Netypický debut

Recenzia knihy Maroš Krajňak: CARPATHIA,  Vydavateľstvo Trio Publishing, Bratislava 2011, 120 s.
 
Debuty sú vo väčšine prípadov poplatné svojim vzorom. Hľadám vzor pre debut Maroša Krajňaka, ale akosi ho nenachádzam. Je hlboko utajený, alebo neexistuje?
 

Rodák z východného Slovenska, ktorý prežil (osobne alebo vďaka spomienkam iných) etnický, sociálny a duchovný kolotoč života v kútoch troch štátov (severovýchodného Slovenska, juhovýchodného Poľska a západnej Ukrajiny) – v Zónach 0,1,2,3,x („každou z nich prúdim a chcem, aby všetky prúdili vo mne“), rozhodol sa vo svojom debute evokovať, oživiť, vzkriesiť toto prúdenie a sprístupniť ho svojim čitateľom. Navštevuje ako umelecký fotograf miesta svojho detstva a mladosti (Ondavu a Tisu, Mikovú a Polianky, Humenné a Giraltovce, Kružľovú a Čertižné, Sobrance a Michalovce atď.), zachytáva ich vizuálne podoby – drevenice, kostolíky, kroje, náradie, sochy, ľudí – a pritom sa ponára do večných problémov ich genézy, dejín a súčasnosti od druhej svetovej vojny po dnešok. Jeho detské spomienky, ako aj spomienky desiatok známych i náhodných rodákov ponúkajú vzácny materiál pre sociológov i politológov, etikov a estetikov, kulturológov i filozofov a ďalších pri štúdiu jednotlivých stránok života ľudí v týchto zabudnutých Bohom kútoch troch národov.

Dej publikácie (novely, románu, autobiografie, cestopisu?) začína vojnou – leteckým náletom – „Posádka vníma červené vlásočnice (políčka – AČ), ktoré zbierajú zmiešanú krv. Germánsku, slovanskú, hunskú, semitskú, románsku, tatársku, rôznorodú kaukazskú a všelijakú ďalšiu. Krv stekajúcu z pahorkov Ondavskej vrchoviny už niekoľko týždňov. Niekde pri Stropkove sa tieto horúce žily stretávajú v jednom mieste a potom táto homogénna tekutina začína vsakovať. Vstrebávanie do hlbokých zemských útrob potrvá niekoľko storočí, až nakoniec spustí mohutné tektonické pohyby“ (s. 6). Na takejto sémantickej, modálnej, štylistickej a esteticko-filozofickej úrovni autor evokuje realitu dramaticko-tragickú (napr. ako rozmliaždené ľudské telá sa začínajú rozkladať), realitu sociálno-trpiteľskú (ako chlapci kradnú mŕtvym vojakom náboje a dospelí ich vyzúvajú atď.),  ale aj realitu antropologicko-duchovnú (filozofické reflexie autora, eticko-kresťanské oslavovanie a povzdychy žijúcich i mŕtvych aktérov opisovanej reality).
 

Lenže toto všetko a ďalšie tematické navrstvenie sú iba materiálom pre hlavného hrdinu povesti – pre ľudské vedomie a vedomie autora i jeho rozprávača. Toto vedomie, ako súčasť kozmických, prírodných a sociálnych praenergií a ich antropologických podôb na začiatku 21. storočia, nepozná obmedzenia času a priestoru, existuje ako tvorca vlastnej reality. Na dvore sa zastavilo auto – „zblízka ho pozoruje ten, ktorý mi to raz povie. Teraz je chlapcom a sedíme na strome“. Jedna z postáv – Vasil – zomrie, ale ešte dlhé roky bude chodiť po dedine s rovnako mŕtvym psom, až sa vytratí z Heleninej dediny – „ale toto sa stane až o tridsaťpäť rokov“. Do dediny sa nasťahujú Nemci, strýko im pomáha v kuchyni a – „môj otec je v dome na Heleniných rukách a pije mlieko z jej prsníka“. Dedina musí evakuovať, obyvatelia zakopávajú roľnícke náradie do hnojísk – „teraz, o päťdesiat rokov neskôr, prichádzajú terénne autá“, po návrate z evakuácie začne družstevná horúčka – „neskôr, keď je možno o desať rokov viac, hovorím s človekom...“, atď. Dnešok žije z minulosti, minulosť žije v dnešku. Vedomie rozprávača vytrháva z reality troch Zón útržky drsnej reality a vytvára si filozoficko-etnickú a ľudskú virtuálnu realitu Ducha, ktorá oživuje mŕtvych a pochováva žijúcich do umŕtvujúcej atmosféry dneška.

Autor dokáže sa vžiť do reality, ktorú mu „v Rychwalde porozpráva stará, veselá a slobodná Lenka. Stávam sa jeho súčasťou. Náhle som pastierom kráv, oviec a kôz... dole v dedine... ženy a muži na kolenách... streľba do vzduchu... Utekám... do útrob lesa... Vplaziť sa do nory pod balvanom alebo vyliezť a priviazať sa na strom. Vrásť do jeho koruny, otvorenými ústami zachytávať dážď a sneh, svit mesiaca, slnka, ďalších hviezd a planét...“. V krutej realite vojny a povojnových rokoch vedomie človeka nachádza oporu v prírode, v ktorej jeho duša splýva s chorálom stromov, s vôňou borovíc a lúčnych i lesných kvetov... Toto vedomie je moderné – nevníma realitu ako evolučnú reťaz, ale ako kvantovú mozaiku Bytia Vesmíru, ktorý trvá 15 miliárd rokov, a Homo sapiens, ktorý je kvantom Prírody cca tri milióny rokov. Ľudské vedomie fotografa a fotografické zábery korelujú na tejto kvantovej úrovni. Je to náhoda alebo hlbší ontologický prejav Súcna?
 

A tu vzniká strategický problém nielen spisovateľa: Čo znamená konfrontácia vedomia vojnových a povojnových rokov s vedomím človeka na prahu tretieho tisícročia, Ako prehovorí zmiešaná krv germánska, slovanská, hunská, semitská, románska, tatárska, rôznorodá kaukazská a všelijaká ďalšia v dotyku s inou krvou človeka globalizovaného sveta dneška a zajtrajška. Dokáže sa preniesť ponad ich etnické duchovné osobitosti? Bude ich tolerovať alebo potláčať? Vedomie rozprávača Maroša Krajňaka je hlboko ponorené do kozmických a kozmologických sfér genofondu a duchofondu troch Zón, ktoré splývali tisícročia, ale napriek tomu zachovali si svoje duchovné vône a energie... Taký (aj taký) je recepčný zmysel netypického, ale vysoko tvorivého debutu Maroša Krajňaka. Hľadám preňho nejaký vzor v súčasnej mladej slovenskej próze, ale nenachádzam ho. Jeho duchovná angažovanosť, poeticko-filozofická reflexia, štylistická vynaliezavosť atď. nemajú takmer nič spoločné so šoumenskou a kuchárskou literatúrou dneška, ale napájajú sa na esteticko-antropologické a duchovné prieniky k ontológii sveta a človeka takých tvorcov, ako Goethe, Dostojevskij, Ťažký, Tužinský a ďalší trpitelia, ukameňovaní na kríži umeleckého slova...
                                               
Andrej Červeňák