Nové prekvapenie dávnej minulosti

V priebehu svojho života máme niekoľko príležitostí prežívať nezvyčajné situácie či udalosti, ktoré sa nám natrvalo zapíšu do našej pamäti. Budem veľmi rada, ak sa na chvíľu stanete pozornými čitateľmi príbehu, o ktorý sa chcem s vami podeliť. Naša dedinka Lukov totiž zažila nečakané prekvapenie. S jej menom sa už nespája len vyše 700-ročná história, 300-ročný drevený podpivničený kostolík, dávno zabudnutá výrobňa potaše (draselnej soli, ktorá sa využívala pri výrobe skla), či továreň na výrobu papiera, alebo v 18. storočí zriadené malé kúpele. To všetko je súčasť histórie, ale akoby si pani Času s obyvateľmi dedinky pohrávala a načasovala si odkrytia ešte neznámych faktov podľa svojho uváženia. Vedela presne, kedy odkryť dvere a ukázať nové prekvapenie dávnej minulosti.
 

Veľké vysťahovalectvo, ktoré začalo v 1. polovici 19. storočia a neskôr pokračovalo v 20. storočí, zanechalo stopy aj v dedinke Lukov. Bolo to obdobie veľkej hospodárskej krízy, obdobie hladu, biedy a zúfalstva. Táto bezútešná situácia,prinútila mnohé rodiny hľadať rôzne cesty prežitia. Že za prácou - vidinou lepšieho života, sa mnohé rodiny vybrali i do ďalekého Srbska a ich novým domovom sa stala obec Bikič Dol, o tom súčasníci nevedeli. Široká negramotnosť spôsobila, že stratili kontakt na dlhé desaťročia so svojimi príbuznými. Áno, kontakty stratili, ale nezabudli. Potvrdil nám to aj starosta Bikič Dolu Daján Bobalj, ktorý často počúval svojich starých rodičov, ako s veľkou láskou spomínali na svoju rodnú zem. Ústnym podaním si zachovávali dávni predkovia čaro svojich zvykov, piesní, ba i slovnej zásoby. A tak sa kultúrne dedičstvo podávalo z pokolenia na pokolenie.
 

Po necelom dvojstoročnom odmlčaní sa zabudnutí predkovia obce Lukov zo Srbska predsa len ohlásili. V podobe spevu, dramatického pásma, hovoreného slova, jednoducho všetkým, čo mohlo pripomenúť dávno zabudnutú dobu sa 22. augusta 2010 predstavil súbor Bikič Dolu zo Srbska v Kultúrnom dome v Lukove. Účastníci súboru, ktorí boli niekoľkogeneračnými potomkami už spomínaných vysťahovalcov, sa rozhodli navštíviť rodisko svojich predkov a ukázať, že duch dávnej doby žije aj v nich. O to príjemnejšie bolo spoločné privítanie, keď zazneli pôsobivé slová starostky obce Ing. Jozefíny Kramárovej „Vitajte doma." Diváci so zvedavosťou očakávali, čo vzácni hostia z ďalekej krajiny priniesli, čo všetko sa mohlo za tie roky ešte zachovať, respektíve zabudnúť. Prekvapenie nastalo. Kulisy, oblečenie i samotný prejav účinkujúcich vnášali čoraz hlbšie divákov do minulosti. Každý sledoval vystúpenie plný nadšenia, pretože niektoré ukážky zvykov si nezachovali ani samotní najstarší obyvatelia obce Lukov. Pomaly akoby sa pred divákmi otvárala cesta minulosti a oni prechádzali čoraz bližšie a bližšie stáročím dopredu. Emócie zasiahli každého. Nezáležalo na veku, každý pochopil, že ktosi sa vracia späť. Späť k svojim. Áno, boli tam. Na javisku. Ich prítomnosť bolo cítiť každučkým úkonom, pohľadom čí slovkom. Zrazu akoby nebolo divákov a účinkujúcich, všetci tvorili jeden celok. V každom bol kúsok toho druhého.

Za účasti vzácnych hostí, akým bol prednosta ObÚ Ing. Martin Choma, vedúci oddelenia školstva MsÚ Ing. Miroslav Bujda, sekretár Zväzu Rusínov a Ukrajincov v Srbsku Slavko Džudžar, akademik Mykola Mušinka, ktorý celú túto akciu zorganizoval, sa vystúpenie skončilo, no všetci vedeli, že toto spoločné stretnutie bolo vlastne odkazom. Pozdravom tých, ktorí nechceli, aby sa na ich rodné miesto a blízkych zabudlo. Keďže čas je neúprosný a nedokáže nám umožniť žiť na tejto zemi nekonečne, vraciame sa na svoje obľúbené miesta i takýmto spôsobom odovzdať pozdrav svojim rodným.

Hovorí sa, že obetavosť a trpezlivosť ruže prináša. A našim ľuďom v ďalekom svete sa to potvrdilo. Svojou húževnatosťou, pracovitosťou a silnou vôľou sa dopracovali k tomu, že dnes sú medzi ich potomkami slávni lekári, uznávaní odborníci v mnohých oblastiach, úspešní podnikatelia. Mnohí z nich našli odvahu a prišli, kde ich srdce ťahalo domov. Nuž povedzte sami, dokázal by poštár, ktorý zaklope na vaše dvere, priniesť pozdrav toľkých emócií a radosti? Určite nie. Spôsob, akým bolo posolstvo doručené Lukovu, si treba zaslúžiť a ja verím, že občania tejto obce sú toho hodní.

 

Helena Volčková