Neprijatá realita

Historici o spoločných dejinách

Maďari vnímali medzivojnové Československo ako cudzí prvok, do ktorého sa dostali vďaka zlému osudu.

Dňa 29. 2. 1920 prijalo Národné zhromaždenie Ústavu ČSR, ktorá v otázke práv obyvateľstva bola zárukou rovnoprávnosti všetkých občanov bez ohľadu na ich rasu, národnosť a vierovyznanie. Znamenalo to, že aj Maďari mali všetky práva, ale aj povinnosti ako ostatné obyvateľstvo.

Maďari však Československo ako novú realitu neprijali. Týkalo sa to 761 823 obyvateľov, ktorí sa na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi hlásili k Maďarom, teda početnej menšine, predstavujúcej v roku 1921 5,5 percenta obyvateľov krajiny.

Postoj Maďarov k novému štátu bol pochopiteľný. Zasiahol ich na citlivom mieste, odrezal ich od materského národa, u mnohých hranicou popretŕhal rodinné väzby a skomplikoval ich postavenie. Vari najťažším bolo vyrovnať sa so skutočnosťou, že Slováci a Rusíni sa dostali do pozície štátotvorných národov a Maďari prešli do pozície národnostnej menšiny.

V nádeji na zmenu
Do podpísania Trianonskej mierovej zmluvy (4. 6. 1920) žilo maďarské obyvateľstvo v nádeji, že sa ešte môže všetko zmeniť a Dohoda zváži argumenty Budapešti aspoň v tom, že územie južného Slovenska a Podkarpatskej Rusi zostane súčasťou Maďarska. Preto aj príchod boľševickej Červenej armády v máji a júni 1919 na Slovensko vítali s nádejou na zmenu. Po vzniku ČSR sa neochotne stavali k peňažnej reforme ako signálu o ekonomickom odčlenení teraz už československých území od maďarských.

Ťažko prijímali pretváranie časti dovtedy maďarských škôl na slovenské a rusínske. Vnímali to ako likvidáciu ich národných práv, hoci Československo týmto krokom len vracalo slovenskému a rusínskemu obyvateľstvu právo na vzdelanie v ich materčine. No v 20. rokoch sa aj tu mnohé veci ustálili: Maďari na Slovensku mali v roku 1928 756 rozličných čisto maďarských škôl. Chýbali im však stredné priemyselné a poľnohospodárske školy a vysoká škola, ktorá by vzdelávala budúcich učiteľov.

V prvej polovici 20. rokov bola časť Maďarov v zložitom postavení. Bolo to pre niekoľké zákony, prebraté z rakúskej i uhorskej právnej sústavy, ktoré im v nových podmienkach komplikovali život. K nim patril zákon o štátnom občianstve. Na Slovensku platil uhorský zákon č. XXII z roku 1886, pre ktorý výnos československého Najvyššieho správneho súdu z roku 1923 ustálil novú interpretáciu v súlade s rakúskou praxou, existujúcou v Česku. Podľa nej domovskú príslušnosť v obci mohol dostať len žiadateľ, ktorý dostal osvedčenie od obce, že si tá žiada, aby mu bolo priznané domovské právo a štátna príslušnosť.

Problémy s občianstvom
Problémy nastali pre tých, ktorí ešte do prevratu aktívne vystupovali protislovensky, šovinisticky a nepriateľsky proti Československu. Notári mohli sami rozhodnúť, či obec má, alebo nemá záujem o takýchto ľudí, prípadne mnohí z takýchto Maďarov z obavy, ale častejšie zo zásady nežiadali uznanie domovského práva.

Tým však ostali bez štátneho občianstva, nemohli dostať pas a vycestovať, voliť, žiadať miesto v štátnych službách a ani zúčastniť sa na pozemkovej reforme. V ČSR tak bola časť Maďarov s obmedzenými občianskymi právami. Tento stav sa podarilo vyriešiť až na prelome 20. a 30. rokov.

Problémy boli napríklad aj v uplatnení vysokoškolsky vzdelaných odborníkov. Keď Budapešť odmietla uznať diplomy absolventov rakúskych, a teda aj českých univerzít, Československo zaviedlo recipročné opatrenie, a tak absolventi maďarských vysokých škôl stratili kvalifikáciu. U nás sa to dotklo v prevažnej miere Maďarov.

Po takzvanej Rothermerovej akcii, keď anglický tlačový magnát v denníku Daily Mail uverejnil články žiadajúce revíziu Trianonskej mierovej zmluvy a navrátenie všetkých „historických“ území Maďarsku, sa v Československu zaktivizovali všetky iredentistické sily. Odvetným opatrením proti Maďarom bolo, že verejné nápisy na úradoch, staniciach boli písané len v slovenčine – a to aj v čisto maďarských obciach, výnimku tvorila len Bratislava.

Iredentistické aktivity v prvej polovici 20. rokov, ako aj obava z možnej žiadosti o autonómne postavenie Maďarov viedli k správnej reorganizácii okresov, aby v nich bol počet Maďarov nižší ako 20 percent. V opačnom prípade by podľa ústavy znamenalo používať v úradnom styku aj maďarský jazyk.

V sociálnej oblasti to bol problém penzií. Budapešť odmietla vydať Prahe alikvotnú časť penzijných fondov bývalého Uhorska a Československo nemalo ani dôvod, ani peniaze na vyplácanie dôchodkov bývalým štátnym zamestnancom Uhorska. Tak sa stalo, že sa mnohí ľudia dostali na mizinu, ale to bol problém, ktorý sa týkal aj Slovákov.

Maďari však plne využili právo zapájať sa do politického života. Mali viacero politických strán, z ktorých väčšina zaujímala negativistický postoj k Československu.

Snaha o revíziu hraníc
Najsilnejšou bola Krajinská kresťansko-socialistická strana. Od konca 20. rokov sa zasadzovala za pretvorenie okresov na etnickom princípe a z jej radov otvorene zaznievali požiadavky na revíziu hraníc. V tom čase hľadala možnosti spolupráce s pročeskoslovenskou Maďarskou národnou stranou, ale pod tlakom Budapešti aj s HSĽS, ktorú chcela podporiť v požiadavke autonómie Slovenska.

Maďari vnímali v medzivojnovom období Československo ako cudzí prvok, do ktorého sa dostali zlou konšteláciou osudu, a väčšina z nich sa k nej aj tak stavala. ČSR, vnímajúc túto animozitu, sa zas dívala na Maďarov podozrievavo, obávajúc sa ich aktivít, za ktorými videla kroky vedúce k jej rozbitiu.

Časť maďarského obyvateľstva sa však začala s novým štátom postupne vyrovnávať, najmä v konfrontácii s dianím v okolitých krajinách, aj v Maďarsku. Viedenská arbitráž tento proces zastavila na jednej aj na druhej strane a (česko)slovensko-maďarské vzťahy vrátila o dvadsať rokov dozadu.

Peter Švorc (Autor pôsobí na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity)

Zdroj: http://www.sme.sk/c/3791768/neprijata-realita.html