Nerušte knižnice, sú v nich knižky

Prečítala som si článok o zanikaní obecných knižníc. Pred rokmi, keď sa rozmnožili videopožičovne, hocikedy som čítala podobné texty o tom, ako prestaneme chodiť do kina.

 

Videokazety nahradili cédečka, viaceré malé kiná naozaj zanikli, ale ísť do kina je stále „svátek“. Všetko okolo toho, budova, premietacia sála, javisko aj hľadisko a napokon sme si aj my „starší“ zvykli na pukance.

 

Keď sme boli malí, nesmelo sa v kine mechriť ani šuchotať. Vždy sa našiel ktosi, kto vás zahriakol. Pamätám si, ako počas akejsi kovbojky teta uvádzačka vliekla na chodbu za ucho môjho spolužiaka Vlada Ružičku. Pamätám si aj niektoré miestne výkriky do tmy, nehovoriac o filmoch, ktoré som absolvovala v Modre v našom kine Mier.

 

Kino a knižnica to boli „svatostánky“. Tam sa chodilo! Z domu i zo školy. Okrem toho sme mali školskú knižnicu. Knihu Zlatý kľúčik som mala najskôr požičanú z mestskej knižnice, potom ešte raz a tretíkrát som si ju požičala zo školskej, lebo som sa hanbila, že sa jej neviem nabažiť. A to som ešte nevedela o Pinnocchiovi.

 

Dnes pracujem v Malokarpatskej knižnici v Pezinku. Do modranskej chodím zriedka, ale vždy, keď si na jej atmosféru pomyslím, zovrie mi srdce a drukujem jej.

 

Pracovať v knižnici je fajnové zamestnanie. Zvlášť na Slovensku, kde sa čítanie, literatúra a vzťah ku kultúre berie ako akási nepovinná voľnočasová aktivita. Povinné čítanie sme zrušili, na hudobnej sa deti učia pesničky Petra Nagya, výtvarné umenie sa na školách eliminovalo na škaredé ilustrácie v učebniciach či zvyšky socialisticko-nástenkovej výzdoby na chodbách škôl.

 

Do knižníc v obciach vraj nik nechodí, na nové knižky ani na údržbu priestorov im nik neprispeje… V takej knižnici akoby zastal čas. V rohu možno drieme unudená knihovníčka. Lebo ja si naozaj myslím, že to máme v rukách aj my knihovníčky!

 

Deti aj s učiteľkami treba do knižnice volať, telefonovať im, haló, príďte si urobiť hodinu slovenčiny k nám, príďte a my vám povieme o tom, ako vznikla rozprávka, príďte sa naučiť, ako si knižku vyhľadať, čo je to obsah, menný register aj aký rozdiel je medzi ľudovou a umelou rozprávkou.

 

Treba ich zavolať a ukázať deťom, aké sú v knižkách pekné obrázky, zapísať ich zadarmo a pozývať znova a znova! Záujem o knižku sa rodí v detstve, pod perinou, pri tlmenom svetle lampy, kde mama rozpráva alebo číta rozprávku, v školských a družinárskych laviciach. Záujem o pekné je chytľavý.

 

Blíži sa recitačná súťaž Hviezdoslavov Kubín. Nachystali sme u nás v detskom oddelení básničky i prózu pre všetky vekové kategórie a spolu s mamami aj deťmi vyberáme. Včera som dokonca recitovala: „Jedna babka klbko mala, do ucha si koniec dala…“ Deti, aj tie, čo sa mrvili v policiach s knižkami, ma počúvali a smiali sa.

 

Cez obed som šla von a stretla chlapíka, ktorý chodí s dcérou k nám do knižnice. Vravel, že ma počul hovoriť o ľudovej rozprávke a pýtal sa, na čom „šľapem“. Na literatúre, povedala som mu. To je totiž okrem požičiavania naša hlavná náplň práce.

 

Verona Šikulová, spisovateľka

 

Zdroj: http://nazory.pravda.sk/dnes-pise/clanok/382916-neruste-kniznice-su-v-nich-knizky/

Foto: youtube.com