Nemajme strach z Rusína

 

Dnes to vypálilo tak, že pripravujem svoj príspevok do rubriky „Vstupná inventúra“   práve v deň (17. júla), keď gréckokatolícka cirkev oslavuje sviatok blahosloveného blaženého svätomučenníka Pavla Petra Gojdiča, prešovského biskupa. Nie, nemám v úmysle dnes zachádzať do konfesionálnej dimenzie tejto osobnosti a ani nie do toho, že je pre Rusínov, ktorí sú gréckokatolíkmi, svätým človekom.            

 

Pavel Peter Gojdič, ako prešovský eparcha, viedol svojich veriacich  nielen duchovne, ale aj národnostne. V časoch Gojdiča boli oficiálne tlačové orgány Gréckokatolíckej eparchie v Prešove, pastierske listy atď. písané „jazyčím“, ktoré sa vtedy považovalo za literatúrny jazyk Rusínov. Kázne biskupa sa konali po rusínsky, tak obvykle hovoril aj s veriacimi. Biskupstvo bolo v Ríme vedené ako „ruthenorum“- rusínske. O jeho hrdosti na to, že je Rusínom, o láske k svojmu národu, ale i o tom, že chcel dobro pre svoj národ i vyššiu kvalitu života, svedčí aj jeho snaha o zriadenie gymnázia pre Rusínov.  Osobne vtedy napísal list prezidentovi Československej republiky: „Neprosíme zlaté hory-lesy, nežiadame odpustenie daní, ani pomoc pre nezamestnaných, nežobreme o nejakú milosť. Žiadame len to, čo nám na základe ústavy i prirodzeného práva  patrí – aby sa rusínske deti v rusínskych obciach mohli učiť po rusínsky“. Výsledkom tohto listu bol vznik gymnázia  s názvom Gréckokatolícke ruské reálne gymnázium  na základe rozhodnutia Ministerstva školstva. O tom, čo všetko Gojdič urobil pre Rusínov a ako zapálene dvíhal ich uvedomenie si vlastnej rusínskej identity, hrdosti, by sa dalo ešte dlho pokračovať. Chcel by som ale zdôrazniť jeden významný fakt.  

 

V roku 1940, pred sčítaním obyvateľstva, Pavel Peter Gojdič, ako prešovský biskup, poslal svojim kňazom obežník, v ktorom napísal: ...aby sa náš veriaci zapísal takým, akým v skutočnosti je... preto, lebo náš ľud  používa rôzne pomenovania – Rusín, Rusnák, Ruskyj, Podkarpatský Rus, Ukrajinec a pod., čo nás drobí a oslabuje, preto veľmi prosím, aby sme pre jednotnosť pri najbližšom sčítaní obyvateľstva prihlásili sa za Rusína, Rusínku, tak ako nás nazval náš otec Duchnovič...“      

 

Niekedy sa mi zdá, že to, čo pochopil Gojdič pred viac ako 70-imi rokmi, Rusínom nie je jasné dodnes. Inak by Svetový kongres Rusínov, ktorý bol založený ako Svetový kongres Rusínov, nemenil, na základe rozhodnutia niekoľkých osôb v predsedníctve, bez akejkoľvek diskusie  s účastníckymi štátmi, začal používať názov Svetový kongres Rusínov-Rusnákov-Lemkov. Aby bolo jasné a niekomu nestúpol krvný tlak , k čomu niet  príčiny, treba povedať, že nie je mojim záujmom, ak lokálne etnonymá ako Rusnák alebo Lemko, prestali byť používané. Na miestnej aj internej úrovni používať názov, ktorý dokonca vypovedá o tom, z ktorej časti rusínskeho sveta  Rusín pochádza, je absolútne v poriadku. V poriadku by to bolo aj vtedy, keby  v preambule štatútu Svetového kongresu Rusínov bolo napísané, že  kongres je kongresom Rusínom, ktorí sa v rôznych častiach sveta, kde žijú, nazývajú Rusíni, Rusnáci, Lemkovia... Ale mať toto v samotnom názve?

 

Efekt „šťastného“ vyriešenia názvu kongresu je skôr tragický, ako užitočný. Nie v našich interných  vzťahoch, ale vo vzťahu k vonkajšiemu svetu. Používanie „trojnázvu“ kongresu sa môže ľahko stať zbraňou v rukách našich neprajníkov, ktorí nám môžu povedať, že ani sami nevieme, kto sme, že kongres je vlastne „federáciou“ a dokonca, že i ja i Vaňo zo Ždyňe,  nie sme jeden národ. Alebo nakoniec, že sme, len treba prijať, že ten národ je ukrajinský.       

 

Veď ukrajinské SFULO (СФУЛО) rado všade píše, ako chodí na najzápadnejšie lemkovské, alebo ukrajinské územie a pod fotografiu napíšu, že stoja pomaly pri Poprade. Takže vráťme sa pekne do roku 1940 a aktualizujme Gojdičove slová. Používanie názvu Svetový kongres Rusínov – Rusnákov –Lemkov a skutočnosť, že sa nevieme dohodnúť na tom, aby sme sa aspoň pred svetom v rámci kongresu prezentovli tak, ako nás nazval Duchnovič a tým demonštrovali, že hoci máme svoje lokálne pomenovania, ktoré nikomu nikto nebráni, aby používal, patríme k jednému národu Rusínov, nás len drobí a oslabuje . 

 

Nemajme  strach z Rusína. Nestrachujme sa tohto slova, ktoré označuje náš národ, rozosiaty po mnohých krajinách, s vlastnými lokálnymi názvami, vlastným jazykovým variantom, modelom, ale jednej krvi. A nemajme strach ani z Rusína Gojdiča. Neobávajme sa k nemu prihlásiť ako k veľkej osobnosti nášho národa. Bez ohľadu na to, aká je naša konfesionálna príslušnosť. Lebo keď si domyslíme jeho prínos pre rusínskych gréckokatolíkov, jeho význam ako národného buditeľa, je pre všetkých Rusínov rovnaký. U gréckokatolíka Duchnoviča to tiež nikto nespochybňuje.    

 

Peter Medviď, Prešov

Článok bol napísaný ako komentár "Vstupná inventúra" pre lemkovské rádio lem.fm  a v rusínskom jazyku ho nájdete tu: http://www.lem.fm/lem/news/ne_bojme_sia_rusyna,704