Nežná revolúcia nebola pre všetkých víťazstvom, hovorí vedkyňa Maďarová a vyberá päť kníh o 17. novembri

Kristina Böhmer





Pohľad ľudí na prednovembrový režim je ovplyvnený aj tým, ako sa im v súčasnosti žije a či im demokracia priniesla to, čo očakávali.

„Keď hovoríme, že ’89. priniesol slobodu, musíme sa pýtať: Aký typ slobody to je? Pre koho? A ako tá sloboda vyzerá na kolektívnej úrovni?“ pýta sa v rozhovore vedecká pracovníčka na Ústave európskych štúdií a medzinárodných vzťahov na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK Zuzana Maďarová. „Sloboda nie je len politická.“

„Obmedzovaním slobody je aj to, keď spoločnosť tvrdí, že ľudia môžu napĺňať svoj potenciál, ale zároveň neodstraňuje prekážky, ktoré tomu bránia. Preto to skôr vnímam ako širšie premýšľanie o slobode, ktoré je pre nás stále veľmi aktuálne.“

Dodáva, že ponovembrový vývoj priniesol veľa pozitívnych aj negatívnych javov, a vyberá päť kníh o Novembri a jeho vplyve na súčasnosť.

Päť kníh o 17. novembri a jeho vplyve na súčasnosť
Ako sme žili v rokoch normalizácie. Rozhovory s aktérkami spoločenstva vzdoru (Oľga Gyárfášová)
Revolúcia s ľudskou tvárou (James Krapfl)
Slobodná (Lea Ypi)
Remembering the Neoliberal Turn (Veronika Pehe, Joanna Wawrzyniak)
Hrdinové kapitalistické práce (Saša Uhlová)

Vláda zrušila deň pracovného pokoja 17. novembra, Deň boja za slobodu a demokraciu. Aký signál vysiela toto rozhodnutie o našom súčasnom vzťahu k odkazu Nežnej revolúcie?

Myslím, že toto politické gesto vlády nehovorí nič o „našom“ vzťahu k revolúcii. Hovorí skôr o vzťahu vlády k novembru ’89. Až keď sa pozrieme na rôzne iniciatívy a reakcie, ktoré toto gesto vyvoláva, dozvieme sa viac o vzťahu našej spoločnosti k tomuto sviatku. Možno sme si predtým ani úplne neuvedomovali, ako veľmi nám na ňom záleží. Historik Matej Ivančík nedávno na jednej diskusii hovoril, že sme možno ani nevedeli, ako veľmi na tom sviatku záleží aj vláde, keď sa pustila do takého politického boja proti nemu. Takže tento politický krok môže poukázať na veľmi zaujímavé veci.

Na jednej strane je to, samozrejme, politické a symbolické gesto, ktoré sa snaží potlačiť význam Nežnej revolúcie a demokratizácie. Zmazáva hranice medzi totalitným, autokratickým a demokratickým poriadkom. Na druhej strane, a to je rovnako dôležité, sa tým vytvára priestor na iné typy utvárania kolektívnej pamäti. Nielen tie, ktoré sú podporované zo strany štátu a politickej moci, ale vytvoril sa priestor aj na rôzne kolektívne iniciatívy a budovanie pamäti zdola. A to sa mi zdá veľmi zaujímavé.

Zaujímavé je aj to, že tento spôsob pripomínania si Novembra odráža priestory revolúcie v ’89. Máme tu pracoviská, ktoré zamestnancom dali voľno, verejné a kultúrne inštitúcie, ktoré posilnili novembrový program, občianske iniciatívy, ktoré pripravujú rôzne podujatia, protesty a podobne vrátane študentských aktivít.

