Nový objav z archívu KSČ: Sovieti priviezli Husákovi rakety s jadrovými hlavicami

Martin Uhlíř, Respekt




Koncom mája roku 1983 sa v pracovni prezidenta Gustáva Husáka objavila prísne utajená návšteva. Maršal Sergej Achromejev, neskorší náčelník generálneho štábu sovietskej armády, a prvý námestník ministra zahraničných vecí ZSSR Viktor Malcev priniesli do Prahy ťaživé posolstvo.

Počas schôdzky, ktorej priebeh zachytil dokument objavený v pražskom Národnom archíve, aj keď volili slová ako „navrhujeme“, „bolo by vhodné“ a „treba sa dohodnúť“, požiadavka bola jasná: Husák musí prakticky okamžite súhlasiť s rozmiestnením nového druhu obrovských sovietskych rakiet nesúcich jadrové hlavice na československom území.

Dvanásť metrov dlhé a takmer desaťtonové rakety SS-12 s doletom 900 kilometrov by svojimi jadrovými hlavicami dokázali ľahko zasiahnuť územie západnej Európy. Ich prítomnosť však významne zvyšovala ohrozenie krajiny v prípade vojny.

Spomenutý dokument našiel v archíve historik Prokop Tomek a tento rok v januári mu venoval článok na webe Vojenského historického ústavu, kde pôsobí. Nájdený zápis z rokovania pripomína nulovú mieru autonómie, ktorú vtedy československé vedenie voči Sovietom malo, a prináša niekoľko zaujímavých detailov: predovšetkým nové indície, že na našom území počas komunistickej éry skutočne boli aj jadrové zbrane, nielen ich nosiče.

Pol roka po tajnom rokovaní s Husákom boli rakety skutočne umiestnené v meste Libavá neďaleko Olomouca. Zostali pod sovietskou kontrolou, obsluhovali ich sovietski vojaci, dokonca ani nepodliehali veleniu sovietskych vojsk v okupovanom Československu, ale priamo Moskve. Išlo o najmocnejšiu zbraň, aká sa kedy u nás nachádzala.

„V prípade konfliktu so Západom by štartovali z odpaľovacích zariadení na podvozkoch ťažkých nákladných automobilov. Odpaľovacie zariadenia ukryté v tuneloch by vyšli na betónové plochy s presne vyznačenými pozíciami, zdvihli by rakety a odpálili ich,“ opisuje možný jadrový úder Tomek. Celá kauza je zaujímavou pripomienkou napätého začiatku osemdesiatych rokov, obdobím, ktoré historici nazývajú „druhou studenou vojnou“.

Keď oni, tak my tiež
Začiatkom sedemdesiatych rokov sa zdalo, že sa napätie medzi oboma blokmi – Varšavskou zmluvou vedenou Sovietskym zväzom a krajinami NATO – podarí znížiť. V roku 1972 boli podpísané zmluvy, ktoré okrem iného zakazovali budovať nové silá na odpaľovanie medzikontinentálnych rakiet s jadrovými hlavicami, najmocnejších zbraní vôbec. Lenže od roku 1976 začal Sovietsky zväz na svojom území rozmiestňovať nové rakety stredného doletu, balistické strely SS-20.

Zbrane s doletom až 5 700 kilometrov síce neboli medzikontinentálne, no ohrozovali celú západnú Európu aj priľahlé moria a mali niekoľko ďalších predností. Sovieti tvrdili, že iba nahrádzajú staršie rakety, ale modernejšie SS-20 dokázali namiesto jednej niesť až tri jadrové hlavice schopné samostatne zasiahnuť cieľ. Navyše fungovali na pevné, nie kvapalné palivo. Vďaka tomu sa dali pripraviť na štart už za pár desiatok minút.

Išlo o jasné narušenie rovnováhy, Západ takéto zbrane nemal a Európa zostávala nechránená. U západoeurópskych stratégov vyvolával nepokoj už len prostý pohľad na glóbus: „Zatiaľ čo Sovietsky zväz bol hneď vedľa, spojenecká veľmoc západnej Európy ležala ďaleko za oceánom. Hrozilo, že ohrozenie Európy nebude Spojené štáty zaujímať,“ vysvetľuje Prokop Tomek.

