Nonkomformný Sčigol a neposedný "dedko" Giľbo s cenou Andyho Warhola

V Múzeu moderného umenia Andyho Warhola y Medzilaborciach vystavujú Michail Sčigol a Igor Giľbo. Obaja umelci si vo východoeurópskom umení "urobili meno" a tvoria na základe svojich skúseností a prežívaní, ktoré nie sú všedné.

Michail Sčigol sa narodil v roku 1945 na Ukrajine. Ukončil vysokoškolské štúdia architektúry v Kyjeve, oženil sa a pracoval v rôznych nonkomforných ateliéroch v Rusku a na Ukrajine. Narodil sa im syn Daniel postihnutý mozgovou obrnou a o päť rokov neskôr Sčigolova manželka tragicky zahynula v Uzbekistane po páde autobusu z útesu. Tento moment bol dôvodom radikálnej zmeny v umelcovom živote. Sčigol spolu so synom a celým majetkom, uloženým na kapote starého "moskviča", cestuje naprieč celou Ukrajinou a Slovenskom do Prahy. Tam začína nový život a vo svojej tvorbe novú líniu obrazových cyklov. Aj keď jeho diela pôsobia smutne a expresívne, maliar ich nevytvoril ako dôsledok negatívneho pohľadu na svet. Práve naopak, nájdeme tam množstvo symboliky, odkazov na krásnu a neopakovateľnú skutočnosť, históriu či úctu k človeku. Vo Warholovom múzeu vystavuje maľby z rokov 1997 - 2007 v početnej kolekcii 90 obrazov, medzi nimi cykly ako napríklad pocta Vladimírovi Komárkovi či skicár stýčka Tea. Ščigolove maľby sú výrazne expresívne, celá kompozícia je odľahčená vnášaním groteskného elementu, s ktorým Sčigol pracuje veľmi citlivo a rytmicky. Obdivuhodná je aj jeho výstavná aktivita, keď za posledných 10 rokov sa zúčastnil na vyše 100 otvorení svojich diel v rôznych kútoch sveta.

Druhý z menovaných umelcov je fotograf Igor Giľbo. Narodil sa v roku 1944 v Rusku. Je verný čiernobielej lyricko - dokumentačnej fotografii zo 70 - tých rokoch, zásadne odmieta digitálnu podobu fotografie. Zvláštna a atypická je forma štúdia na Kyjevskej fakulte fotografie, ktorú Giľbo absolvoval korešpondenčou formou v čase, keď pôsobil pri Barentsovom mori a Atlantickom oceáne ako lovec žralokov. Jeho fotografie sú akoby rastrom odrazu prostých a zároveň výnimočných ľudí, ktorí nepózujú, Giľbo ich zachytáva v ich bežnej činnosti. Giľbo nielen vidí, ale aj pozná to, čo fotí. A spája to veľmi dobre. Jeho fotografie sú dokumentom, ktoré majú dušu a nútia vidieť inú "obyčaj" - tú, ktorú nám vo svojom diele dokáže ukázať iba umelec. Giľbova senzibilita je evidentne prítomná v jeho dielach nielen formálne, ale hlboko výpovedné o tom, aký dlhý a aký krásny vie byť OKAMIH života v jeho prirodzenom evolučnom plynutí. Fotografie Igora Giľba sú možno iba skicou pravdy života ľudí v prostredí, ktoré stálo pred jeho objektívom. Netvaruje ho, neinterpretuje, ale predkladá a necháva na percipientovi, ako ho posúdi a aký vzťah s ním nadviaže. O to viac sú jeho fotky úprimnejšie a možno o to viac aj pravdivé.

Obaja autori vystavovali v čase vzniku Múzea moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach v roku 1991 a po 15 rokoch sa opäť vrátili do výmenných expozičných priestorov. Spoločnosť Andyho Warhola v Medzilaborciach ich odmenila špecifickou cenou Andyho Warhola za dlhodobú spoluprácu v oblasti umenia, ktorú počas 15 rokoch dostalo len 14 ľudí.

Martin Cubjak, kurátor výstav a MMUAW