Je to komplexnejší pohľad na to, kde sa pripomínanie si Nežnej revolúcie v súčasnosti nachádza. Otázkou, samozrejme, zostáva, dokedy bude trvať tento entuziazmus podnietený aj vzdorom proti súčasnej politickej moci a jej krokom. Čo sa ale bude diať o rok, o dva, o štyri, ak sa nič nezmení? Či to z dlhodobej perspektívy nepovedie k postupnému oslabovaniu pripomínania si novembra ’89, to ešte len uvidíme.

Hoci je Nežná revolúcia vnímaná ako pozitívna udalosť našej histórie, ako vedkyňa upozorňujete na to, že nie každý to tak vníma. Kto sú z dnešného pohľadu porazení tejto revolúcie?

Vo svojej práci sa zaoberám predovšetkým kolektívnou pamäťou, nie historicky presným prerozprávaním novembra ’89. To znamená, že sa snažím porozumieť, akým spôsobom sa v priebehu času vytvára individuálna a kolektívna pamäť o historických udalostiach vrátane Nežnej revolúcie.

To, ako si ľudia spomínajú na November a ako ho vnímajú, veľmi ovplyvňujú ich skúsenosti za uplynulých tridsaťšesť rokov – ich životné situácie, zmeny, pocity.

Ak sa pozrieme na pamäť novembra ’89, je dôležité zohľadniť aj to, čo sa za tie vyše tri dekády udialo a k akým politickým a ekonomickým procesom November viedol, ako sa to odrazilo na konkrétnych životoch rôznych ľudí. Máme totiž tendenciu vnímať to tak, že ak je niekto kritický voči vývoju po ’89., tak má len akýsi „spomienkový optimizmus“ voči predošlému režimu. Ale výskumy ukazujú, že na minulosť sa vždy pozeráme z pozície súčasnosti, z našej aktuálnej pozície. A keď vnímame, že sa teraz nemáme dobre, že sme v ťažkej situácii, tak z tohto pohľadu hodnotíme aj minulosť. Minulosť a prítomnosť sú jednoducho vždy vo vzájomnom vzťahu.

Viete povedať, ktorým skupinám obyvateľstva uplynulé dekády nenaplnili to, čo po Novembri očakávali? Kto sú tí, ktorí sa dnes nemajú až tak dobre a podľa toho hodnotia aj minulosť?

Na Slovensku výskum pamäti transformácie ešte len začíname, ale v iných krajinách vidíme veľké dôsledky v oblastiach, ktoré boli najmä v 90. rokoch deindustrializované a kde došlo k zatváraniu podnikov v dôsledku neúspešnej privatizácie. Miesta, ktoré boli viazané na veľké podniky, ktoré zamestnávali celé rodiny a ľudí naprieč generáciami, boli silne postihnuté. Keď sa tieto podniky zatvorili, malo to obrovský vplyv na miestne komunity a zvýšila sa nezamestnanosť na úrovni regiónu. Títo ľudia sa niekedy nazývajú porazení revolúcie.

Ďalej sa často hovorí o menších obciach naprieč postsocialistickými krajinami, z ktorých ľudia odchádzajú za prácou a lepším životom do väčších miest alebo do zahraničia. Tieto miesta sa postupne vyľudňujú. Tí, ktorí zostávajú, to vnímajú veľmi citlivo, lebo vidia a cítia rozširujúcu sa pustotu. Antropologička Dace Dzenovska to krásne opísala na príklade Lotyšska: ide o opustené a chátrajúce budovy, ale aj o pustotu vo vzťahoch a samotu. Rodinné a priateľské väzby sa narúšajú odchodom mladších príbuzných. Vytráca sa vzájomná starostlivosť. Aj títo ľudia bývajú označovaní ako porazení revolúcie.

