Niekoľkomesačný záloh sa predĺžil na 360 rokov

Uhorský kráľ a rímsky cisár Žigmund Luxemburský si v roku 1412 po podpísaní zmluvy o mieri a vzájomnej pomoci (na Ľubovnianskom hrade) s poľským panovníkom Vladislavom Jagellonským od Vladislava požičal 37 tisíc kôp českých grošov na vojnu proti Benátkam. Zaviazal sa, že do 8. novembra toho istého roku peniaze vráti. Dovtedy dá do zálohu poľskému kráľovi hrad a 16 spišských miest. Tých novembrov prešlo 360 - toľko rokov boli v zálohu a teda v užívaní a správe poľských kráľov, pričom naďalej zostali vo vlastníctve Uhorska. Kvôli tomu vznikla funkcia správcov so sídlom na Ľubovnianskom hrade. Ak tam sídlo správy nebolo, hrad spravoval kastelán.

Správca mal určené právomoci, vyberal od miest poplatky a z nich časť odvádzal kráľovi a stával sa spolumajiteľom zálohovaného majetku. Hrad sa stal miestom stretávania kráľov a ich hodnostárov z obidvoch krajín. Správcami boli zvyčajne významné osobnosti poľskej šľachty.

Prvým kapitánom hradu a zároveň aj správcom v roku 1412 bol Pavol Gladich. Počas jeho funkcie sa na hrade koncom roku mali stretnúť poľský kráľ s uhorským, ale na stretnutie neprišiel Žigmund Luxemburský. To zapríčinilo nedoriešenie mnohých otázok zálohovania a spravovania miest a hradu.

Zložitejšia situácia vo vzájomných vzťahoch medzi zainteresovanými krajinami nastala po prenikaní bratríkov z Poľska na východné Slovensko v roku 1431 - 1433. Podobná situácia nastala aj pri prieniku poľských vojsk v roku 1439, keď chceli potlačiť vzburu v Budíne. V Starej Ľubovni na hrade sa častejšie stretávali delegácie z obidvoch krajín, keď kapitánom hradu bol poľský šľachtic Šafranec.

V roku 1440 poľský kráľ dal hrad do zálohu krakovskému biskupovi Zbignievovi z Olesnice a za kapitána hradu bol menovaný Mikuláš Komorovský. Spolu so svojím bratom bojovali proti Jiskrovi a riešili problémy s bratríkmi, ktorí mali svoje sídlo na hrade Plaveč a velil im Peter Aksamit. O štyri roky neskoršie hrad dal kráľ do zálohu Mikulášovi Peniažkovi z Vítkovíc a neskoršie sa kapitánom stal Ján z Dimošíc. Ten tvrdo vystupoval proti spišským mestám a ich zástupcovia sa naňho sťažovali kráľovi. Po ňom sa starostom hradu stal poľský maršalek Peter Kmita. Za jeho starostovania sa nejaký čas na hrade zdržal poľský kráľ Ján Albrecht. Potom bol kastelánom jeho syn Ján Kmita, ktorý mal významné postavenie v Poľsku a bol aj jeho najbohatším občanom. Hrad vyhorel a starostom sa stal ďalší najbohatší Poliak Ján Boner. Jeho pričinením bol spracovaný projekt obnovy a s prácami sa započalo v roku 1554. Trvali tri roky. Časť prostriedkov na obnovu poskytol kráľ a ostatné zálohované mestá. Ján Boner zomrel predčasne v roku 1562 a zanechal pamätnú tabuľu s týmto textom: "Tento hrad S. Ľubovňa, hradba Poľského kráľovstva, zničený ohňom, novou výstavbou týchto hradieb a budov, ako vidíš, hosť, na popud najctihodnejšieho poľského kráľa z Božej milosti Augusta, opravil Ján Boner v roku 1556." Na obnove hradu sa potom podieľali ďalší správcovia a kapitáni: Ján Bielinský, Mikuláš a Gašpar Maciejovský.

Po smrti poľského kráľa Štefana Bátoryho v r. 1586 časť poľskej šľachty podporovala nástupcu Maximiliána Habsburského a časť so šľachticom Zamoyským Žigmunda II. Vasu. Vznikla zámienka Rakúska vtrhnúť do Poľska a rakúske vojsko potom tri roky obliehalo hrad v Ľubovni. Nový kapitán Gašpar Maciejovský sa pre finančné ťažkosti rozhodol hrad predať bohatému poľskému šľachticovi Šebastiánovi Ľubomirskému. Ten zveľaďoval hrad, ale pre svoju krutosť voči zástupcom zálohovaných miest sa dostal do sporov, ktoré musel riešiť kráľ. Aj po ňom sa na hrade zachovala pamätná tabuľa: "Vedený cnosťou, osvietený a vznešený Š. Ľubomirsky, visnický gróf, kapitán hradu, kapitán hradu Biela cerkev, Zator, Spiš, Dobčice, dal opraviť hrad v roku 1626."

Zásluha na výstavbe hradného skvostu sa pripisuje pokračovateľom rodu - Stanislavovi, Jurajovi a Teodorovi Ľubomirských. Posledný bol povestný tiež svojou krutosťou a preto ho poľský kráľ August II. z hradu vyhnal, ale neskoršie sa s ním zmieril a vrátil mu aj postavenie starostu zálohovaných spišských miest. Teodor Ľubomirsky sa zapojil do posledného stavovského povstania v Uhorsku a o hrad sa nestaral, ten postupne chátral. Uvedený správca na hrade aj zomrel v roku 1745. Po jeho smrti ho poľský kráľ Augusta III. daroval svojej manželke Márii Jozefe, dcére uhorského kráľa Jozefa I.

Spravovanie hradu a spišských miest zabezpečoval Andrej Moszczenský, ktorý dal zhotoviť projekty na obnovu pre bývanie, ale jeho majiteľka v roku 1757 zomrela. Správcovstvo prevzal saský šľachtic Henrich von Brühl a po jeho smrti syn Karol Brühl.