O Rusínoch dokumentárne, vedecky fundovane a hlavne ľudsky príťažlivo

Ojedinelá fotografická publikácia na našom knižnom trhu

Náš knižný trh obohatila výnimočná publikácia Rusíni. Dvaja fotografi, Tomáš Leňo a Jozef Ondzik,
v nej dokumentárnym spôsobom zachytávajú život národnostnej menšiny Rusínov, ktorá má svoje
domovské korene prevažne na východnom Slovensku a v okolitých prihraničných štátoch, najmä
na Ukrajine a v Poľsku. O Rusínoch, ich pôvode, o vývoji rusínskej problematiky a kultúry napísali
do knihy zasvätené štúdie Prof. PhDr. Peter Švorc, CSc., z Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity
a PhDr. Oľga Glosíková, DrSc., riaditeľka SNM – Múzea rusínskej kultúry v Prešove. O autoroch
z hľadiska fotografickej typológie v kontexte vývinu slovenskej dokumentárnej fotografie píše v knihe
Aurel Hrabušický, kurátor zbierky fotomédií a teoretik umenia Slovenskej národnej galérie. Obom,
ako o tom svedčia ich vyznania na začiatku knihy, išlo o hľadanie identity národnostnej menšiny,
s ktorou prichádzali do prirodzeného kontaktu, ale v širšom kontexte aj o nich samých a o hlbšie
pochopenie živote vôbec.

Tomáš Leňo a Jozef Ondzik pracovali na projekte vyše celé štvrťstoročie. Pomerne dlhý časový
úsek priniesol im viac výhod ako nevýhod. Získali množstvo materiálu ( len do užšieho výberu
sa im dostalo vyše 3000 záberov ), ktorých hodnota rokmi stúpala. Ešte cennejší je fakt, že
mohli dôkladnejšie pochopiť ľudí, ich mentalitu, národnostné zvláštnosti, ktoré si táto národnosť
uchováva napriek tomu, že musí žiť v rôznych štátnych útvaroch. Závažnou nevýhodou pre nich bola
predovšetkým strata nadviazaných priateľských kontaktov, ktoré sú pre fotografov obzvlášť dôležité.
Viacerí obyvatelia Ruského Potoka, Stariny, Jalovej a ďalších dedín , vysídlených kvôli prácam na
vodnej nádrži,  totiž už medzitým zomreli, iní sa odsťahovali za prácou do štátov Európskej únie alebo
do zámoria.

Obaja fotografi unisono pri rôznych príležitostiach zdôraznili, že pri zrode celého projektu stála
koncom 70-tych rokov 20.storočia Mgr. Mária Mišková, vedúca oddelenia filmu, výtvarníctva
a fotografie pri Okresnom osvetovom stredisku v Humennom. Práve ona bola iniciátorom cyklu
diaľkovej školy fotografie a navyše vypracovala projekt všestrannej dokumentácie siedmich dedín,
v centre ktorých bola Starina. Podľa vládneho uznesenia museli byť vysťahované kvôli Starinskej
vodnej nádrži, čím sa malo zabezpečiť zásobovanie východného Slovenska pitnou vodou. Táto
silná téma mala nesporne vplyv na vytvorenie veľmi agilnej základne amatérskej dokumentárnej
fotografie, ktorej vedúcimi osobnosťami boli Róbert Spielmann a Filip Harčarik.

Tomáš  Leňo a Jozef Ondzik v tom čase chodili do humenského gymnázia, a kým ostatní spolužiaci,
ako nám povedal T. Leňo,sa zaujímali hlavne o opačné pohlavie, oni sa dennodenne stávali svedkami
malých i veľkých ľudských drám. Stovkám ľudí zo Stariny a okolitých obcí sa začal rúcať ich svet, čo
citlivých mladých fotografov nemohlo nepoznačiť. Preto k svojim záberom pridávali civilné, no o to
viac výpovedné komentáre, ktoré dodávali ich fotografiám psychologický, až existenciálny rozmer.
Mladým fotografom pribúdali viac rokov ocenenia v celoštátnom meradle a možno aj preto sa
o Humennom, o jeho amatérskej fotografickej základni začalo hovoriť ako o osobitnom prúde či
škole na rozmanitých fórach.V tomto kontexte hodnotil tvorbu uvedených autorov Prof. Jan Šmok,
pedagóg na FAMU, ktorý od roku 1991 vyučoval i na Inštitúte tvorivej fotografie Slezské  univerzity
v Opave, či jeden z najuznávanejších českých fotografov Prof. Mgr. Jindřich Štreit. V tom čase pôsobil
ako externý pedagóg na katedre fotografie Filmové a televizní fakulty Akademie múzických umění
v Prahe. Naozaj nebýva zvykom, aby sa takí mladí fotografi a ich zábery dostali do kompendiálnych
či špecializovaných publikácií, akými boli:Ľudovít Hlaváč : Dejiny slovenskej fotografie/1989/;
Václav Macek : Súčasná slovenská fotografia / 1991/;  Aurel Hrabušický a Václav Macek : Slovenská
fotografia 1925 – 2000.

