O kultúre ľudskej dôstojnosti

Pohľad Jána Figeľa.
 
Ľudská dôstojnosť sa dá artikulovať v troch dimenziách, ktoré sú kritické pre pozitívnu zmenu v dnešnej atmosfére ľudských práv: Ja – Ty – My. Tieto tri dimenzie treba vnímať a rozvíjať spoločne.

Pokoj je ovocím spravodlivosti. Jadrom spravodlivosti je dnes rešpektovanie základných ľudských (občianskych, politických, ekonomických, sociálnych, kultúrnych) práv ľudí. A zakladajúcim princípom ľudských práv je dôstojnosť človeka.

Interpretáciu a agendu ľudských práv sa v súčasnosti snažia uniesť a ovládnuť rôzne skupiny reprezentujúce nové ideológie alebo etický relativizmus. Alebo sú priamo odmietané či porušované totalitnými alebo autokratickými režimami či násilným extrémizmom. Obhajovať univerzalitu ľudskej dôstojnosti a práv všetkých ľudí je dnes dôležitou a ušľachtilou úlohou.

Tri dokumenty
Aby bolo 21. storočie ľudskejším a pokojnejším, musíme sa vrátiť k pôvodnému významu kľúčových zdrojov a dokumentov v tejto záležitosti. Nasledujúce tri dokumenty vyjadrujú prioritu ľudskej dôstojnosti; dva sú sekulárne a jeden nábožensko-cirkevný.

Všeobecná deklarácia ľudských práv OSN (1948)

Preambula: Vo vedomí, že uznanie prirodzenej dôstojnosti a rovných a neodcudziteľných práv všetkých členov ľudskej rodiny je základom slobody, spravodlivosti a mieru na svete...

Článok 1. Všetci ľudia sa rodia slobodní a sebe rovní v dôstojnosti a právach. Sú obdarení rozumom a majú navzájom konať v bratskom duchu.

Charta základných práv Európskej únie (2000) uznáva dôstojnosť ako prvú zakladajúcu hodnotu Únie v Preambule textu a rešpektuje ju a chráni v prvom článku Hlavy č. 1.

Deklarácia II. vatikánskeho koncilu o náboženskej slobode Dignitatis humanae (1965): „Koncil... vyhlasuje, že právo na náboženskú slobodu má svoj skutočný základ priamo v dôstojnosti ľudskej osoby.“

Židovsko-kresťanská tradícia, ako je to vyjadrené v Knihe Genezis, hovorí, že človek je stvorený na obraz a podobu Boha (Imago Dei). To je najvyšší zdroj ľudskej dôstojnosti. Kresťanstvo prehlbuje toto presvedčenie skrze vieru, že Ježiš Kristus ako Boží Syn sa v jeho pozemskom živote stal jedným z nás, stal sa človekom. Niet silnejšieho potvrdenia dôstojnosti a divinizácie človeka, ako je vtelenie, narodenie a tým humanizácia Boha. To je jadrom historických Vianoc a posolstvom ich každoročného slávenia.

Úcta k ľudskej dôstojnosti je spoločným bodom pre náboženských a sekulárnych humanistov, ak humanistami naozaj sú. Dôstojnosť je najvyššia hodnosť a bohatosť, ktorá patrí každej osobe, a preto presahuje celý materiálny svet. Hodnota človeka nie je v tom, čo má, ale v tom, čím je: jedinečnou bytosťou s intelektuálnym, duchovným a telesným rozmerom života. Každá ľudská bytosť je OSOBA. Len osoba môže mať a má nenarušiteľné a neodcudziteľné základné práva a povinnosti, ktoré sú vykonávané individuálne alebo v spoločenstve s inými, súkromne alebo verejne. Osoba nie je hmota, vec, zviera alebo objekt. Osoba je vždy subjekt. Dôstojnosť je teda vrodená hodnota osoby obdarenej rozumom, slobodnou vôľou, schopnosťou prokreovať a milovať a tak utvárať vzťahy s inými osobami.

Takýto kresťanský, integrálny personalizmus sa podstatne líši od totalitného kolektivizmu i liberálneho individualizmu. Ľudská dôstojnosť je skutočnosť a východiskový zdroj všetkých ľudských práv. V dôstojnosti sme si všetci rovní, v identite sme všetci rôzni – ľudia súčasnosti, minulosti a budúcnosti. Rozmanitosť nie je problém, ale princíp kreativity (na rozdiel od kopírovania či klonovania).

