(Ne)známe udalosti z maloroľníckej vzbury

ČERTIŽNÉ/HABURA. Rok za rokom pekne sa míňa, priami účastníci maloroľníckej Čertižniansko-haburskej vzbury pomaly opúšťajú tento svet a svoje nemilé zážitky berú navždy so sebou. Tohto roku si v dňoch 13. a 14. marca občania Habury a Čertižného pripomenuli už 82. výročie nezabudnuteľnej maloroľníckej vzbury, ktorá mala ohlasy v celej vtedajšej buržoáznej Československej republike. Pre zachovanie historických udalostí a pre ďalšie generácie čerpám na základe spomienok už nebohého pamätníka marcových dní v roku 1935 pluk. v.v. Ing. Michala Rjabika. V mojom príspevku sa viac zameriavam na menej známe udalosti, ktoré sa odohrávali počas spomínanej maloroľníckej vzbury. Ďalšie informácie som využil z časopisu Historické rozhľady ročník 2010, ako aj informácie uverejnené v denníku Pravda.

Hneď v úvode je potrebné spomenúť, že pre maloroľníka najhorším a najobávanejším obdobím roka bola druhá polovica februára a prvá polovica marca, kedy obecný bubeník ohlasoval povinnosť na zaplatenie dane. Na možnosť odkladu zaplatenia „vyrubenej“ dane, resp. na dohodnutie splátkového kalendára, ako je to v súčasnosti, nebolo ani pomyslenia. V prípade, že maloroľník nezaplatil daň v stanovenom termíne, nastupovali exekútori, medzi ktorými boli rôzni ľudia. Boli takí, ktorí sa čiastočne dali obmäkčiť a s exekúciou počkali, ale aj takí, ktorí nepoznali ani vlastného brata a svoju povinnosť si plnili do bodky bez ohľadu na to, v akom stave bola rodina dlžníka. Takáto situácia nastala aj v rodine Ivana Dimuna v obci Čertižné, okres Medzilaborce.

Dňa 13. marca 1935 začal exekútor s plnením svojich povinností v obciach Borov a Habura. V Borove vykonal tri exekúcie a v Habure štyri. Exekútor ako aj úradníci, ktorí ho sprevádzali, nenarazili na žiaden odpor. Prečo sa exekúcie vykonali bez problémov, nie je známe. V oboch obciach bol pokoj. Popoludní toho istého dňa pokračoval exekútor s úradníkmi vo svojej práci v Čertižnom, kde ho čakali dve exekúcie. Prvú mal vykonať u maloroľníka Ivana Dimuna odobratím kravy, ktorá bola jedinou živiteľkou rodiny. Dôvodom bol nezaplatený dlh vo výške 404 korún na priamych daniach. Exekútorovi, ktorý chcel z maštaľne odviesť kravičku sa postavil do cesty syn Ivana Dimuna Pavol, ktorý ho žiadal, aby počkal, keďže otec nie je doma. Ten ale pokračoval vo svojej zodpovednej práci. Tu už na krik pani Dimunovej, ako aj blízkych susedov sa zbehli obyvatelia a kameňmi zahádzali nielen exekútora, ale aj jeho pomocníkov. Privolaní četníci nedokázali urobiť poriadok a pre bezpečnosť všetkých sa radšej stiahli do kasární, kde sa ukryli. Inak by ich rozzúrený dav pravdepodobne zlynčoval.

Toto nebol koniec aktívneho odporu Čertižňanov proti exekútorom. Večer sa na svojom stretnutí zišli agrárnici (nepriatelia maloroľníkov). Do miestnosti, v ktorej sa radili, vtrhli maloroľníci, rozbili lampu a agrárnikov rozohnali. Cez noc sa vzbúrenci dôsledne pripravili, aby na druhý deň mohli čeliť prípadným četníckym násilnostiam a veru, nemýlili sa. Na druhý deň (14. marca 1935) miestni četníci aj s posilami z Medzilaboriec začali vyšetrovať a zisťovať priezviská aktívnych vzbúrencov. Tí znova zaútočili na četníkov kameňmi, ako aj streľbou z ilegálne držaných zbraní. Četníci boli zatlačení do kasární, ktoré rozhorčený dav zdemoloval a čakali na posily z Humenného. Trvalo to dlhšie, lebo medzitým niekto prestrihol telefóne vedenie. Neskôr sa zistilo, že to bol Michal Kučka, ktorý chodil do Čertižného a prinášal informácie o dianí u susedov organizátorom maloroľníkov do Habury, medzi ktorých patrili Nikolaj Uram a Michal Kaščík.

