Niekoľko otázok riaditeľovi Vojenského historického ústavu Miloslavovi Čaplovičovi

Je práca alebo koníček takzvaných detektoristov, militaristov, ktorí vyhľadávajú a zbierajú vojenské artefakty vykrádaním štátneho majetku, alebo ako to vlastne je?
Nie je to len práca - koníček. V súčasnej dobe môžeme hovoriť aj o adrenalínovom športe. Ten v prípade úspechu môže so sebou priniesť aj finančný zisk.Môže však skončiť aj oveľa horšie, tak ako minulý víkend v Medveďom. V každom prípade, nález vojenského materiálu (zbraň, výbušnina, časť výstrojnej súčiastky, vyznamenanie, identifikačná známka, atď.), a to nielen z I. či II. svetovej vojny, má byť nálezcom oznámená a odovzdaná štátnym orgánom, v prvom rade polícii. Strelné zbrane musia prejsť balistickou skúškou, muníciu a výbušniny musia zneškodniť alebo delaborovať odborní pyrotechnici. Výstrojné súčiastky, vyznamenania, identifikačné známky orgány ministerstva vnútra využívajú na identifikáciu danej osoby.
Rozhodne, každý takýto nález je nálezca povinný ohlásiť s presným uvedením lokality, poprípade so zakreslením do mapy, kde bol nález nájdený. Možno konštatovať, že všetko čo sa nachádza kdekoľvek v zemi a pod. na území Slovenska a má to charakter archeologického, či múzejno-historického významu je majetkom Slovenskej republiky, čiže možno hovoriť aj o rozkrádaní štátneho majetku. Chybou je, že v mnohých prípadoch tí, čo v tejto oblasti porušia zákon, nariadenie, vyhlášku a pod., nie sú za to dostatočne postihnuteľní.

Nájdu sa medzi nimi aj takí poctiví, ktorí detektorovanie majú ako koníček, svoju prácu dokumentujú a pri tom spolupracujú s Vojenským historickým ústavom?
V posledných rokoch je len veľmi málo takých nálezcov, ktorí svoj nález ohlásia, alebo prinesú priamo do múzea. Ak sa tak stane, tak sú to väčšinou miestni obyvatelia, pracujúci v lese alebo na poli. Zlatokopovia - detektoristi, vybavení špeciálnymi zariadeniami na vyhľadávanie kovov pod zemou tak nerobia. Pracujú na vlastnú päsť a vo vlastný prospech. Máme indície a podozrenia, že okrem vyhľadávania v lesoch sú títo detektoristi schopní vykrádať, poškodzovať aj našu veľkorozmernú múzejnú techniku, umiestnenú na podstavcoch v prírodných areáloch. Osobitne možno hovoriť o Údolí smrti : ukradnuté celé motorové časti tankov, vložená a odpálená plastická trhavina v hlavni tanku a pod. ... Žiaľ o tom určité elektronické média žiadne správy neprinesú a skôr ich zaujíma, prečo sme nepokosili niekomu súkromný pozemok... Zaznamenali sme aj prípad, keď bol ukradnutý celý múzejný predmet z betónového podstavca v prírodnom areáli (Nižný Komárnik). Rozhodne, mnoho ukradnutých súčiastok z tankov umiestnených v Údolí smrti neskončilo v zberných surovinách, ale u takzvaných zberateľov múzejnej techniky na Slovensku, v Čechách alebo v Poľsku. Takíto ľudia nemajú záujem o spoluprácu s VHÚ Bratislava.

Čo má v prípade nájdenia vojenského artefaktu (nie výbušného charakteru) robiť nálezca - laik?
Nálezca - laik, v prípade nájdenia artefaktu vojenského charakteru, je povinný nález oznámiť najbližšiemu oddeleniu polície, prípadne aj orgánom štátnej správy či samosprávy, s presným vymedzením a definovanímmiesta nálezu. Ďalej sa má riadiť pokynmi policajných orgánov.
Veľká časť takýchto nálezov môže byť zatajená, aj kvôli tomu, že nálezné je u nás veľmi nízke (okolo 20 percent z hodnoty nálezu).Vidíte toto ako problém, prečo sa nálezy neodovzdávajú štátu? (keď vyhráva finančná motivácia a nález končí predajom na internetových burzách) Dnešný „zlatokop - detektorista“ odchádza do terénu rozhodnutý svoj nález, ak nejaký nájde, neoznámiť polícii. On to chce pre seba, do svojej zbierky, tak aby sa mohol pochváliť svojím známym, alebo ho výhodne predať na burze.... Tiež mu ide o adrenalín pri pocite, keď drží v ruke starú zbraň, nevybuchnutý granát, mínu, či nevystrelené náboje. Pohybovať sa čo najviac na miestach, ktoré sú životu nebezpečné - „Čím je terén nebezpečnejší, tým lepšie...“ Finančná odmena vo väčšine prípadov pre týchto „zlatokopov“ nič neznamená.