Po prirodzenej prestávke, zapríčinenej vysokoškolským štúdiom a profilovaním ich ďalšieho
profesionálneho uplatnenia, sa obaja fotografi znova vracajú do vysídlených dedín, pričom svoj
záujem presúvajú na rusínsku národnosť žijúcu v Ubľanskej a Uličskej doline a postupne i do okolitých
štátov. Tomáš Leňo to vysvetľuje slovami: „Nie, so zachytením  života Rusínov vo svete sme nemohli
v žiadnom prípade počítať, no v európskom kontexte áno. A tak sme za Rusínmi cestovali do Poľska,
na Ukrajinu, do Srbska a Rumunska.“Tak sa zrodí dokument Ľudia spod Bukovských vrchov, ktorý vo
výstavnej podobe získava sympatie a ocenenia na početných výstavách doma i za hranicami (Ruský
Potok, Stakčín, Humenné, Poprad, Bratislava, Brno, Przemyśl v Poľsku, Nový Sad v Srbsku, Miláno,
Toronto,Viedeň). To už je obom jasné, že téma Rusíni je pre nich nielen príležitosťou, ale aj darom.
„Pred našimi očami“, pokračuje T. Leňo, „sa postupne vynáral svojrázny svet, spojený so
zachovávaním tradícií, úzko prepojený s cirkevným rokom a s prírodnými cyklami. Hoci sme fotili na
jednom mieste,videli sme Rusínov inak. Každý po svojom. Ja osobne som u nich obdivoval citlivý
vzťah k živým i mŕtvym, no obzvlášť som si cenil ich húževnatosť, túžbu presadiť sa v živote.
Napríklad, bývalý starosta v obci Jalová, Ján Michalčin, bol reprezentantom Československa v
zápasení. Precestoval,ako sa vraví, celý svet, a predsa si zachoval rusínsku hrdosť a svojský zmysel
pre humor, čo vidno aj na viacerých záberoch publikácie. Na moju poznámku, že nás v danom
projekte listom podporila popredná česká fotografka Markéta Luskačová, žijúca v Anglicku, reagoval
slovami: „Dostal si list air mailom.“ Tak sa rodili osobné priateľstvá, ktoré pretrvávajú dodnes.“
Z  fotografov bol im naklonený predovšetkým Tibor Huszár, legenda slovenskej fotografie. Prvý raz
videl ich snímky v Okresnom osvetovom stredisku v Humennom, a to v rámci Mesiaca fotografie v
Bratislave. Odvtedy sa zúčastnil  na  ich viacerých výstavách, ba fotografoval s nimi i v rusínskych
dedinách. Tomáš Leňo si na ňom cení žičlivosť, dobroprajnosť a najmä to, že im zdarma ponúkol svoju
kompletne vybavenú fotokomoru v Bratislave. Navyše  pridal  priaznivý odborný posudok k ich
žiadosti o pridelenie grantu od Úradu vlády SR. Vďaka tomu mohli podniknúť kroky na vydanie
knižnej fotografickej publikácie o Rusínoch. „Morálnu podporu nám poskytol aj pán
Paul Robert Magocsi, profesor dejín a politických vied na Torontskej univerzite. On je vlastne
iniciátorom obrodenia Rusínov v súčasnosti. Pôsobí ako významný profesor histórie,politológie a
ukrajinistických štúdií, je autorom a editorom mnohých publikácií o pôvode Rusínov a ich jazyku.

Kniha Rusíni mohla vzniknúť i vďake podpore prevažne rusínskych podnikateľov, ktorí prispeli
jednou tretinou nákladov na jej realizáciu. Kniha vychádza v trojjazyčnej mutácii (slovenčina,
rusínčina, angličtina) a stretáva sa doteraz prevažne s veľmi priaznivou odozvou. Už spomínaná
M. Mišková sa okrem iného vyjadrila takto: „Radenie dvojíc fotografií je uvážlivé, vzájomne
podporujúce. Dojala ma tá pokora, cit pre situáciu, úcta k človeku. Vážim si ten nadhľad, hrial jemný
humor, ktorého v tomto "bizarnom" prostredí bolo nadostač. A nadovšetko všetko veľmi, veľmi
ľudské, blízke, snáď až všeobjímajúce v svojej jednoduchosti a dôstojnej prostote....“Prvá pozitívna
reakcia už prišla i spoza kanála La Manche. Poslala ju Markéta Luskačová: „Je to velmi úctyhodná
publikácia a urobila mi veľkú radosť. Grafická úprava je výrazná a dobrá a fotografie dobre spolu
súvisia. Som poctená, že som máličko súčasťou projektu. Mám veľkú radosť. Kniha je skvost a čas jej
len pomôže.“

Na knižný  trh v Humennom sa publikácia Rusíni dostane 31. mája 2012, keď sa vo Vihorlatskej
knižnici o 17.00 hod. uskutoční jej predstavenie verejnosti spojené a autogramiádou. Tým sa,
samozrejme, celý projekt zavŕši, ale nekončí. Po uvedení knižky na trh v Bratislave budú nasledovať
ďalšie akcie. O zamýšľaných krokoch viac T. Leňo: „Fotografie z tohto projektu budú koncom roka
vystavené na európskom festivale v Bratislave v rámci Mesiaca fotografie. Práve toho roku je
zameraný na život národnostných menšín.Čo sa týka výstav, najbližšie nás čakajú v Bratislave v SNG
a znova v Novom Sade v Srbsku.“  

Možno konštatovať, že kniha Rusíni už teraz zaujíma mimoriadne postavenie v kontexte slovenskej
fotografie z hľadiska dĺžky, pestrosti a kvality dokumentárneho skúmania rusínskej problematiky .
Závažným prínosom knihy sú fundované príspevky významných osobností kultúry, hlavne
znalcov rusínskej problematiky. Osobitne cenné je, že si obaja autori zachovali pri fotografovaní
rusínskych reálií, osobností i jednoduchých ľudí osobný, individuálny uhol pohľadu. Odráža sa to aj v
komentároch v závere publikácie, ktoré vracajú viacerým záberom ich špecifický, no zároveň ľudský
dobový kontext.

Andrej Sivčo