Neuveriteľný životný príbeh Ivana Kováča

Ivan Kováč  (*02.06.1912, Zariečie, dnes Ukrajina,  †12.11.2002, Košice), právnik, politik, pedagóg 

In English, english HERE:  #engl. 


Absolvoval ruské gymnázium v Mukačeve, študoval na UK v Prahe, na univerzite v Poznani a na maďarských univerzitách v Pécsi a Budapešti. V čase štúdia v Prahe organizátor rusínskych rusofilských študentských spolkov (Centralnyj Sojuz podkarpatorusskich stuďentov, Sojuz russkoj moloďožy Karpatskoj Rusi), redaktor novín Naš Karpatorusskij Golos. V r. 1938 člen Centralnoj Russkoj Narodnoj Rady (CRNR rusofilská), podporoval jej snahu o uskutočnenie práva na autonómiu Podkarpatskej Rusi, avšak so zachovaním integrity a suverenity ČSR. Po vymenovaní prvej autonómnej vlády Podkarpatskej Rusi A. Brodyho bol tajomníkom ministra Š. Fencika. 

Rozpad ČSR a obsadenie Podkarpatskej Rusi Maďarskom bolo pre I. Kováča osobnou tragédiou. Maďarskými úradmi bol kvalifikovaný ako politicky nespoľahlivý a daný pod policajný dozor. Po prepadnutí ZSSR Nemeckom a vyhlásení vojny Maďarskom bol internovaný a poslaný do tzv. pracovného tábora. Skaza 1. a 2. maďarskej armády v Stalingradskej bitke donútila maďarskú vládu vyhlásiť v krajine totálnu mobilizáciu, počas ktorej boli do armády mobilizovaní aj politicky nespoľahlivé osoby. 

Na jar 1943 narukoval aj I. Kováč a bol poslaný na východný front. V r. 1944 pri ústupe maďarských jednotiek z Ukrajiny organizoval dezerciu vojakov rusínskeho pôvodu, bol prezradený a hrozil mu trest smrti. Život mu zachránil rýchly prienik sovietskych vojsk na území Maďarska po vystúpení Rumunska zo spojeneckého zväzku s Nemeckom. Od septembra 1944 pôsobil I. Kováč ako tlmočník v štábe 2. Ukrajinského frontu pod velením maršala Malinovského. Vojnová anabáza I. Kováča skončila vo Viedni. 

V januári 1945 bol menovaný dočasnou maďarskou vládou so súhlasom Spojeneckej kontrolnej komisie na území Maďarska a jej predsedu, sovietskeho maršala Vorošilova mandatárom maďarského Červeného kríža pre repatriáciu maďarských občanov z nemeckých koncentračných táborov, so sídlom v Prahe. 

Po splnení tejto úlohy zažiadal o obnovenie čs. občianstva a pristúpil k oživovaniu rusínskych študentských svojpomocných spolkov v Prahe. Založil študentské noviny Zvjezda a časopis Kostjor, nadáciu pre pomoc rusínskym nemajetným študentom (Fond stipendij dlja karpatorusskich stuďentov), zúčastnil sa vydaní encyklopedického almanachu Prjaševščina. 

V októbri 1948 bol I. Kováč zatknutý ŠtB a obvinený z účasti vo fašistickom hnutí na Podkarpatskej Rusi v 30. rokoch pod vedením Š. Fencika. Neskôr sa preukázalo, že zatknutie bolo vykonané na pokyn sovietskej tajnej služby. Začiatkom r. 1949 ho ŠtB odovzdala sovietskym agentom MGB (predchodca KGB). Tajne, cez Viedeň a Budapešť bol odvlečený do ZSSR. V Moskve bol čs. občan I. Kováč odsúdený neslávne známym Zvláštnym poradným zborom (Trojka) MGB k 10 rokom odňatia slobody. Rozsudok nikdy nepodpísal, keďže ho považoval za výsledok manipulácie. 

V gulagu strávil 7 rokov, jeho spoluväzňom bol ruský spisovateľ Alexander Solženicyn a maďarský spisovateľ János Rózsas. Príbuzný I. Kováča prepašoval cez hranicu na Šumave v batohu jeho trojročného syna Juraja a manželku do Nemecka a následne emigrovali do USA. Synovi I. Kováča totiž hrozilo tiež odvlečenie do ZSSR a umiestnenie v detskom domove (teraz je úspešný americký herec, režisér, riaditeľ divadla v Berkeley Georg Kovach). 

V r.1956 so začiatkom Chruščovových reforiem bolo obvinenie proti I. Kováčovi  zrušené, bolo mu uznané jeho čs. občianstvo a povolený odchod do ČSR. V Čiernej na Tisou na hraničnej vlakovej stanici ho však čakalo nemilé prekvapenie, zatknutie agentmi ŠtB a ďalší rok vo väzení na Pankráci ("socialistická karanténa"). Po roku bol bez vysvetlenia prepustený a usadil sa v Košiciach. Učil ruský jazyk na Univerzite P. J. Šafárika, organizoval každoročne Puškinove festivaly ruskej poézie, 25 rokov stál na čele miestneho Ruského klubu. V 60. rokoch ostro polemizoval s prešovskými ukrajinizátormi Rusínov. 