Haburčania sa pripravovali na pomoc susedom v Čertižnom. Vcelku príjemný večer 14. marca 1935 vylákal haburskú mládež z vyšného konca na most, kde sa pravidelne stretávali a zabávali. V tej najlepšej nálade prišiel medzi mládež Michal Kučka, ktorý si s nimi zaspieval a zatancoval karičku. Neskôr si k sebe zavolal ešte neplnoletých mládencov a povedal, že do Čertižného na bicykli chodí okresný exekútor. Zároveň dodal, že podľa overených správ, exekúcie u maloroľníkov budú prebiehať aj 15. marca, a preto by mali ísť do Čertižného a nejakým spôsobom pomôcť miestnym zabrániť výkonu exekúcií.

Okolo ôsmej hodiny prešiel exekútor cez Haburu do Čertižného vzdialeného približne tri kilometre. Po oznámení, že exekútor už išiel do Čertižného, sa dospelí a mládenci z Habury začali schádzať k obecnému úradu. Dôvodom organizovania mládencov na pomoc Čertižňanom bol predpoklad, že četníci si nedovolia strieľať do mladých, ešte neplnoletých chlapcov. Tí sa zasa budú môcť priblížiť viac k četníkom a budú im brániť v ochrane exekútora. Za účasti Michala Kučku sa dosť početná skupina mládencov vybrala zrýchleným krokom do Čertižného. Cestou si kameňmi naplnili nielen vrecká nohavíc, ale dali ich aj za košele a svetre. Skupina minimálne dvadsiatich odvážlivcov vyzbrojená „kamennou muníciou“ po príchode k domu pána Dimuna uvidela strašný obraz. Domáci gazda stál s roztiahnutými rukami vo dverách maštaľne a bránil vo vstupe exekútora, ktorý sa všemožne snažil za pomoci niekoľkých četníkov revajúc na gazdu, aby v mene zákona umožnil vstup a výkon exekúcie – odobratie kravičky. V strede dvora srdcervúco plakala pani Dimunová. Strážili ju traja četníci, čím jej znemožňovali prístup k manželovi. Bol to otriasajúci pohľad na to, ako dvaja chudobní manželia a zároveň rodičia bránili jedinú živiteľku rodiny.

Vtedy obyvatelia Čertižného, Habury a Borova začali s útokom na exekútora, ako aj na prítomných četníkov. Na pokyn Kučku začali aj zhromaždení mladí Haburčania s hádzaním pripravených kameňov. Presnejším zásahom bránila prítomnosť pani Dimunovej. Až na krik chlapov, aby sa schovala, odišla s plačom do izby. Útok neustával, ale stupňoval sa. Četníci za neustálej streľby do vzduchu a výkrikov vyzývali, aby sa dav v mene zákona rozišiel a neprekážali vo výkone exekúcie. Ich výzvy neposlúchli, exekútor s dvoma četníkmi ušiel do záhrady a ostatní cez potok utekali do kasárni. Keďže četníci so streľbou do vzduchu a výkrikmi neprestávali a skutočne sa zdalo, že svoju výstrahu myslia vážne, chlapi s dobrým pocitom, že exekútor neuskutočnil svoj zámer sa rozišli. Niekoľko dospelých chlapov zostalo neďaleko od domu Dimunových, kde pozorovali, čo sa bude diať ďalej. Chlapci z Habury sa aj s Michalom Kučkom vrátili domov s pocitom dobre vykonanej úlohy.

