O exkluzivite Info Rusína a ďalších skutočnostiach

Info Rusín sa posledným vydaním ukázal ako skutočne rusínske periodikum telom a dušou. Nabehol totiž na juliánsky kalendár, keď dvojčíslo 22-23 / 2012 vyšlo až v januári 2013. Iste, vydavateľ, ktorým je Rusínska obroda na Slovensku (ROS), môže argumentovať, že to bolo spôsobené zlým financovaním menšín, keď peniaze z niektorých grantov prišli minulý rok až v decembri. Neobhájiteľné je však to, že dvojčíslo vyšlo skutočne ako „hutný“ materiál, na ôsmich stranách, pričom na čítanie tam toho bolo tak na dva a pol strany a zvyšok tvorila „vata“. A neodpustiteľné je, že sa v ňom vyskytol plagiát, pod ktorý sa podpísala sama šéfredaktorka Silvia Lysinová Fečová.
 
Hneď na prvej strane totiž čitateľa čaká senzačný nápis: Exkluzívne! S Petrom Sorokom o sile Vianočných sviatkov pravoslávnych veriacich. Najprv by asi bolo potrebné šéfredaktorke vysvetliť pojem exkluzívneho rozhovoru. Peter Soroka je pravoslávnym kňazom v Osadnom, ktorý je širokému slovenskému publiku známy od chvíle, kedy Marko Škop natočil film s názvom Osadné. Od toho času, si Peter Soroka svoju „popularitu“ užíva a v médiách sa vyskytuje často. A tomuto vystupovaniu sa ani nebráni. Neviem o tom, žeby nejaký novinári mali problém dostať ho do svojho média a už vôbec nie, ak sa jedná o rusínske noviny. Takže aká exkluzivita?
 
Ale nepochopenie pojmu exkluzivity by bol v tomto prípade asi ten najmenší z hriechov, ktoré publikovaním tohto rozhovoru šéfredaktorka vykonala. Hneď prvou otázkou mi totiž došlo, že materiál nie je jej a neurobila nič iné, ako plagiát rozhovoru, ktorý urobila tlačová agentúra TASR v rámci projektu Osobnosti: tváre, myšlienky a ktorý bol publikovaný aj na stránkach Humenského Korzára dňa 6. januára 2013. Hanba na tri zimy! Ak šéfredaktorka predpokladala, že neuvedie zdroj a napíše, že to spracovala ona bez toho, aby na to TASR prišla, tak mala pravdu. Len ťažko si viem predstaviť, že niekto z TASR kontroluje rusínsku tlač, či im náhodou niekto nepotiahol materiál bez licencie a uvedenia zdroja. Ak ale predpokladala, že čitateľ rusínskeho periodika na Slovensku nečíta slovenské noviny, tak to hraničí s dosť veľkou slaboduchosťou. A navyše, je to klamanie čitateľa, čo je dosť neetické. Ak ale potrebuje šéfredaktorka poukazovať na nejakú exkluzivitu Info Rusína, dovolím si pár reálnych príkladov tohto pojmu v spomínaných novinách. Len neviem, či práve toto získa pre Info Rusín čitateľov.

Ako prvú exkluzivitu by som pripomenul viacero dezinformačných článkov, ktoré sa v Info Rusíne objavili. O jednom z nich som aj písal, keď z pochybného ukrajinského servera s ešte pochybnejším autorom prevzala redakcia článok, v ktorom sa gratulovalo Rusínom na Ukrajine k uznaniu ich národnosti. Informácia bola svojou pravdivostnou hodnotou asi na úrovni stretnutí s mimozemšťanmi. Ako druhý príklad by som mohol uviesť článok o Prvom dni Rusína na Ukrajine, kde sa akcia vychválila ako niečo úspešné. Chýbali však fotky publika. Samozrejme, pretože Svetová rada Rusínov na tento festival dotiahla viac účinkujúcich ako divákov. Ale prečo byť kritický k vlastným neúspešným podujatiam? Radšej vytvorme ilúziu, v tej sa nám všetkým bude žiť dobre a čitatelia budú spokojní tiež.

Exkluzivita číslo dva sa dotýka priamo porušovania Tlačového zákona, ktorý bol pošliapaný minimálne v troch prípadoch za rok 2012. Prvé dva prípady sa týkajú neumožnenia práva na odpoveď Mikulášovi Mušinkovi a Miroslavovi Sopoligovi. I keď ani mne ich názory nie sú sympatické a ich ukrajinizačné publikácie urážajú Rusínov, Tlačový zákon im jasne dáva možnosť odpovedať na články, ktoré Info Rusín publikoval a v ktorých boli obaja títo páni spomenutí. Šéfredaktorka im ale odpovede odmietla uverejniť a pseudodôvody, ktoré uviedla, boli len vodou na mlyn oboch spomenutých. Tí svoje stanoviská uverejnili v ukrajinských médiách, spolu s „profesionálnou“ korešpondenciou so šéfredaktorkou, čo rusínskej tlači prinieslo len plné vedro hanby. Tretí prípad porušenia zákona sa týka odpovede Milana Pilipa na rozhovor s Mironom Krajkovičom, ktorý nepravdivo informoval čitateľov novín o organizácii ROS v Bratislave a jej predsedovi Milanovi Pilipovi. Tentokrát bola odpoveď uverejnená, ale s redakčnou poznámkou, čo zákon zakazuje.

Nakoniec pridám exkluzivitu číslo tri. Súvisí s tým, čo bolo stručne napísané v predošlom odseku. Info Rusín totiž v poslednej dobe už nie je informačným dvojtýždenníkom Rusínov Slovenska, ako to má vo svojom popise na prednej strane novín. Stala sa z neho propagandistická tlačovina ROS, v ktorej sa dočítate len názory jej lojálnych členov. Všetko kritické alebo polemizujúce je asi prísne zakázané a publikovať sa môžu iba „dobré“ názory a „dobrí“ autori. Každý iný názor je nepublikovateľný, je hneď pod paľbou obvinení z rozbíjania rusínskeho hnutia na Slovensku a ľudia, ktorí tie názory prezentujú, sú označovaní za verejných nepriateľov, agentov a neviem ešte koho, čo môže vzniknúť len v paranoidných hlavách niektorých členov ROS. Ak by sa dodnes vydával denník Slovenská republika, ktorý mal pod kontrolou Vladimír Mečiar počas svojho politického vrcholu, Info Rusín by mu dnes svojou politickou koncepciou mohol vážne konkurovať v súťaži o najneobjektívnejšie periodikum.

Vedenie ROS by si pri rečiach o rozbíjaní rusínskeho hnutia mali uvedomiť, že je to práve ROS, ktorá dodnes odmieta spolupracovať na Okrúhlom stole Rusínov Slovenska a uzurpuje si akúsi vedúcu pozíciu, napriek tomu, že je len občianskym združením, aj keď najstarším ponovembrovým. Počet rokov činnosti však automaticky neznamená, že ich názory sú názormi všetkých Rusínov a nedáva to organizácii ani právo odsudzovať názory iných organizácií alebo nezaradených aktivistov. Hlavne ak všetci naokolo vidíme, že z ROS sa stáva klub dobrej zábavy, piesní, tanca a prízemných festivalov, bez reálnej koncepcie pre život a rozvoj rusínskej národnostnej menšiny.

Čo dodať na koniec? Asi len to, že v poslednej dobe sa mi chce pri prezeraní obsahu týchto novín len plakať. Mokré noviny sa čítať nedajú a kým vyschnú, sú neaktuálne.
 
Peter Medviď