Nie je to však také jednoduché, nejde len o „víťazov“ a „porazených”. Oplatí sa na to pozrieť cez konkrétne javy, ktoré ovplyvňujú vlastne všetkých. Vezmite si napríklad povolanie zdravotnej sestry. Vo výskume sociológa Tilla Hilmara opisujú zdravotné sestry z Rakúska a východného Nemecka po roku ’89 mnohé pozitívne zmeny – lepšie technologické zabezpečenie, systematickejší prístup k starostlivosti, ale zároveň zažívajú veľkú administratívnu záťaž a zrýchlené tempo práce, ktoré oslabuje starostlivosť o pacientky a pacientov. Hoci je ich práca pre spoločnosť nevyhnutná, hovoria o pocite veľkej pracovnej neistoty. Možno sa teda viac oplatí hovoriť o javoch, ktoré život nejakým spôsobom zlepšujú, a potom o tých, ktoré na nás vplývajú negatívne.

Prečo sa nepodarilo uskutočniť sľuby Nežnej revolúcie – ako spravodlivosť a rovnosť príležitostí?

Každá revolúcia má svoje veľké ideály, ktoré sú naplniteľné iba do určitej miery. To je asi princíp všetkých revolučných ideí, silnej mobilizácie a nádejí, ktoré ich sprevádzajú. Pri konfrontácii s reálnym životom je to vždy trochu odsúdené na neúspech, ale tá miera neúspechu môže byť odlišná. Faktorov je nesmierne veľa. Niektoré sú lokálne a súvisia s pripravenosťou, politickými zručnosťami a možnosťou spolupráce. Veľké množstvo faktorov je však globálnych, pretože rok ’89 bol súčasťou veľkých zmien, ktoré prispeli k prehodnoteniu ideálov a priorít.

Mnohé požiadavky novembra ’89, ako napríklad právo na zdravé životné prostredie alebo nezávislé odbory, sa dostali do úzadia. Neboli to priority, ktoré súzneli s posunom k neoliberalizmu a s novým dôrazom na finančné a ekonomické hodnoty, ktoré v politickom procese dostali väčšiu váhu.

Aby sme neboli len kritické, veľa sa aj podarilo. Mnohé veci, ktoré sa žiadali hlavne v politickom procese, sa podarilo dosiahnuť. Začala sa demokratizácia politických inštitúcií a spoločnosti, môžeme žiť alebo požadovať osobné slobody a dodržiavanie práv. Mňa dnes viac zaujíma kritický postoj preto, lebo si myslím, že ak chcem porozumieť súčasným spoločenským náladám a politickým preferenciám, musím porozumieť tomu, čo sa od novembra ’89 dialo s bežnými ľuďmi.

Saša Uhlová sa v knihe Hrdinové kapitalistické práce venuje nízkopríjmovej a slabo platenej práci. Aké dôležité prepojenie vidíte medzi pozíciou pracujúcich – najmä žien – v komunizme a ich postavením v súčasnosti?

Túto knihu som vybrala práve preto, lebo umožňuje pozrieť sa na situáciu ľudí, ktorí sú často na okraji záujmu – zabúda sa na nich, keď sa hovorí o slobode a demokracii. Autorka Saša Uhlová je reportérka, ktorá sa zamestnala v rôznych nízkopríjmových zamestnaniach: pracovala v nemocničnej práčovni, hydinárni, továrni na sladidlá alebo tam, kde sa spracúval odpad.

Naprieč politickými režimami ide o prácu, ktorá je pre fungovanie spoločnosti nevyhnutná. Spracovanie odpadu alebo starostlivosť o bielizeň v nemocničnej práčovni je neviditeľná práca, ktorá umožňuje, aby spoločnosť fungovala. Je kľúčová a nevyhnutná, no napriek tomu je na okraji spoločenského záujmu, bola tam aj predtým a je stále nízko príjmovo ohodnotená.

Keďže je na okraji záujmu, je to práca v zlých pracovných podmienkach, pričom často dochádza k porušovaniu Zákonníka práce. Keď sa Saša Uhlová pýta kolegýň a kolegov, či chodia voliť, mnohí odpovedajú, že nie, pretože je úplne jedno, kto je pri moci, keďže žiadnu zmenu nevidia. To je pre mňa jedna z kľúčových vecí, ktoré sa z knihy dozvedáme.