Po predošlých udalostiach každý vedel, že štátna moc zámer v exekúcii nezmení a pripravuje sa tvrdá odveta. Popoludní došla správa do Habury, že v Medzilaborciach sa zhromažďujú četníci a čaká sa len na príchod posíl z Humenného. Chlapi v Habure začali s prípravami zátarás, aby zabránili prechodu četníkov – žandárov na autách do Čertižného. Na cestu pred domom Holikových s pomocou koňov naťahali krížom cez cestu kmene stromov. Ďalšiu takú istú prekážku urobili na hornom konci dediny oproti domu Sekelových. Postupne nad obec sadala nočná tma. Ku skupine, ktorá postávala pred obecným úradom, prišli chlapi z Medzilaboriec na bicykloch pod vedením komunistu Cupera. Ten Haburčanom potvrdil, že v Medzilaborciach sa sústreďujú žandári, ktorí len čakajú na príchod posíl nielen z Humenného, ale aj Košíc. Vtedy chlapi začali s prípravami na stretnutie so žandármi, aby im čo najviac skomplikovali cestu do Čertižného. K plotom v troch záhradách, ktoré boli popri ceste, nanosili drevené polená a kamene, ktorými potom zahádzali žandárov a ich autá.

O niekoľko hodín sa v hustej nočnej tme objavila svetelná žiara reflektorov policajných áut, ktoré vchádzali do Habury. Keďže cesta prechádzajúca obcou bola kľukatá s viacerými ostrými zákrutami, kolóna žandárskych áut bola nútená pohybovať sa pomaly. Po prekonaní prvej zákruty pri kostole, prešli aj druhú pred domom Uramových. Nasledovala tretia, kde boli cez cestu naťahané kmene stromov. Keď že sa autá pohybovali pomaly, vodič prekážku zbadal a zastal tesne pred ňou. Aby sa žandári mohli presúvať ďalej, boli nútení ju odstrániť. To využili poskrývaní chlapi za plotmi a začali do nich hádzať drevené polená, ako aj pripravené kamene. Za sústavnej streľby do vzduchu a vykrikovania, aby sa vzbúrenci rozišli, si žandári postupne uvoľnili cestu a pohli sa smerom na Čertižné. Nepočítali s tým, že na hornom konci obce ich čaká ešte horšia situácia. Okrem drevenej prekážky ich počastovali sprchou kameňa a dreva.

Stalo sa to, s čím nikto nerátal. Na streľbu policajtov do vzduchu sa z ničoho nič ozvala streľba z ťažkého guľometu. Pri nej boli smrteľne zranení dvaja žandári. Nikto nevedel, kto to strieľal. Až na druhý deň sa Haburou rozšírila správa, že z obce bez stopy zmizli Nikolaj Uram a Michal Kaščík. Po tejto udalosti bola noc z 15. na 16. marca 1935 v obci pomerne pokojná. Prišiel 16. marec 1935 a dedina bola ako vyľudnená. Prechádzali sa po nej len skupiny žandárskych hliadok z Medzilaboriec a Humenného. V noci zo 16. na 17. marca sa do Habury presunulo z Čiech ďalších niekoľko sto žandárov, ktorí ju hermeticky uzavreli a začali ju postupne prehľadávať. Medzi obyvateľmi nastala panika a šírili sa obavy z trestu.

Vtedy sa o smrteľnom zranení dvoch žandárov nevedelo a táto udalosť bola dlho utajovaná. Svetlo sveta uzrela až po roku 2000. Dôvodom bola skutočnosť, že dvaja aktéri streľby do žandárov boli známi, ale opustili Slovensko. Tretí, občan Habury, ktorý mal byť do incidentu zapletený ako spojka medzi „barikádnikmi“ a strelcami, ostal v dedine a žil tam aj so svojou rodinou až do svojej smrti v roku 1986. Aj medzi Haburčanmi boli zradcovia, ktorí štátnej moci vyzradili toho obyvateľa. Okolo 10:00 hod. dňa 17. marca 1935 si po neho prišla žandárska eskorta. Doma ho pred očami jeho matky Márii spútali, nemilosrdne zbili do krvi. Keď to videla, pustila sa do nich holými rukami. Bitky sa ušlo aj jej. Následne žandári v putách odviedli do obecnej školy spolu syna aj s matkou, kde bitie pokračovalo ďalej až do okamihu, keď obete neomdleli a nepošpinili sa. Tých dvoch prvých pod rúškom tmy odviezli do Košíc.

Takýto osud potom stihol ešte ďalších 27 obyvateľov Habury. Takto do smrti zbitých občanov znova nahádzali na korby nákladných áut a odviezli do Košíc. Aj v tamojšom väzení vzbúrencov častovali „humánnou československou demokraciou“. Haburčania si posedeli niekoľko týždňov až mesiacov. S dvoma, resp. troma sa súd viedol až do roku 1939.

Ing. Mikuláš Dimun