Napísal zaujímavé spomienky (O dňach bylych), lenže v komunistickom Československu nemohli byť publikované. Prostredníctvom príbuzných boli prepašované do USA a uložené v Solženicynovej Všeruskej memoárovej knižnici vo Vermonte. 

Jeho druhou manželkou bola Cecília (Cilka) Kleinová (na fotografii z r. 1958), väzenkyňa vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birekau pri poľskom Osvienčime, po vojne väzenkyňa GULAGu, kde sa zoznámili.

zdroj:
https://www.rusyn.sk/11192-sk/rusinske-kalendarium/


********

The incredible life story of Ivan Kováč

(*02.06.1912 in Zaričia, Ukraine; †12.11.2002 in Košice), was a lawyer, politician and pedagogue.

He attended a Rusyn grammar school in Mukačevo and went on to study at Charles University in Prague, the University of Poznań, and Hungarian universities in Pécs and Budapest. While studying in Prague, he organised Rusyn Russophile student associations, including the Centralnyj Sojuz podkarpatorusśkych studentov and the Sojuz russkoj molodjoži Karpatskoj Rusi, and was editor of the newspaper Naš Karpatorusskij golos. In 1938, he was a member of the Central Russian National Council (CRNC), a Russophile organisation that supported the realisation of the right to autonomy for Subcarpathian Rus while preserving the integrity and sovereignty of Czechoslovakia. Following the appointment of the first autonomous government of Subcarpathian Rus, led by A. Brody, he served as secretary to Minister Š. Fencik.

The collapse of Czechoslovakia and the subsequent occupation of Subcarpathian Rus by Hungary was a personal tragedy for I. Kováč. He was deemed politically unreliable by the Hungarian authorities and placed under police surveillance. Following the invasion of the USSR by Germany and Hungary's declaration of war, he was interned and sent to a labour camp. The defeat of the 1^(st) and 2^(nd) Hungarian armies in the Battle of Stalingrad forced the Hungarian government to declare total mobilisation, during which time those deemed politically unreliable were also conscripted into the army.

In spring 1943, I. Kováč was drafted and sent to the Eastern Front. In 1944, during the retreat of Hungarian troops from Ukraine, he organised the desertion of Rusyn soldiers. He was betrayed and faced the death penalty. However, his life was saved by the rapid advance of Soviet troops into Hungary following Romania's withdrawal from its alliance with Germany. From September 1944 onwards, he worked as an interpreter at the headquarters of the 2nd Ukrainian Front under the command of Marshal Malinovsky. His wartime odyssey ended in Vienna.

In January 1945, the provisional Hungarian government appointed him as the representative of the Hungarian Red Cross for the repatriation of Hungarian citizens from German concentration camps, based in Prague, with the consent of the Allied Control Commission in Hungary and its chairman, Soviet Marshal Voroshilov.

After completing this task, he applied for the restoration of his Czechoslovak citizenship and began reviving Rusyn student self-help associations in Prague. He founded the student newspaper Zvjezda and the magazine Kostjor, as well as a foundation to support impoverished Rusyn students. He also participated in the publication of the encyclopaedic almanac Prjaševščina.

In October 1948, he was arrested by the State Security Service (ŠtB) and accused of participating in the fascist movement in Subcarpathian Rus in the 1930s under the leadership of Š. Fencik. It was later proven that the arrest had been ordered by the Soviet secret service. At the beginning of 1949, the ŠtB handed him over to MGB agents (the predecessor of the KGB). He was secretly taken to the USSR via Vienna and Budapest. In Moscow, the MGB's infamous Special Advisory Board (Troika) sentenced Czechoslovak citizen I. Kováč to 10 years' imprisonment. He refused to sign the sentence, considering it to be the result of manipulation.

He spent seven years in the Gulag, where his fellow prisoners included the Russian writer Alexander Solzhenitsyn and the Hungarian writer János Rózsas. A relative of I. Kováč smuggled his three-year-old son, Juraj, and his wife across the border into Germany in a backpack, after which they emigrated to the USA. I. Kováč's son was also at risk of being sent to the USSR and placed in a children's home. He is now a successful American actor, director and theatre director in Berkeley (known as Georg Kovach).

In 1956, at the start of Khrushchev's reforms, the charges against I. Kováč were dropped, his Czechoslovak citizenship was recognised, and he was permitted to travel to Czechoslovakia. However, he was arrested by StB agents at the border train station in Čierna nad Tisou and spent another year in Pankrác prison ('socialist quarantine'). After a year, he was released without explanation and settled in Košice. He taught Russian at P. J. Šafárik University, organised annual Pushkin festivals of Russian poetry and led the local Russian club for 25 years. In the 1960s, he engaged in heated debates with the Prešov Ukrainisationists of the Rusyns.

He wrote fascinating memoirs entitled O dňach bylých, but they could not be published in communist Czechoslovakia. Through relatives, they were smuggled to the USA and stored in Solzhenitsyn's All-Russian Memorial Library in Vermont.

His second wife was Cecília (Cilka) Kleinová (see photo from 1958), who was imprisoned in the Auschwitz-Birkenau extermination camp near Oświęcim, Poland. After the war, she was imprisoned in the GULAG, where they met.

translation deepl com