Prečo sa práve v sektoroch nízkopríjmovej práce, napríklad opatrovanie, sklady, služby, sústreďuje najviac žien?

To je ďalší zaujímavý faktor naprieč politickými režimami – tzv. feminizácia tejto práce. V týchto zamestnaniach pracujú prevažne ženy, pričom rodová deľba práce je stále prítomná a ženy veľmi často vykonávajú prácu spojenú s predpokladom starostlivosti, ktorá súvisí s domácimi a reprodukčnými prácami. To je jeden z dôvodov, prečo je táto práca nízko platená a nízko spoločensky hodnotená – pretože nevytvára priamy finančný zisk a zároveň sa predpokladá, že je pre ženy akosi prirodzená, nie sú na ňu potrebné špeciálne zručnosti a je menej fyzicky náročná. Pritom z reportáží vidíme, že je to veľmi často fyzicky náročná práca s niekoľkohodinovým státím a vysokým tempom, no táto náročnosť nie je vo finančnom ohodnotení zohľadnená.

Keď ste sa pýtali na kontinuitu naprieč politickými režimami, napadlo mi ešte to, čomu sa dnes hovorí flexibilita. Na týchto pozíciách nemôžete pracovať z domu ani si na hodinku odskočiť. Fixný pracovný čas, skoré príchody a neskoré odchody z práce, nadčasy, často práca na zmeny, to všetko veľmi sťažuje starostlivosť o deti alebo iných členov domácnosti pre ženy, ktoré dlhodobo vykonávajú túto prácu. Snaha zlúčiť tieto rôzne typy platenej a neplatenej práce je extrémne náročná, čo často ide napríklad na úkor spánku. Saša Uhlová na to poukazuje v súčasnosti, ale režisérka Eva Štefankovičová ukázala niečo podobné v dokumentárnom filme nakrútenom už v 80. rokoch s názvom Vedľajšie zamestnanie: matka.

Je však dôležité povedať, že sú tu aj nové aspekty práce. Napríklad v súvislosti s tlakom na výkon sa zvyšuje tempo. Závisí od toho, či práve sú alebo nie sú objednávky, čo znamená, že ľudia robia na rôzne dohody, nulové zmluvy alebo pracujú cez agentúry. Tieto nástroje často slúžia na obchádzanie Zákonníka práce, aby bolo jednoduchšie poslať človeka domov bez nároku na odmenu, prípadne mu nedať dovolenku alebo náhradu mzdy v prípade choroby. Takto sa vlastne „pláta“ aj tá flexibilita na pracovisku. To sú nové fenomény, ktoré v nízkopríjmovej práci, ktorú Saša Uhlová opisuje, vystupujú do popredia.

Lea Ypi v knihe Slobodná píše o prechode od totality k slobode v Albánsku. Hoci ide o iný kontext, aké univerzálne poučenie o nádeji, sklamaní a náročnej ceste k slobode rezonuje v knihe Ypi najsilnejšie s našou ponovembrovou skúsenosťou?

Táto kniha je úžasná, výnimočná, skvelo napísaná a teším sa, že už bola preložená do slovenčiny. Vybrala som ju, lebo ponúka zaujímavý obsah, ale aj preto, lebo sa prostredníctvom nej dá ukázať, že k postsocialistickému vývoju možno pristupovať kriticky bez idealizovania predchádzajúceho režimu a, naopak, že je možné poukazovať na problémy štátneho socializmu a nepodliehať nekritickej oslave roku 1989.

Kniha Ley Ypi kriticky nazerá na štátny socializmus v Albánsku pred ’89, na obmedzovanie osobných slobôd a slobody slova. Ukazuje dôsledky na úrovni rodín, kde sa nemohlo hovoriť otvorene o politických veciach a museli sa napríklad používať kódy, aby deti vonku nehovorili, čo počuli doma. Neskôr sa k tomu autorka vracia ako ku krivde, že jej rodičia takýmto spôsobom klamali.

