Navždy zostane hrdinom

Olexa Borkaňuk bola významná osobnosť protifašistického hnutia na Podkarpatskej Rusi, posmrtne ho po 2. svetovej vojne vyznamenali vysokým vyznamenaním – stal sa Hrdinom Sovietskeho zväzu. Podľa tvrdení niektorých historikov sa narodil 11. januára 1901, podľa iných 16. januára 1901 v Jasini v Rachovskom okrese (rajóne) v rodine roľníka. Absolvoval 4-ročný kurz v meštianskej (neúplnej strednej) škole, obchodnú školu v Mukačeve a neskôr začal študovať na obchodnej akadémii v Užhorode. To sú nespochybniteľné fakty jeho života.
 

Ale niektoré údaje z jeho životopisu, ktoré prezentovala sovietska a v súčasnosti používa i ruská a ukrajinská historiografia, sú podľa môjho názoru sporné. Na jeseň roku 1926 bol ako člen KSČ vyslaný do Sovietskeho zväzu a údajne vyštudoval žurnalistiku v Komunistickej  akadémii Artema v Charkove. Zo súčasných poznatkov histórie vieme, že už v tom období sa v nehostinných, najmä v severných končinách ZSSR začali vytvárať pracovné osady OGPU (Spojenej štátnej politickej správy), neskôr tábory, nazývané gulagy, kam sa dostávali väzni, tzv. deklasované živly a kulaci, ako aj utečenci z okolitých krajín, vrátane Podkarpatskej Rusi, ktorí si predstavovali život v Sovietskom zväze príliš zidealizovane, tak ako ho prezentovala vtedajšia sovietska propaganda.

 

Márne vysvetľovali svoje šľachetné pohnútky, prečo ilegálne prekročili sovietske hranice. Tzv. vyšetrovatelia sa riadili vopred stanovenou a v praxi kruto uplatňovanou teóriou o stupňovaní triedneho boja a o nutnosti vyhľadávania triednych nepriateľov a protištátnych živlov. Ak sa utečenci dobrovoľne nepriznali ku protištátnej činnosti, vyšetrovatelia používali rôzne surové metódy a keď ani to nepomohlo, tvrdé obvinenia si sami vykonštruovali. Súdy ich za ilegálny prechod hraníc podľa § 58 trestného zákona odsúdili na tresty väznenia v dĺžke 2 až 4 roky a za špionáž, aj za vymyslenú, podľa §80 trestného zákona až do výšky 15 rokov. Olexovi Borkaňukovi dovolili v roku 1929 sa vrátiť na Podkarpatskú Rus a stal sa prvým profesionálnym novinárom v tomto regióne – šéfredaktorom novín Pracujúca mládež, neskôr Karpatská pravda. V roku 1934 poverili ho funkciou prvého tajomníka krajského výboru KSC na Podkarpatskej Rusi. V československých parlamentných voľbách roku 1935 komunistická strana dosiahla v tomto regióne dobré výsledky (za túto stranu hlasovalo takmer 40 percent voličov) a Olexa Borkaňuk sa stal poslancom Národného zhromaždenia Československa.

Bol aktívnym organizátorom aj „pochodov hladných“ proti zhoršovaniu sociálnoekonomickej situácie obyvateľov v regióne. V lete 1935 sa zúčastnil rokovania VII. kongresu Kominterny, ktorý apeloval na vytvorenie jednotného antifašistického frontu. V marci 1939, tesne pred okupáciou Podkarpatskej Rusi horthyovským Maďarskom, znovu ilegálne vycestoval do Sovietskeho zväzu, neskôr v prvých dňoch Veľkej vlasteneckej vojny vstúpil do Červenej armády. Najprv ho odvelili na front, potom ho zaradili do skupiny politických veliteľov, ale zakrátko povolali do Moskvy a rozhodli, že bude vysadený na územie okupované horthyovcami.

Koncom septembra 1941 viedol prvú prieskumnú skupinu, ktorá pristála v karpatských horách. Jej prvou úlohou bolo nadviazať spojenie s ilegálnou protifašistickou organizáciou vo Veľkom Byčkove, ktorú viedol Nikolaj Lokota. Ale vysadenie skupiny nebolo úspešné. Maďarské úrady hneď vyslali žandárov a vojakov, ktorí vynaložili veľké úsilie, aby členov skupiny zatkli. Na dolapenie Borkaňuka okupačné orgány vypísali vysokú finančnú odmenu 100 pengö. Traja parašutisti zahynuli v prestrelke s horthyovcami, dvoch ďalších uväznili gestapáci a umučili ich. Len Borkaňukovi sa podarilo dostať do rodnej osady Jasiňa a s pomocou miestnych obyvateľov získal potrebné údaje o dislokácii maďarských vojsk, o ich transportoch na železničnej trase Rachov-Jasiňa-Stanislav, ako aj o systéme ochrany týchto transportov.
 

Ale 12. februára 1942 Olexu Borkaňuka dolapili. Neskôr ho prevážali z jednej väznice do ďalšej. Bol v mukačevskej, činadijevskej i perečínskej väznici a všade ho surovo mučili. Zároveň ho konfrontovali s ďalšími zatknutými, ale všetky útrapy statočne vydržal a nikoho neprezradil. Nakoniec ho previezli do Budapešti, do väznice Margit-körút, kde Olexu Borkaňuka odsúdili na trest smrti a 3. októbra 1942 popravili. Niekoľko hodín pred svojou smrťou napísal: „Zomieram ako 41-ročný. Z toho 20 rokov som venoval boju za lepšiu budúcnosť nášho ubiedeného národa a nikdy som nemyslel na svoj osobný prospech. A taký odchádzam na smrť. Verím, že náš boj bol spravodlivý a víťazstvo bude na našej strane.“ Koľko nadľudskej sily a statočnosti musel v sebe nájsť, aby sa dokázal povzniesť nad bolesťou, hoci si uvedomoval, že čoskoro horthyovskí okupanti predčasne ukončia jeho život.
 

Pôsobenie O. Borkaňuka treba vnímať v kontexte vtedajšej zložitej situácie medzivojnového a vojnového obdobia. Úctu si zaslúži, hoci bol členom KSČ; bol to čestný komunista, ktorý idealisticky vnímal činnosť strany a zaiste málo vedel o stalinských represáliách. K jeho cti patrí, že sa nebál zastať tých Podkarpatcov, ktorých orgány NKVD a služba bezpečnosti Kominterny podozrievali z príslušnosti k Organizácii ukrajinských nacionalistov (OUN). Najnovšia ukrajinská historiografia uvádza, že odmietol falošné obvinenia sovietskych orgánov bezpečnosti na Olexandra Badana-Javorenka, ako aj na I. Mondoka, ktorého obvinili, že údajne patril k OUN, podobne Josipa Bojčuka a ďalších. V archívoch sa dodnes zachovalo veľa materiálov z previerok, ale aj správ a udaní na Olexa Borkaňuka. Napriek tomu zostal úprimným a čestným človekom, neznížil sa, aby podobne ako iní donášal na druhých. Ale určite ho to prinútilo zamyslieť sa nad týmito pochybnými praktikami a uvedomoval si, že aj jemu v dôsledku zlomyseľných a nepravdivých udaní hrozí nebezpečenstvo. Olexa Borkaňuk bol významným protifašistickým bojovníkom a právom mu patrí, aby navždy zostal hrdinom bývalej Podkarpatskej Rusi.

 

Mgr. MAGDALÉNA LAVRINCOVÁ