Nastolenie totality išlo vláde hladko, ale ilúzie časom striedalo rozčarovanie

Občan, štát a režim na Slovensku v rokoch 1938 – 1944.

Dramatický, vojnou a totalitným systémom rámcovaný vývoj na Slovensku v rokoch 1938 – 1944 netvorili iba takzvané veľké dejiny. Na území autonómneho Slovenska a vojnovej Slovenskej republiky žilo viac ako dva a pol milióna obyvateľov. Ich život bol ovplyvňovaný nielen politikou vládnuceho režimu a jeho propagandou, ale predovšetkým každodennými všednými ľudskými starosťami, radosťami, osobnými skúsenosťami, nádejami, ilúziami, strachom, sklamaniami, apatiou, bezradnosťou, hnevom i odhodlaním zmeniť existujúci stav.

V každom, ale hlavne v totalitnom politickom systéme, kde je potláčaná alebo úplne eliminovaná sloboda tlače a zhromažďovania, má bežný občan málokedy dostatočné množstvo informácií zo zákulisia dôležitých udalostí. Preto je ľahko manipulovateľný, podlieha vplyvu oficiálnej politiky a propagandy. Všetky spomínané faktory, ako aj sociálne, nacionálne, náboženské či generačné ukotvenie obyvateľov rozhodujúcou mierou určovali meniaci sa vzťah spoločnosti, jej jednotlivých vrstiev i konkrétnych občanov k novovytvorenému štátu a hlavne k jeho režimu. Ten od začiatku otvorene odmietal tradičnú liberálnu parlamentnú demokraciu.

Neoddeliteľnou súčasťou tohto úsilia bolo hľadanie domácich i zahraničných nepriateľov národa a štátu. Ak ich nenašiel, tak si ich vykonštruoval, najradšej medzi menšinovými skupinami obyvateľov, a odôvodnil tak nastolenie nedemokratických metód vládnutia a potláčania akýchkoľvek prejavov nesúhlasu. Nepriateľom alebo nepohodlnou osobou sa mohol stať každý občan. Bola to cesta k cieľavedomému budovaniu autoritatívno-totalitného režimu so špecifickými črtami domáceho, teda slovenského fašizmu.

Postoj konkrétnych vrstiev obyvateľstva i jednotlivcov k štátu, k jeho režimu, resp. k jeho vedúcim predstaviteľom, mal svoju vnútornú, neraz protirečivú, často sa meniacu podobu a príčiny. Trochu zjednodušene povedané: od nadšenej podpory alebo aspoň akceptácie, cez ilúzie, ľahostajnosť a sklamanie až po opozíciu prerastajúcu do aktívneho odboja.

Neistoty dopomohli k nastoleniu autoritárstva
Spomínané premeny nesporne ovplyvnila aj skutočnosť, že vojnový slovenský štát nebol prirodzeným zavŕšením predchádzajúcich štátoprávnych snáh slovenského národa, ani jeho žiadnej politickej reprezentácie v minulosti, ako to hlásala oficiálna propaganda a dodnes šíria názoroví prívrženci či pohrobkovia ľudáckeho režimu. Nový štát totiž vznikol ako akýsi vedľajší či náhodný produkt agresie hitlerovského Nemecka proti vtedajšiemu Česko-Slovensku.

Uvedený fakt rozhodujúcou mierou poznamenal vnútornú i zahraničnú politiku nového štátu na všetkých úrovniach verejného života, no zároveň určil aj dĺžku jeho existencie. Navyše nadlho skompromitoval myšlienku demokratickej slovenskej štátnosti, čo sa negatívne prejavilo nielen v podmienkach povojnovej komunistickej totality, ale pričinením niektorých súčasných politických subjektov dodnes vyvoláva znepokojujúce otázky a obavy.