Zároveň plynule prechádza k vývoju v deväťdesiatych rokoch, ku ktorému je tiež veľmi kritická. Keďže ide o príbeh mladého dievčaťa vyrastajúceho v tomto období, jeho naoko banálne detské otázky odhaľujú pokrytectvo oboch dôb. Kniha ukazuje, ako deväťdesiate roky vnímala hlavná postava, ale aj jej rodičia, ktorí mali po zmene režimu obrovské nádeje. Na mikropríbehoch, napríklad keď jej otec musel prepúšťať zamestnancov, vidíme rozporuplnosť a náročnosť doby. Zároveň cez osobné príbehy sledujeme veľké dejiny, napríklad vznik aj krach pyramídových schém, ktoré v Albánsku viedli k občianskej vojne.

Autorka zaujímavo premýšľa o slobode a otvára otázky: Kedy je človek slobodný? Aká je miera slobody, keď stráca materiálne istoty alebo keď sa rozpadajú spoločenské vzťahy? Aký je vzťah medzi individuálnou slobodou a sociálnou kohéziou? Tieto otázky sú relevantné naprieč kontextami.

Kniha ukazuje, že sloboda má vysokú sociálnu a emocionálnu cenu. Akú cenu zaplatila slovenská spoločnosť za pád režimu po roku 1989?

Nie som si istá, či by som knihu Ley Ypi interpretovala tak, že „sloboda má svoju cenu“. Skôr som to vnímala tak, že si kniha kladie otázku: Čo sloboda vlastne je v rôznych situáciách a kontextoch? Je za určitých podmienok vôbec možná? Do akej miery? A čo znamená?

Ak hovoríme o Slovensku, môžeme sa pýtať veľmi podobne. Osobné slobody a práva – možnosť slobodne voliť, cestovať, pracovať v zahraničí, vyjadriť svoj názor – sú nesmierne dôležité. Zároveň však platia veľmi podobné otázky: Do akej miery môžeme hovoriť o slobode ako o širšom než individuálnom jave v situácii materiálnej neistoty? Alebo keď nám spoločenské podmienky neumožňujú realizáciu týchto práv a slobôd? Keď sú určité práva upierané systematicky celým skupinám obyvateľstva?

Myslím, že kniha Slobodná to reflektuje zaujímavo a dá sa to vztiahnuť aj na Slovensko. Sloboda nie je len politická. Obmedzenie slobody nie je len politická opresia alebo prenasledovanie za názor. Obmedzovaním slobody je aj to, keď spoločnosť tvrdí, že ľudia môžu napĺňať svoj potenciál, ale zároveň neodstraňuje prekážky, ktoré tomu bránia. Preto túto knihu vnímam ako širšie premýšľanie o slobode, ktoré je pre nás stále veľmi aktuálne. Keď hovoríme, že ’89 priniesol slobodu, musíme sa pýtať: Aký typ slobody to je? Pre koho? A ako tá sloboda vyzerá na kolektívnej úrovni? To je dôležité.

Vybrali ste aj knihu Oľgy Gyárfášovej Ako sme žili v rokoch normalizácie. Rozhovory s aktérkami spoločenstva vzdoru. Tento titul kladie dôraz na ženský príbeh disentu a hrdinstvo každodennosti. Prečo je práve táto optika pre pochopenie komunistického režimu a následného prevratu taká dôležitá? A prečo je v kolektívnej pamäti často prehliadaná?

Túto knihu som vybrala v kontexte diskusie o Novembri ’89 z dvoch dôvodov. Prvý dôvod je, že je dôležité pripomínať opresívne prvky režimu pred 89., aby bolo jasné aj to, čo sa odvtedy zmenilo. Druhý dôvod súvisí s témou skúseností a participácie žien na Nežnej revolúcii a v ponovembrovom vývoji.

