NIK ICH NEČAKAL: dvakrát stratený rukopis

HUMENNÉ. Neubehol ani rok a jeden z najznámejších slovenských novinárov JOZEF HRUBOVČÁK vydal svoju druhú knihu s názvom NIK ICH NEČAKAL. Poodkrýva v nej tajomstvá minulosti súvisiace s udalosťami, ktoré sa odohrali tesne po II. svetovej vojne na východe Slovenska, presnejšie na pohraničí s Poľskom a Ukrajinou. Kniha je zameraná na skupinu banderovcov, ktorí vyčíňali a naháňali strach v Uliči, v okolí Sniny a Medzilaboriec. Autor opisuje osudy ľudských životov v jedenástich samostatných príbehoch.

Banderovci. Mladá generácia oslovenie už asi nepozná...
„Boli akýmisi propagátormi zlomeného fašizmu. Na východnom Slovensku sa títo zástancovia „nového sveta“ nebáli vrážd. Po nociach zabíjali, mučili, týrali. Dedinčanom dokázali vziať aj to najposlednejšie, čo im zostalo po vojne. Ich hlavnou ideológiou bol nacionalizmus, za svoj cieľ považovali vybudovanie samostatného ukrajinského štátu.“

Ako vznikala kniha?
„Rukopis som mal vypracovaný ešte za bývalého totalitného režimu. Za zverejnenie ohlasov našich občanov na príchod bratských armád Varšavskej zmluvy do vtedajšieho Československa v auguste 1968, v podnikovom časopise Chemlon v Humennom, ktorý začali vydávať CZV KSS, ZV ROH a vedenie podniku, mi ho vo forme knižného diela okresný stranícky orgán vytlačiť nedovolil. Raz ma na jednej z humenských ulíc stretol istý dobrý priateľ, ktorého meno žiaľ prezradiť nemôžem a spytoval sa, prečo som taký naštvaný. Tak som mu nasledovne povedal, že som opäť bol na ideologickom oddelení okresného výboru strany ohľadom rukopisu knihy o výčinoch banderovcov na našom východoslovenskom území. A jeho pracovníci napriek mojim pádnym argumentom mi zase žiadosť o súhlas na knižné vydanie nedali. Kamarát ma ohúril neobvyklým návrhom, aby som knihu vydal pod jeho menom. Bolo o ňom známe, že písal do novín a rôznych kalendárov, mal čistý kádrový posudok a bol oddaným členom komunistickej strany, preto by to nikomu nebolo podozrivé. V tom čase sa vedelo, že aj niektorí majstri pera, vyhodení z KSS, vydávali knižné noviny pod cudzími menami. Po dlhom uvažovaní som s kamarátovým návrhom súhlasil a vypracovaný rukopis s potrebnými fotografiami poslal. Reku, skúsim to. Keď sa môj dobrodinec asi po pol roku informoval vo vydavateľstve, čo je so zaslaným literárnym materiálom, dostal odpoveď, ktorá nielen jeho, ale predovšetkým mňa roztrpčila. Rukopis o banderovských hordách a ich výčinoch sa za záhadných okolností stratil. Ešte dobre, že mi z neho doma ostala uschovaná jedna kópia a potrebné filmy.“

Kolobeh písania sa znova rozbehol?
„Keď u nás konečne padol komunistický režim, som rukopis vybral zo šuflíka, oprášil ho a dal sa do jeho prepracovávania, aby bol prispôsobený novým pomerom, ktoré nastali v spoločnosti, republike a na Ukrajine. Upravené literárne dielo podľa „štábnej kultúry“,ako hovoril môj kamarát spisovateľ Vladimír Kalyčuk, som ho aj s fotografiami odoslal do vydavateľstva. Predstavte si, znova sa za podivných okolností kdesi zapotrošil, nestalo po ňom ani stopy.“

Druhá strata rukopisu by niekoho úplne odradila...
„Veľmi ma toto nepríjemné zistenie rozčúlilo.Opäť vyšla všetka snaha nazmar a potvrdilo sa, že moja cesta k literárnym úspechom ostala z neznámych príčin hrboľatá a s prekážkami. Zachovalá kópia rukopisu Nik ich nečakal, o výčinoch banderovcov na východnom Slovensku, mi však nedávala na mojom pracovnom stole spávať. Tak som ho po dlhšej dobe zase zbavil prachu a vynovil. V priebehu môjho „nečinného obdobia“, som u niektorých reportáží naďabil na nové zaujímavé skutočnosti, tie som podoplňoval, rukopis načisto prepísal, dal vyhotoviť nové fotografie a zavolal do vydavateľstva, kde mi predtým a bez ťažkostí vydali knihu Okrídlený čas. Výsledok mojej dlhoročnej aktivity a strastiplnej ceste za vydaním knihy je na svete v knižnej podobe.“

Bolo náročné zhnáňať informácie?
„Banderovskou problematikou som sa začal venovať v roku 1957. Keď som pracoval v novinách, veľa som cestoval po okrese s Michalom Štofíkom. Po druhej svetovej vojne pôsobil ako profesionálny pohraničiar a so svojimi kolegami ma neraz ochotne zaviezli na miesta, kadiaľ banderovci prechádzali spoza hraníc na Slovensko. S ním som precestoval rozličné miesta, kde som nachádzal tie pravé a nefalšované podklady o organizovanej skupine nacionalistov.“

Prvé dielo ste venovali svojej manželke. Má venovanie aj kniha Nik ich nečakal?
„Áno, toto knižné dielo som venoval pamiatke na môjho drahého otca Jána Hrubovčáka z Brekova, ktorý v roku 1959 tragicky zahynul v tamojšom kameňolome pri plnení služobných povinností. Pripravovali sa na odstrel kameňa, prehľadávali pracovisko, či je všetko v poriadku. Klepkali kadetade, a práve v tom momente spadlo na otca 6 kubíkov kameňa.“

Zverské činy banderovskej tlupy boli hlavným motívom pre napísanie knihy. Kým ju autor dal do finálnej podoby a jednotlivé ľudské osudy pospájal spoločnou šnúrou, veľa cenného času musel venovať práve rozhovorom so živými pamätníkmi i návštevami nezabudnuteľných miest, kde zločinecká skupina vyčíňala.

„Na záver by som chcel poďakovať darcom za poskytnuté finančné prostriedky, ktoré mi dopomohli k vydaniu knihy. V neposlednom rade ďakujem svojej manželke Marte za podporu,“ dodal Jozef Hrubovčák.

-mad-