Slovenský štát vznikol v atmosfére hlbokej európskej politickej a morálnej krízy, ktorá ovplyvňovala medzinárodnú situáciu koncom tridsiatych rokov minulého storočia. Slovenská spoločnosť prežívala strach nielen z neistého štátoprávneho usporiadania pomerov v strednej Európe, ale mala obavy aj o budúcu existenciu vlastného národa. V spomínanej atmosfére sa novým vládnym elitám darilo vcelku bez problémov, takpovediac suchou cestou presadiť a zdôvodniť nastolenie autoritatívno-totalitného režimu. Podľa Karola Mederlyho, jedného z autorov Ústavy Slovenskej republiky prijatej v júli 1939, „hodnoty demokracie sa devalvovali. Teraz si razí princíp autoritatívny. Vytvorili sa nové hodnoty, nový obzor na skúmanie spoločnosti“.

Takéto názory a ich praktické uplatnenie v každodennom živote štátu však neboli iba výsledkom medzinárodnej krízy alebo nátlaku nacistického Nemecka. Ovplyvňovala a umožňovala ich aj domáca spoločenská situácia a verejná mienka. Totalitný režim síce nepodporovali všetci občania a ani ho všetci nechceli, avšak slovami historika Ľubomíra Liptáka „do istej chvíle a v istých rozmeroch a dopadoch vyhovoval mnohým. Demokracia v tom čase nebola iba v ilegalite, ale ani v úcte a v móde“. Poznanie a skúsenosti zo sledovania vývoja v zahraničí i na domácej politickej scéne prinášali do slovenskej spoločnosti úvahy a pochybnosti o tom, či demokratický politický systém nie je už prežitý, či je spôsobilý chrániť záujmy štátu, národa a občana. Podobné názory priviedli Slovensko v 20. storočí dvakrát do slepej uličky totalitného režimu, kolaborácie a morálno-politického marazmu. Spomínaná skúsenosť nevdojak vyznieva aj ako varujúce posolstvo pre našu prítomnosť.

Zase sa vytiahol tisícročný útlak národa
Slovenský štát z rokov 1939 – 1945 bol politickou realitou. Napriek okolnostiam jeho vzniku a satelitnému postaveniu je historicky nepravdivé a kontroverzné označovať ho propagandistickým termínom „takzvaný“. Po hrozivých a dramatických marcových udalostiach z roku 1939 utvorenie štátu väčšina tunajšieho obyvateľstva akceptovala s istým uľahčením, ilúziami a uspokojením. Skupiny obyvateľov stojace na úplne opačných ideovo-politických póloch ho prijímali na jednej strane s nadšením, na druhej strane so strachom a znepokojením.

Znova sa oživila už viackrát predtým i potom sa opakujúca téza o definitívnom odstránení „tisícročného útlaku“ slovenského národa. Fenomén vzniku štátu vo verejnosti nesporne posilnil aj národnú hrdosť a sebavedomie. Možno to vyznieva paradoxne a protirečivo, no uvedomenie si schopnosti rozhodovania o vlastnom osude a jeho naplnení zohrali dôležitú úlohu aj pri rozvoji protifašistického hnutia a pri razantnom formovaní jeho emancipačných štátoprávnych a politických požiadaviek, čo vyvrcholilo v období povstania. Viaceré administratívne, hospodárske a hlavne mocenské inštitúcie (armáda) zohrali v jeho príprave a priebehu rozhodujúcu alebo prinajmenšom veľmi dôležitú úlohu.

Satelitné postavenie Slovenskej republiky voči Tretej ríši bolo vždy, ale najmä spočiatku, v čase tzv. usmievavého Slovenska, v akejsi pre verejnosť zahmlenej, menej viditeľnej podobe. Nacisti totiž určili svojmu satelitu úlohu „vzorového štátu“, ktorý mal byť pre iné malé krajiny a národy v strednej a juhovýchodnej Európe príkladom výhod pri podriadení sa záujmom Nemecka.