Chcela som vybrať knihu, ktorá zachytáva skúsenosti žien z minulosti, pretože umožňuje vytvárať kontinuitu – jazykovú kontinuitu v pomenovávaní skúseností žien. Otvára aj možnosti tematizovať formy vzdoru, ktoré boli pre ženy pred rokom ’89 dôležité. Vďaka tomu je o nich neskôr jednoduchšie hovoriť, lebo jazykovo, symbolicky aj veľmi prakticky vytvárame cestičky pre spomienky a skúsenosti – takzvané pamäťové polia.

Pre ženy, rovnako ako pre akúkoľvek sociálnu skupinu, ktorá natoľko nevstupuje do verejného priestoru so svojimi skúsenosťami, môže byť náročné pomenovať ich nahlas, dať im význam, začleniť ich do historických príbehov, ktoré poznáme, alebo ich označiť ako politické či revolučné. Poznávanie príbehov žien z obdobia štátneho socializmu a ich vzdorovania, ako napríklad v prípade aktérok spoločenstva vzdoru v Bratislave, nám pomáha vytvárať dôležité pamäťové a diskurzívne polia. Vďaka nim môžu ženy slobodnejšie vyjadrovať svoju vzdorujúcu skúsenosť z tohto obdobia, z roku ’89 alebo aj zo súčasnosti.

Kniha Jamesa Krapfla Revolúcia s ľudskou tvárou sa zaoberá tým, ako si na udalosť spomínajú Bratislavčania a ľudia v regiónoch. Ako sa táto kolektívna, masová pamäť líši od osobnej ženskej pamäti, ako napríklad u Gyárfášovej?

Knihu Jamesa Krapfla Revolúcia s ľudskou tvárou považujem za jednu z najdôležitejších, ktoré o Nežnej revolúcii vznikli. Na rozdiel napríklad od knihy Oľgy Gyárfášovej, ktorá pracuje s rozhovormi a pamäťou, Krapflova kniha sa zameriava primárne na archívne materiály a dobové zdroje, ktoré vznikli na rôznych miestach počas Nežnej revolúcie.

Dôležité je, že sa venuje aj menším mestám. Príbeh revolúcie je totiž často ukotvený najmä v Prahe, Bratislave a občas v Košiciach, pričom iné miesta sú v úzadí. Kniha nám zároveň umožňuje vidieť široké zapojenie verejnosti. Verejnosť, ktorá ako aktérka často vypadáva z príbehov o Novembri ’89 – tie sa zvyknú zužovať na príbeh niekoľkých mužských hrdinov – sa tu vracia do centra diania. Kniha nás vedie k pôvodným aktérom a aktérkam revolúcie. Samozrejme, kľúčové známe osobnosti boli dôležité, ale kniha rovnako ukazuje, akú dôležitú úlohu zohrávala verejnosť, čo všetko a ako intenzívne sa dialo na pracoviskách a v podnikoch, ktoré boli dôležitými miestami revolúcie. Ukazuje, kto boli rôzni hovorcovia a hovorkyne hnutia a čo všetko vznikalo veľmi spontánne „zdola“.

Takýto rozrôznený príbeh revolúcie, ktorý patrí rôznym aktérom a aktérkam na rozmanitých miestach, sa dá oveľa ťažšie ukradnúť ako príbeh niekoľkých hrdinov. To sa mi zdá dôležité pre súčasné diskusie o revolúcii a jej zneužívanie v politickom prostredí.

Kniha Remembering the Neoliberal Turn skúma, ako sa v postkomunistickom priestore zakorenil neoliberalizmus, čo je ideológia, ktorá uprednostňuje voľný trh, dereguláciu, privatizáciu, obmedzenie vládnych výdavkov a zásahov do ekonomiky, jednoducho chce presadzovať čo najväčšiu ekonomickú slobodu jednotlivca a minimalizovať úlohu štátu v hospodárstve. Ktoré kľúčové rozhodnutia z 90. rokov táto kniha odhaľuje?

