá sa prejavuje napríklad tak, že tí ľudia ho celkom vážne oslovujú Maestro (a on sa tomu zjavne – ktovie, či z recesie alebo z márnomyseľnosti – nebráni), veľmi názorne napríklad v rozhovore namiesto predslovu k zbierke Aspirín (Prešov, Rusín – Ľudové noviny 2006). No a?

Áno, je tu nová Suchého dospelácka zbierka (lebo má aj novšiu, lenže pre deti), a naozaj ide o zbierku, zozbierané básne, a toto ja až tak veľmi, ako hovorievajú cool-in-trendycelebrity, nemusím. Viaceré básne vznikali zrejme „len“ ako účelové texty piesní, ale do podoby súrodej knižky ich čosi dosť podstatné predsa len spája, nejaký tmel tu je: keby sme najnovšiu Suchého zbierku čítali tak, že by sme básňam fiktívne „vyzmizíkovali“ názvy, v porovnaní s autorovými postmodernistickými opusmi (napr. zo zbierky Horska višňa) by nás zaujala prúdom organizovaných trochejov a jambov, viacerými lyrickými „príbehmi“ s „ťahom na bránu“ či popevkami, ale vždy so zjavnými konotáciami i tesnými väzbami na – ráčim sa voľne zopakovať z akéhosi iného štylistického cvičenia – na najuniverzálnejší jazyk umeleckej komunikácie, na jazyk hudby. Viac za mňa povedia, resp. dopovedia „nevyzmizíkované“ názvy či podnázvy: Autobus blues, Rep(rozumej rap) o repe, Autostrádová častuška, text pesničky k rozhlasovej hre... Alebo také Ladenie gitary – táto pesnička (konkrétne) by neurobila hanbu ani Bulatovi Okudžavovi. A Jarný deň za valalom – ako čerešnička na torte – dokazuje, že Suchý, tento „očarený Rusín“ (pozri nižšie), si popevkom robotu nezľahčil, a zároveň odkazuje (táto báseň) hádam až na klasika Bohdana-Ihora Antonyča, severorusínskeho (lemkovského, po ukrajinsky píšuceho) mága vizuálnej metafory; za pravdu mi dá zaiste každý, kto pozná Feldekov slovenský výber Očarený pohan a zároveň nakukne do Suchého, alebo kto si pri čítaní Suchého spomenie aspoň na moje (na Slovensku vôbec prvé) preklady Antonyča (len tak mimochodom – na ne ma nemusel ani veľmi prehovárať, hneď bola ruka v rukáve) tuším práve

Suchý a on je zároveň aj jeden z páchateľov, ktorí zavinili, že som sa rozpelešil v ukrajinskej poézii. No dosť už bolo mien, akokoľvek excelentných. A aby som sa z formulovania parciálnych Suchého východísk už nejako vymotal – nie sú na zahodenie a môžu byť naďalej aj trvalou istotou, ak básnik neskĺzne do nejakého rusínskeho „národného realizmu“ a aj v budúcnosti zostane verný i svojmu vlastnému krédu, že lyrika je prísne komorný prejav a že je to „spoveď so spovedným tajomstvom pre rovnako mysliacich“ – juj, parádne to povedal, však?

ŠTEFAN SUCHÝ ( 24.5.1946 Nechválova Polianka, okr. Humenné)
-pedagóg, metodik rusínskeho jazyka, publicista, spisovateľ, laureát Ceny A. Duchnoviča za rusínsku literatúru (2000). Vydal niekoľko zbierok poézie pre deti, napr. Azbukova mama, Slon na Kyčari, Nezabudka, Rusínsky spevník. Ďalšie diela: Endi sadá na mašinu večnosti, Aspirín, Ako Rusnaci relaxujú, napísal niekoľko dramatizácií pre rusínske vysielanie Slovenského rozhlasu a pre Divadlo A. Duchnoviča hru Vtáčie mlieko. Vydal Knihu esejí, v r. 2014 mu vyšla zbierka básní Tretie krídlo. Prebásnil známu nemeckú koledu Tichá noc. 
zdroj: https://www.rusyn.sk/11192-sk/rusinske-kalendarium

Zdroj: Revue aktualnej kultury RAK dostanete kupit v distribucnej sieti spolocnosti Mediaprint-Kapa a v spickovych knihkupectvach.
Elektronický nákup (aj staršie čisla) na adrese www.slovart.sk

Kontakty:
Slovart/RAK, Bojnicka 10, P.O.Box 70, 830 00 Bratislava 3