Treba konštatovať, že do leta roku 1944 to bola vcelku účinná taktika ovládania satelitu, čo ľudácky režim a jeho propaganda vedeli využiť vo svoj prospech. Hospodárska a sociálna situácia vo vojnovej Slovenskej republike bola v porovnaní s inými európskymi satelitnými štátmi, nevraviac už o okupovaných krajinách, relatívne stabilizovaná. Vďaka vojnovej konjunktúre a každoročnému dobrovoľnému odchodu desaťtisícov slovenských robotníkov na trvalé alebo sezónne práce do Tretej ríše sa podarilo odstrániť mnohoročný zaťažujúci domáci sociálny problém – nezamestnanosť.

Uvedenú situáciu vcelku s uspokojením prijímala aj slovenská spoločnosť. Jej pocity a ilúzie však v čoraz väčšej miere narúšali dôsledky spojenectva Slovenskej republiky s hitlerovským Nemeckom. Bolo to pripojenie sa k nemeckému vojenskému útoku na Poľsko na jeseň 1939 a na Sovietsky zväz v lete 1941, formálne vyhlásenie vojny západným mocnostiam v decembri 1941, prvé bombardovanie slovenského územia spojeneckým letectvom v roku 1944 atď.

Krízové javy prichádzali od začiatku
Spomínané i ďalšie faktory, medzi ktoré treba priradiť najmä systematické drancovanie slovenského hospodárstva (na konci vojny Nemecko dlhovalo Slovenskej republike takmer 12 miliárd korún) oslabovali štát a jeho nádeje na povojnové prežitie. Je pomerne neznámou skutočnosťou, že dôverné nacistické plány „novej Európy“ nerátali po „víťaznej vojne“ s trvaním samostatného slovenského štátu, ba ani s existenciou slovenského národa. Jeho „zdravé jadro“ malo byť germanizované a neprispôsobiví, resp. rasovo nevhodní občania mali byť násilne vyvezení zo slovenského územia „na východ“. Vynútená i dobrovoľná kolaborácia vojnovej Slovenskej republiky s Nemeckom stála na veľmi vratkých základoch, ktoré boli závislé od vôle a potrieb jej tvorcu a protektora.

Vnútorný vývoj v štáte bol od začiatku jeho existencie poznamenaný viac alebo menej vážnymi krízovými javmi politického, hospodársko-sociálneho a stále viac morálneho charakteru, čo sa prejavilo aj v zmenách postojov jednotlivých vrstiev verejnosti k existujúcemu režimu, napokon i k samému štátu. Slovenská spoločnosť vrátane jej politických, ekonomických, administratívnych a mocenských štruktúr bola stále zreteľnejšie infiltrovaná pocitmi strachu a neistoty z budúcnosti, prejavmi alibizmu a porazenectva.

Súčasťou tohto vývoja bol logický nárast pasívnej opozície a nespokojnosti nielen v antifašistických kruhoch, ale aj v celom sociálnom a názorovom spektre spoločnosti, vo všetkých jej vrstvách, bez ohľadu na jestvujúce názorové rozdiely a aktuálne politické postoje. Situáciu už v roku 1942 v umeleckej skratke presne vystihol vo veršoch básnik Valentín Beniak, ktorý mal veľmi blízko k ľudáckemu režimu: Časy strašné, časy chudé, Bože, čo to s nami bude? / Ženie nás do temných kútov / nové plemä ľudožrútov. / Zodrali sme ako krpce / ideál i verné srdce. / Nebude nás žiadna škoda: / riedke mäso, riedka voda. / Žalár temný, hustá mreža, / hryzieme už do železa. / Ešte si nás okorení, / my sme málo pokorení.

Dôležitým faktorom v myslení a postojoch verejnosti bola tiež meniaca sa medzinárodná situácia a najmä katastrofálne vojenské porážky Nemecka, jeho spojencov a satelitov. V lete 1943 šokujúco pôsobil na domáce politické elity pád fašistickej vlády Mussoliniho v Taliansku, vystúpenie najdôležitejšieho európskeho spojenca nacistov z vojny a vzápätí jeho pripojenie sa k antihitlerovskej koalícii.