Táto kniha sa mi zdá dôležitá, pretože ukazuje, že vývoj po roku ’89 nebol len slovenským a dokonca ani postsocialistickým špecifikom, ale zasadzuje ho do globálnych ekonomických pohybov. Kniha objasňuje, že obrat k neoliberalizmu nezačal rokom ’89, ale má históriu siahajúcu do sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Pomáha pochopiť, ako sa neoliberalizmus usádzal a inštitucionalizoval v postsocialistických krajinách v deväťdesiatych rokoch, v čase, keď bol najsilnejší aj v západných krajinách.

Tento všeobecný rámec je dôležitý, pretože si radi vysvetľujeme javy ako naše „národné špecifikum“ – „my sme takí, my sme to pokazili, máme takú náturu“. Knihy ako táto nám, naopak, umožňujú pozrieť sa na to, čo máme spoločné s inými postsocialistickými krajinami, a tiež ukazuje vzťah Východu a Západu v širších súvislostiach.

Kniha editovaná Veronikou Pehe a Joannou Wawrzyniak sa zaoberá pamäťou transformácie – kultúrnou, intelektuálnou aj tou „zdola“ – a tým, čo z nej zostáva v spoločnosti a v politickom dedičstve. Napríklad kapitola Mateja Ivančíka o Slovensku ukazuje, ako bol v deväťdesiatych rokoch príbeh budovania demokracie na Slovensku úzko prepojený s ekonomickými reformami. Budovanie demokracie bolo spájané s racionálnymi prístupmi a proeurópskou orientáciou. Alternatívny pohľad bol postavený ako opačný: nedemokratický, ekonomicky zaostalý, neeurópsky, neracionálny alebo emocionálny.

Táto binarita vytvára ideovú a emocionálnu štruktúru, prostredníctvom ktorej si dodnes rozprávame príbeh Slovenska. To sťažuje napríklad kritiku ekonomických reforiem, pretože táto binárna štruktúra môže vyvolávať dojem, že ide o ohrozovanie demokracie. Toto je jedno z dedičstiev, ktoré si dodnes nesieme. Celá kniha je na jednej strane skúmaním spomínania na obdobie transformácie, ale zároveň je snahou pochopiť túto pamäť ako faktor, ktorý môže ovplyvňovať vzostup populizmu a krajnej pravice. Pamäť transformácie, ktorá pokračuje dodnes, môže pomôcť pri vysvetľovaní súčasných politických pohybov.

Viaceré vybrané knihy sú kritické voči ponovembrovému vývoju. Pomáhajú tieto kritické texty – napríklad o pracovných podmienkach – pochopiť aj súčasnú polarizáciu a nedôveru v demokratické inštitúcie?

Knihy som vyberala ako pomyselnú protiváhu k predpokladaným oslavným textom o Novembri ’89, ktorých v tomto období pravdepodobne vyjde veľa.

Áno, myslím si, že javy, o ktorých sme hovorili, môžu sčasti vysvetliť vzostup krajnej pravice a nárast populizmu, hoci faktorov je veľké množstvo. Prostredníctvom príbehov a spomienok ľudí z obdobia po deväťdesiatych rokoch môžeme sledovať sklamanie z vývoja. Toto sklamanie vedie k rezignácii na demokratické procesy, k pocitu, že na ničom nezáleží, lebo „všetko je rovnaké“ a „všetci sú rovnakí“, a preto ani na voľbách nezáleží.

Nedôvera k inštitúciám tiež úzko súvisí s týmto pocitom. Viaceré príbehy ukazujú situácie, keď inštitúcie nefungovali, nedokázali vytvoriť sociálnu sieť, pomôcť alebo naplniť svoju úlohu a nechali ľudí napospas. To prirodzene vedie k väčšej nedôvere.