Podobne vtedajšiu situáciu pre Respekt v minulosti opísal historik Petr Luňák: keby Sovieti odpálili SS-20 na západnú Európu, nebolo by čím odpovedať. Krajinám NATO by nezostávalo nič iné, len reagovať spustením totálnej jadrovej vojny, teda útokom medzikontinentálnych striel z USA a rakiet odpaľovaných z ponoriek priamo na Sovietsky zväz, čo by, pochopiteľne, viedlo, k sovietskej odvete – a ku skaze sveta.

Zavážila by však v kritickej chvíli bezpečnosť New Yorku a San Francisca na amerických miskách váh rovnako ako bezpečnosť Frankfurtu, Bruselu či Paríža? Podobne ako dnes, aj vtedy znepokojovala Západoeurópanov predstava, že sa Spojené štáty budú chcieť jadrovej pohrome vyhnúť a európskych spojencov obetujú. A sovietsky zväz tieto rozpory umne podnecoval.

Velenie NATO preto v reakcii na sovietsku hrozbu rozhodlo, že v západnej Európe, predovšetkým v Nemecku, rozmiestni pripravované americké rakety Pershing II. Mali síce výrazne nižší dolet než SS-20, ale stále dokázali zasiahnuť jadrovými hlavicami západné oblasti ZSSR. Doplniť ich mali aj strely s plochou dráhou letu Gryphon a rokovanie so Sovietmi, aby SS-20 stiahli.

Tí však nechceli ustúpiť a v roztáčajúcej sa špirále eskalácie chápali západný plán ako ohrozenie. Logika Kremľa bola jasná: ak Američania rozmiestnia nové rakety na území svojich európskych spojencov, musíme mať podobné zbrane na území našich spojencov aj my. A keď sa rozmiestnenie pershingov priblížilo, vyslali emisárov do východného Berlína za lídrom východonemeckých komunistov Erichom Honeckerom a do Prahy za Husákom.

Boli tu, ale odviezli sme ich
Na stretnutí u Husáka 25. mája 1983, ktorého priebeh zachytáva spomenutý na stroji písaný dokument s Husákovými rukou dopisovanými poznámkami, hovoril predovšetkým námestník Malcev. Objasňoval medzinárodnú politickú situáciu a hovoril o nutnosti dohodnúť sa na opatreniach, ktoré by kroky Západu vyrovnali.

Maršal Achromejev potom generálnemu tajomníkovi KSČ a prezidentovi krajiny na rovinu povedal, že na československom území je nutné rozmiestniť jednu až dve raketové brigády. Každá mala mať k dispozícii 12 až 18 odpaľovacích zariadeniami pre rakety s jadrovou hlavicou a doletom okolo 1 000 kilometrov, predstavujúce protiváhu k novým americkým zbraniam.

„Jadrové hlavice k raketám by boli uložené na špeciálnych sovietskych raketových základniach, ktoré existujú na československom území. Spôsob ochrany jadrových hlavíc by teda zostal rovnaký, aký je dnes,“ pokračoval potom maršal podľa dokumentu, ktorý historik Tomek objavil v takzvanom Husákovom archívnom fonde. Ten je súčasťou Národného archívu uchovávajúceho dokumenty KSČ z rokov 1945 až 1989.

Sú to mimoriadne pozoruhodné slová. Nijako zvlášť sa netajilo, že na území ČSSR sa nachádzajú nosiče, no pri samotných atómových zbraniach to bolo inak. Aj z dnešného pohľadu je to s nimi podobné ako s Columbovou ženou: málokto pochybuje, že tu skutočne boli, no na vlastné oči ich nikto nevidel. Dôkazy ležia hlboko v ruských archívoch a zostávajú len indície.

K tým patrí existencia troch špeciálnych skladov vybudovaných v druhej polovici šesťdesiatych rokov v rámci takzvanej Akcie Javor. Nachádzali sa neďaleko Bíliny, v pohorí Brdy a vo vojenskom priestore Ralsko. Sovietskej strane ich ČSSR odovzdala po dokončení v roku 1969, teda až po invázii „spojeneckých vojsk“ z augusta predchádzajúceho roka. Keby k nej nedošlo, sovietski vojaci ich mali kontrolovať v prísnom utajení. Dokonca existoval plán, že do Československa dorazia prezlečení za turistov.

Už v sedemdesiatych rokoch sa v týchto mohutných bunkroch, vybudovaných na uskladnenie atómových zbraní (dnes je v jednom múzeum, druhý je zničený), veľmi pravdepodobne skutočne nachádzali jadrové hlavice. Isté to však nie je – existuje možnosť, že si ich Sovieti ponechali doma s tým, že ich privezú až v okamihu, keď by bol konflikt s NATO na spadnutie.