Popri rastúcich hospodárskych problémoch, zvlášť v oblasti zásobovania základnými životnými potrebami, sa režim stále viac prepadával do politickej a morálnej krízy, ktorá zasiahla všetky oblasti verejného života. Mala prejavy osobných, korupčných, udavačských a „ziskožraveckých“ afér. Denník Gardista už v lete roku 1942 konštatoval, že „slovenský život nebol ešte nikdy natoľko skorumpovaný a natoľko zmaterializovaný, ako je práve v prítomnom čase“. O necelý rok neskôr tlačový orgán štátostrany HSĽS Slovák s trpkosťou konštatoval: „Dnes aj veľkí páni prevracajú kabáty. Dnes chvália štát a jeho predstaviteľov a sú mu oddaní. Prevracač kabátov len čo dosiahol svoj cieľ a keď prišiel čas, že na frontoch to začalo inak vyzerať, stal sa z neho otvorený odporca strany a štátu“.

Prenasledovanie Židov
Jednou z príčin spomínaného stavu bolo aj riešenie židovskej otázky, ktoré sa stalo od vzniku štátu jeho najfrekventovanejšou vnútropolitickou agendou. Prenasledovaním židovských obyvateľov režim jednak chcel dokazovať svoju lojalitu voči Nemecku, jednak a hlavne okrádaním Židov chcel posilniť svoju autoritu u širokých vrstiev obyvateľstva, ktorým sľuboval rýchle zlepšenie sociálneho postavenia – na úkor ich „neárijských“ spoluobčanov, susedov.

Takmer 90-tisíc Židov bolo postupne zbavených politických, hospodárskych, sociálnych, občianskych a nakoniec základných ľudských práv. Režim pod zámienkou nápravy sociálnych nerovností riadil tento vývoj prostredníctvom arizačného procesu, ktorý sa dotkol nielen všetkých druhov vlastníctva židovských obyvateľov, ale aj možnosti ich zamestnávania, návštevy škôl a drastického obmedzenia ich osobných práv a slobôd.

Arizačný proces sa však z ekonomickej stránky skončil chaosom a neúspechom utopeným v bahne korupcie. Z morálno-politického aspektu to bolo totálne fiasko, hanba, ktorá sa priamo alebo nepriamo dotkla celej spoločnosti. Navyše vznikol sociálny problém, čo so Židmi bez príjmu a majetku? Po ponuke (nie nátlaku!) nacistov sa ľudácky režim rozhodol zbaviť bezprávnej masy židovských občanov, okrem tých, ktorí boli z hospodárskych príčin pre štát ešte dôležití, a deportoval ich do nacistických vyhladzovacích táborov.

Za každú násilím vyvezenú osobu vrátane detí zaplatil Nemecku 5000 korún. Ako protihodnotu za sľub z nemeckej strany, že odsunutí Židia sa nikdy nevrátia späť na Slovensko, parlament zákonom zbavil deportovaných židov štátneho občianstva. Dobové i povojnové vysvetlenia zodpovedných ľudáckych politikov v snahe ospravedlniť svoj zločin tvrdením, že nemohli predpokladať tragický osud vyvezených židov, vyznievajú vo svetle historických dokumentov lživo a cynicky. Po vojne šéf Úradu propagandy Tido Jozef Gašpar spomínal: „Prichádzali správy o fyzickom likvidovaní židov... nechceli sme, nemohli sme tomu veriť.“

Slovenská republika bola jediným nacistami neokupovaným štátom, ktorý už v roku 1942 deportoval takmer 58-tisíc svojich obyvateľov do vyhladzovacích táborov vlastnými mocenskými a administratívnymi silami. Propaganda i vládne elity to označovali za dôkaz svojej nezávislej politiky v prospech štátu a národa. Neuveriteľne cynickým sprievodným znakom tohto vývoja boli tvrdenia prezidenta – kňaza Jozefa Tisa, vrátane jeho verejných prejavov a článkov, že riešenie židovskej otázky i surové deportácie sú v úplnom súlade s kresťanským učením.