Ak sa pozrieme na celé obdobie vyše troch dekád, a ideálne aj na obdobie predtým, aby sme vnímali dlhšiu kontinuitu, môžeme sledovať príčiny spoliehania sa na populizmus a teraz už aj na krajnú pravicu. Hľadať ich môžeme tak v ekonomickom rozmere, ako aj v neuznaní, v pocite, že na vás nezáleží alebo nie ste dosť. A napokon v nedostatočnej politickej reprezentácii – v presvedčení, že vaše záujmy v systéme nemá kto reprezentovať a zastať sa vás.

Akú dôležitú pridanú hodnotu prinášajú tieto knihy pre mladú generáciu, ktorá už nemá osobnú spomienku na komunizmus? Čo im táto kritická pätica kníh povie o spoločnosti, v ktorej žijú?

Myslím, že prínos týchto kníh je v hlbšom pochopení obdobia od sedemdesiatych rokov do súčasnosti.

Cez rôzne témy od vzdoru žien počas normalizácie v knihe Oľgy Gyárfášovej, cez historický príbeh Nežnej revolúcie a jej dobové interpretácie, prechod od štátneho socializmu ku kapitalizmu v knihe Ley Ypi, až po dôsledky v súčasnosti, ktoré ilustruje Saša Uhlová, a Veronika Pehe s Joannou Wawrzyniak nám umožňuje sledovať komplexnosť historických procesov.

Akékoľvek výročia sú priestorom zjednodušovania, pretože vytváranie kolektívnej pamäti je o jednoduchých príbehoch, cez ktoré si formujeme svoju súčasnú identitu. Čo tieto knihy môžu urobiť, je trochu zrôzniť diskurzívne polia pre mladých ľudí, aby mohli lepšie premýšľať, kým sa chcú stať.

Polarizácia verejného diskurzu v súvislosti s Novembrom ’89 je pomerne silná. Keď sa November stáva politickým a polarizujúcim nástrojom pre rôzne časti politického spektra, nepomáha to pochopeniu tohto dôležitého historického momentu a jeho dôsledkov. Práve naopak, môže to viesť len k pocitu, že si človek musí vybrať nejakú stranu skresleného zápasu dobra so zlom.

Knihy môžu ukázať, že neexistujú len dve strany. Že vývoj bol a je často rozporuplný. Bol v mnohom pozitívny a zároveň priniesol veľa negatívnych javov, s ktorými sa musíme vyrovnať. Znamená to, že máme ešte veľa práce, s ktorou musíme zápasiť naďalej.

Zuzana Maďarová (1984)
Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a rodové štúdiá na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti, má doktorát z politológie. Je autorkou knihy Ako odvrávať novembru 1989. Rodové aspekty pamäti. Pôsobí ako vedecká pracovníčka na Ústave európskych štúdií a medzinárodných vzťahov na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK. Venuje sa výskumu rodových aspektov politickej subjektivity (v histórii i súčasnosti), feministickým prístupom v politických vedách a konzervatívnemu obratu v politickom diskurze. Od roku 2005 úzko spolupracuje s feministickou vzdelávacou a publikačnou organizáciou Aspekt.

Rubrika Päť kníh je inšpirovaná britským projektom FiveBooks.com. Nové vydanie publikujeme každú druhú v stredu. Ak si kúpite knihu cez niektorý z odkazov v tomto texte, Denník N získa za nákup malú províziu. Ďakujeme, že podporujete spisovateľov, kníhkupcov aj Denník N.

zdroj:
https://dennikn.sk/4975721/nezna-revolucia-nebola-pre-vsetkych-vitazstvom-hovori-vedkyna-madarova-a-vybera-pat-knih-o-17-novembri/

foto: Zuzana Maďarová. zdroj: Foto N – Tomáš Benedikovič