V prospech tohto výkladu by svedčila skutočnosť, že generál Mojmír Zachariáš – československý veliteľ západného vojenského okruhu v rokoch 1986 – 1989, ktorý počas novembrovej revolúcie odmietol nasadenie armády proti občanom a v nasledujúcich slobodných rokoch pôsobil na generálnom štábe – prítomnosť jadrových zbraní nepotvrdil. V rozhovoroch s historikmi vravel, že sklady nikdy nenavštívil a žiadne hlavice nevidel.

„Myslím si, že žiadni československí vojaci skrátka dovnútra nikdy nevstúpili,“ hovorí Prokop Tomek a pripomína, že o prítomnosti hlavíc nakoniec prehovoril niekto ešte povolanejší – generál Eduard Vorobjov, veliteľ sovietskych vojsk v Československu. „Boli tu, ale už sme ich odviezli,“ povedal začiatkom deväťdesiatych rokov novinárom.

Citované slová sovietskych emisárov z objaveného dokumentu, ktorý zapísal Husákov spoľahlivý tajomník Vratislav Vajnar, predstavujú ďalší silný dôkaz. Ak by spôsob ochrany jadrových hlavíc na československom území „zostal rovnaký, ako je dnes“, potom nemožno pochybovať o tom, že hlavice k iným, starším typom rakiet tu dávno museli byť.

Počas rokovania zaznela aj ponuka na výcvik československej obsluhy nových odpaľovacích zariadení v ZSSR a odovzdanie dovezených rakiet miestnej armáde. Na Husákovu otázku, kedy by odovzdanie prebehlo, Achromejev odhadol, že by to trvalo približne jeden a pol až dva roky od začiatku tréningu. K výcviku ani odovzdaniu však napokon nedošlo a podľa Tomeka išlo zrejme iba o prázdne gesto, „ktoré nám malo ukázať, že nie sme len lokaji, ale partneri“.

Sovieti na našom území neinštalovali obávané rakety SS-20, ale o niečo menej výkonné SS-12, ktoré však stačili na to, aby v západnej Európe spôsobili jadrovú apokalypsu. Nie je jasné, prečo zostali pod sovietskou kontrolou. Zrejme išlo o príliš zásadné zbrane, ktorých obsluhu nechcela Moskva delegovať. V Československu sa však nachádzali staršie a menšie nosiče, ktoré tunajšia armáda kontrolovala. „V prípade vojny by teda československí vojaci skutočne na pokyn Kremľa odpaľovali jadrové zbrane,“ hovorí Tomek.

Husák z vidiny ďalších, ešte ničivejších rakiet v ČSSR zrejme radosť nemal, ale nezostávalo mu nič iné, len prikývnuť. Nátlak naňho emisári zosilnili poznámkou, že deň predtým navštívili východonemeckého vodcu Ericha Honeckera a ten vraj so všetkými sovietskymi návrhmi okamžite súhlasil. Či to bola pravda alebo manipulácia, nevieme, Husák sa však, pochopiteľne, nevzoprel.

Nikto z nás nejasá
Pripravovaný dovoz rakiet nevychádzal zo žiadnej medzištátnej zmluvy, ale iba z ústneho dohovoru, o ktorom navyše generálny tajomník KSČ najskôr nesmel hovoriť ani s najbližšími spolupracovníkmi. V oficiálnom vyhlásení sovietskej vlády, vydanom tri dni po návšteve v Prahe, sa hovorilo iba o „rozmiestnení ďalších prostriedkov“. O jadrových zbraniach ani konkrétnych typoch striel sa vo vyhlásení neuvádzalo nič.

Počas leta 1983 sa však rozbehli prípravné práce a koncom októbra prerokovalo chystaný krok predsedníctvo ÚV KSČ. Stranícke špičky vtedy už informácie nepochybne mali. Z dochovaného návrhu uznesenia sa zdá, že debata nebola úplne hladká. Návrh obsahoval množstvo rukopisných zmien, čo inokedy nebývalo zvykom.

