Neustále si opakujem, že nič nie je čiernobiele

KAŽDODENNÝM CHLEBOM HISTORIKA JÁNA HLAVINKU JE NÁVŠTEVA ARCHÍVOV

Mladý historik Medzilaborčan Mgr. Ján Hlavinka pracuje V Ústave pamäti národa (ÚPN) v Bratislave od jeho vzniku od leta 2003. Zaoberá sa obdobím rokov 1939-1945. Špecializuje sa na problematiku perzekúcií židovského obyvateľstva na Slovensku i problematiku dejín Rusínov. V súčasnosti pracuje na texte knihy o histórii a prenasledovaní židovskej komunity, ktorá kedysi existovala v jeho rodisku.

Prečo ste sa rozhodli pre štúdium histórie? Čo vás na nej naviac fascinuje?
- Študoval som históriu a politológiu na Filozofickej fakulte v Prešove. Od detstva ma zaujímala politika a dejiny a môj záujem o ne neprekonala ani túžba môjho otca, aby som šiel v jeho šľapajach a stal sa lekárom. Čo ma na histórii fascinuje? Na to nie je jednoduchá odpoveď. V poslednej dobe predovšetkým poznanie, že zločiny a bezprávie páchané štátom na obyvateľoch v mene akejkoľvek ideológie je veľmi ťažké zakryť a ešte ťažšie aj po rokoch obhajovať, hoci sa stále o jedno i druhé mnohí snažia.

Zaoberáte sa pomerne tabuizovanou častou našej histórie ...
- Zaoberám sa dobou existencie vojnovej Slovenskej republiky. Mojou hlavnou špecializáciou je problematika perzekúcií židovského obyvateľstva na Slovensku. V ÚPN pôsobím ako zodpovedný riešiteľ projektu Osudy slovenských Židov v rokoch 1939-1945. Popri tom sa venujem aj problematike dejín Rusínov v tomto období a niektorým ďalším čiastkovým témam.

V čom spočíva vaša práca?
- Základom mojej práce je hľadanie a hodnotenie historických faktov v písomných prameňoch. Tak ako iní historici, vyhľadávam poznatky o dejinných udalostiach v archívnych dokumentoch. Ako pracovník ÚPN, ktorý má zákonom definovanú úlohu dokumentovať protiprávne konanie a represie štátu voči jeho vlastným občanom, je mojim každodenným chlebom návšteva archívov a získavanie poznatkov z archívnych dokumentov, ktoré nám tu zanechali dva totalitné režimy z obdobia rokov 1939-1989. Keďže prenasledovanie, ktoré skúmam, sa mnohí snažili maskovať a dokumenty nie vždy vypovedajú všetky podstatné fakty, získavam a zaznamenávam aj ústne svedectvá obetí prenasledovania. S celou touto prácou sa spája cestovanie po archívoch na Slovensku, no aj po tých, ktoré sú v zahraničí a v ktorých sa nachádzajú u nás nedostupné materiály.

Čo vaša publikačná a prezentačná činnosť?
- Svoje prvotiny vo forme prípadových štúdií venovaných prenasledovaniu Židov na našom území som publikoval v štvrťročníku Pamäť národa, ktorý vydáva Ústav pamäti národa. Momentálne pracujem na texte knihy o histórii a prenasledovaní židovskej komunity, ktorá kedysi existovala v mojom rodnom meste Medzilaborce. Židia v Medzilaborciach až do deportácií v roku 1942 tvorili jednu tretinu obyvateľstva. Podľa dohody s editorom je vydanie naplánované na letné mesiace tohto roku. Popri publikačnej činnosti sa venujem aj prednášaniu na školách, ktoré oslovia ÚPN a odbornej spolupráci s filmovými dokumentaristami.

Spomenuli ste výskum dejín Rusínov. Akú úlohu v ňom zohráva vaše rusínstvo?
- Vyrástol som v Medzilaborciach a aj keď môj otec pochádza z južnejších častí Zemplína, rodičia a starý otec ma viedli k tomu, aby som poznal a ctil si svoj rodný kraj. Nikdy som sa nehanbil hovoriť rusínskym nárečím a platí to aj dnes, počas môjho pôsobenia v Bratislave. Nikdy som neoľutoval, že som sa "povinne" naučil "azbuku", základy ukrajinského a ruského jazyka. Musím povedať, že som vďačný za výchovu a vzdelanie, akého sa mi v Medzilaborciach dostalo.

Čo si myslíte o doterajšom stave poznania a spracovania dejín Rusínov Slovenska?
- Rusíni sa tak ako iné národy a národnosti formovali a zdá sa mi, že ešte stále výrazne formujú. Fakt, že nikdy nemali možnosť samostatnejšie rozhodovať o svojich záležitostiach a v 20. storočí boli potieraní v mene (pro) nacistickej i komunistickej ideológie, ich spomalil, a tak napríklad jazykový problém riešili len pred niekoľkými rokmi. Dúfam, že totalitné maniere sú dnes už nadobro minulosťou a minulosťou je aj doba, keď si Rusíni hľadali svoje dejiny v pochybných prameňoch, vymyslených kniežatách a potulných zbojníkoch. Najmä posledné informácie z rusínskeho prostredia svedčia o tom, že existujú aj určité výsledky seriózneho historického výskumu.

V súčasnosti sa ÚPN dostal na prvé stránky novín v súvislosti s vypovedaním zmluvy o nájme. Prečo je podľa vás takáto inštitúcia potrebná?
- Ústav pamäti národa je potrebný pre vysporiadanie sa s nie tak dávnou, no veľmi tragickou minulosťou. Minulosťou, v ktorej sa nectila hodnota ľudského života, presvedčenia a ani poznania a v ktorej bola moc nad všetkými a všetkým pravidelne zneužívaná v mene ideológie. Vysporiadať sa s ňou potrebujú obete prenasledovania a ich príbuzní, ktorí niekedy nepoznali ani dôvody, ani vykonávateľov. Dnešná Európa sa zrodila z výsledkov druhej svetovej vojny a zároveň z výsledkov zmien, ktoré nastali po páde "železnej opony" a sovietskeho systému na konci 80. rokov. Ak by na Slovensku neexistovala možnosť odhaliť a dokumentovať krivdy spáchané predstaviteľmi ľudáckej a komunistickej totality, ťažko by sme sa mohli stať plnohodnotnými členmi Európy. Vo vzťahu k sebe a k svojej minulosti robia bilanciu aj naši susedia.

Aké sú vaše ďalšie plány?
- Nepatrím medzi tých, ktorí si robia dlhodobé plány. Moje ciele sú zatiaľ krátkodobé. Viažu sa k historiografii, ktorej som sa upísal, a k výstupom môjho výskumu. Aj pre nás, mladých historikov, platí to, čo v iných profesiách - aby ste sa stali majstrom svojho remesla, musíte dlho študovať a ešte dlhšie pracovať.

Aký historik je "dobrý" historik?
- Verím, že taký, ktorý sa drží podložených faktov, snaží sa o ich nestranné hodnotenie a neustále si opakuje, že nič nie je čiernobiele. Dejiny totiž tvoria ľudia.

Pripravila Jana Otriová