Tri rozmery dôstojnosti človeka
Ľudská dôstojnosť sa dá artikulovať v troch dimenziách, ktoré sú kritické pre pozitívnu zmenu v dnešnej atmosfére ľudských práv: Ja – Ty – My. Tieto tri dimenzie treba vnímať a rozvíjať spoločne.

Ľudská dôstojnosť sa týka mňa samotného, mojej osobnosti. Moja špecifickosť je moja jedinečnosť. V porovnaní s každou súčasnou, minulou a budúcou osobou (ide o miliardy ľudí) som jedinečný. A z tejto jedinečnosti odvodzujem svoju dôstojnosť a špecifickosť. Táto osobná jedinečnosť je niečo originálne, čo nikto nemôže replikovať alebo nahradiť. Som špecifickým a jedinečným príspevkom pre ostatných ľudí okolo seba. Ak moja originalita, autentickosť a jedinečnosť nie je „objavená“ alebo „naplnená“, bude stratená.

Moja vlastná dôstojnosť je príčinou pre moju interpretáciu sveta, pre moje rozhodnutia a pre interakciu s inými podľa môjho rozumu, svedomia a presvedčenia. Aby som tak mohol urobiť, potrebujem vykonávať všetky svoje slobody.

Ľudská dôstojnosť nie je obmedzená na moju vlastnú slobodu. Zahŕňa slobodu druhého. Pozýva ma prejaviť toleranciu a definovať moje limity, aby som rešpektoval iného človeka. Zahŕňa to imperatív férovosti a rovnosti, a preto aj spravodlivosti. Ľudská dôstojnosť je zodpovednosť, ktorú treba niesť. Ak dôstojnosť dáva vznik právam, implikuje tiež povinnosti a zodpovednosti. Tieto zodpovednosti nie sú statické alebo fixné, musia byť rozvíjané a vykonávané v čase.

Navyše, ľudská dôstojnosť nie je len individuálnou záležitosťou. Nikto neprišiel k životu sám od seba. Keďže som súčasťou spoločenstva, dôstojnosť má tiež kolektívny, sociálny alebo spoločenský rozmer. Tejto dimenzii sa spravidla najlepšie učíme v rodine, v miestnej komunite a v škole.

Kultúra ľudskej dôstojnosti
Dnešný svet potrebuje aktívnych protagonistov KULTÚRY ĽUDSKEJ DÔSTOJNOSTI. Takýmto príspevkom je napríklad Deklarácia z Punta del Este o ľudskej dôstojnosti pre každého všade z r. 2018. Je to permanentne otvorený dokument pre ďalších signatárov. Kultúra ľudskej dôstojnosti je formovaná na základe uznania a realizácie trojnásobnej dôležitosti dôstojnosti vo verejnej správe a v politike: ľudská dôstojnosť je zároveň východisko (dôvod) politiky, cieľ (účel) politiky a kritérium politiky (z hľadiska jej nástrojov a opatrení). Dôstojnosť nás pozýva k rovnováhe slobody a zodpovednosti, práv a povinností. V nej a cez ňu sa prejavuje zrelé občianstvo. Trojuholník ideálov rovnosti, slobody a bratstva v spoločnosti, ktorý hlásali početní idealisti i mnohí revolucionári, prináša spravodlivosť a spoločné dobro, len keď všetky tri hodnoty sú prítomné a silné.

Kultúra ľudskej dôstojnosti sa hýbe a rozvíja na dvoch starobylých etických princípoch – striebornom a zlatom. Strieborný hovorí: „Nerobte iným, čo nechcete, aby iní robili vám.“ Je to spravodlivé, jasné, vzájomné, vyvážené. A zlaté pravidlo znie: „Robte iným, čo chcete, aby iní robili vám.“ Je to o pomoci, empatii, solidarite, o láske. Ježiš z Nazareta nazývaný Kristus, od ktorého narodenia počítame svetový letopočet a ktorého príchod pripomínajú každoročné Vianoce, tieto dve jednoduché morálne pravidlá hlásal tiež. Dôstojnosť človeka nie je právo; je to fakt, ktorý nás pozýva k úcte a zodpovednosti – za seba a za druhých. A to stačí pre pokoj, dobro a dôstojnosť života!

Ján Figeľ

zdroj:
https://www.postoj.sk/144138/o-kulture-ludskej-dostojnosti

foto: Ján Figeľ 
zdroj: archív JF