„Myslím si, že v rámci možností bola debata živšia než zvyčajne,“ podotýka Tomek. Nevieme, či sa objavila skutočná kritika a nie iba dolaďovanie štylistiky a menej dôležitých podrobností, ale vylúčené to nie je. Jedinou menej oficiálnou reakciou z „najvyšších miest“, ktorá sa zachovala, sú totiž slová vtedajšieho predsedu federálnej vlády Lubomíra Štrougala, ktorý na zjazde Československého zväzu telesnej výchovy v novembri 1983 hovoril o rozmiestnení zbraní ako o kroku s osudovým dosahom. „Nikto z nás nejasá nad rozhodnutím, ktoré bolo práve prijaté,“ povedal.

Verejnosti rozhodnutie o „začatí prípravných prác na rozvinutie raketových komplexov operačno-taktického určenia na území ČSSR“ oznámila už koncom októbra vláda a štátom kontrolované oznamovacie prostriedky. O parametroch rakiet a jadrových hlaviciach sa naďalej mlčalo, no informácie šírila do Československa Slobodná Európa a ďalšie západné médiá. Presný typ zbraní zrejme nepoznali, ale všeobecne sa vedelo, že do krajiny dovezú nové rakety schopné niesť jadrové hlavice.

Vedenie strany si zrejme uvedomovalo ohrozenie, ktoré z toho vyplývalo. V prípade vojny by sa Československo nepochybne stalo terčom ešte intenzívnejších úderov. A uvedomovala si to aj verejnosť, ktorá v tom čase na riadených demonštráciách povinne protestovala proti rozmiestňovaniu amerických rakiet Pershing v západnom Nemecku.

Okrem toho však došlo aj k inej, neoficiálnej reakcii: petície proti rozmiestneniu sovietskych rakiet v Československu podpísalo asi dvetisíc ľudí, ktorí tak riskovali minimálne stratu zamestnania. Tajne sa distribuovali letáky, na steny sa maľovali protestné nápisy.

„Zistil som, že to bol najväčší spontánny prejav odporu od roku 1969 až do roku 1988. Nešlo o politiku, ale o to, že sa ľudia cítili ohrození,“ dodáva Tomek. Verejnosť sa podľa neho obávala, že Sovieti dovezú ten najťažší kaliber medzi raketami stredného doletu – práve obávané SS-20. Ľudí miatol nielen nedostatok informácií, ale aj vtedajšia hlúpa propagandistická básnička, ktorej súčasťou bol verš „len pokojne spi, milé dieťa, SS-20 ochráni ťa“. V skutočnosti boli tieto strely rozmiestňované iba v rámci sovietskeho územia, napríklad na Ukrajine.

Na Vianoce roku 1983 dorazila do vojenského priestoru Libavá brigáda zo ZSSR so spomenutými o niečo slabšími raketami SS-12 Scaleboard a odpaľovacími zariadeniami. O prípadnom transporte nových jadrových hlavíc, ktoré si tieto nosiče vyžadovali, nie je známe nič. Pravdepodobne takisto zamierili do skladov Javor, kde čakali na prípadné vyostrenie medzinárodnej situácie.

Nové rakety, balistické monštrá schopné doletieť až do Francúzska či Škandinávie, zostali v Libavej do februára 1988, keď ich Sovieti za prítomnosti redaktorov Rudého práva začali sťahovať. Umožnilo to uzavretie Zmluvy o likvidácii rakiet stredného a kratšieho doletu, ktorú niekoľko mesiacov predtým potvrdili svojimi podpismi Michail Gorbačov a Ronald Reagan. Ako prebiehalo stiahnutie hlavíc, nevieme.

Podpis zmluvy o likvidácii rakiet bol výhodný pre obe strany. Technologická prevaha Západu už bola taká výrazná a jeho konvenčné zbrane sa natoľko zdokonalili, že sa útoku mohutných armád Varšavskej zmluvy prestával obávať. A Sovietsky zväz bol v kríze, pričom jeho armáda spotrebovávala obrovské prostriedky. Zníženie napätia okolo rakiet Sovietom umožnilo obmedziť počty vojakov aj tankov v strednej Európe a ušetriť peniaze.

„V roku 1989 Varšavská zmluva v dôsledku zníženia počtu svojich útočných zbraní zrejme stratila potenciál napadnúť Západ,“ uzatvára Prokop Tomek.

zdroj:
https://dennikn.sk/5136087/novy-objav-z-archivu-ksc-sovieti-priviezli-husakovi-rakety-s-jadrovymi-hlavicami/

foto: Zvítanie. Leonid Brežnev a Gustáv Husák
zdroj: https://www.listal.com