Aký vplyv mali podobné vyhlásenia na myslenie a konanie širokých vrstiev kresťansky hlboko veriacich slovenských obyvateľov? Dobové pramene prinášajú k tomu protirečivé svedectvá. Na jednej strane propaganda a domáci režiséri holokaustu na Slovensku tvrdili, že vládne riešenie židovskej otázky sa stretlo so spontánnym súhlasom verejnosti. Na druhej strane sú presvedčivé dokumenty, upozorňujúce na sklamanie obyvateľov zo sľúbeného zlepšenia ich sociálnej situácie, ktoré mala priniesť arizácia. V hlásení Ústredne štátnej bezpečnosti z roku 1943 sa písalo, že „dedinský ľud očakávajúci pôdu je sklamaný, lebo nič nedostal a ani nedostane“. V Štátnej rade sa zas rezignovane konštatovalo: „V našich mestách ten nacionálny idealizmus už nejestvuje.“

Veľmi citlivý a treba povedať, že málo objasnený je problém postoja väčšinovej spoločnosti, jej rozličných skupín a jednotlivcov k deportáciám, ktoré prebiehali drastickými metódami pred očami verejnosti. Tento vzťah bol čoraz viac určovaný nie politickými, ideologickými, ale predovšetkým humánnymi, resp. náboženskými dôvodmi a postojmi. Na jeseň 1942, po ukončení prvej vlny deportačného zločinu, gardistický dvojtýždenník Náš boj s nevôľou, no nechtiac pomenoval pravdivo existujúci stav: „Keď sa Židia od nás začali vyvážať, bolo plaču, kriku a sústrasti. V predstavách mnohých ľudí mátoží obraz o hrôzostrašnom zaobchádzaní so Židmi v ich novej vlasti.“

„Treba sa učupiť“
Možno konštatovať, že počas prvých piatich rokov existencie vojnovej republiky dochádza vo vzťahu verejnosti voči štátu a jeho režimu, no aj k rastúcim opozičným náladám, k viditeľným posunom a zmenám, čo registrovali aj vládne politické elity. Ich reprezentant a zástupca šéfa Úradu propagandy Štefan Polakovič predstavil ideálny typ občana „v zmysle nacionalistickej revolúcie a kresťanského života, ktorý bude mať zmysel pre celok, pre kolektívnu česť, zodpovednosť, pre prísnu disciplínu a pracovitosť so spevom na perách“. Pokiaľ by niekto citované kritériá nespĺňal, tak ho autor označil za zradcu národa, „ktorý nie je hodný, aby šliapal túto zem, je v záujme národa, aby táto záťaž bola umlčaná“.

O niečo neskôr, v lete 1944, propaganda a reprezentanti štátu nabádajú občanov k fatalistickej pasivite: „Treba sa učupiť, netreba vykúkať po znameniach. Poriadky sveta nech si medzi sebou vysporiadajú tí veľkí. My sa im už budeme vedieť prispôsobiť. Chorobou dneška je plané politizovanie. Čo nás po tom, akú politiku robí ten alebo onen štát. Kto je poriadnym a statočným, tomu sa nič nemôže stať.“

Podobné výzvy mohli síce ovplyvniť časť verejnosti, no v tom čase sa hlavný prúd politického a spoločenského vývoja na Slovenku uberal už úplne iným smerom.

Ivan Kamenec
 
zdroj:
https://komentare.sme.sk/c/23362209/nastolenie-totality-islo-vlade-hladko-ale-iluzie-casom-striedalo-

foto: Jubilejné oslavy v Bratislave pri príležitosti štátneho sviatku v marci 1944. 
zdroj: Slovenský národný archív - fond STK