O Tebe, Edel !

Nepoznáme Tvoju podobu, nepoznáme ani Tvoje meno. Azda si Kornfeldová, bývali ste v dome pod námestím spolu s biedou, otcom, matkou a dvoma mladšími súrodencami. Chodila si po židovských domoch, opatrovala za pár drobných úbohých, chorých á nevládnych. Kázala Ti to Tvoja viera, ktorej ste boli vždy verní.

Jedno ráno začali zberať tých so žltou hviezdou na šatách. Najprv išli mladé dievčatá, slobodné a bezdetné ženy z okolitých obcí, potom chlapci a nakoniec prišli stovky vozov a začali zvážať všetkých. Zaplnili sa budovy synagógy, aj hotel Republika i ďalšie budovy. Bolo Vás príliš veľa. Ostať mohli len niektorí na výnimky. Vraj pôjdete niekam na Východ, za prácou. Ale akú prácu môžu urobiť starci, chorí, nevládni, nemluvňatá? Tvoja matka Ta chcela zachrániť. Po večeroch zúfalo behala po susedoch, klopala na dvere aj na srdcia, vraj prosila aj na kolenách, aby Ta niekde ukryli. „Holem neška, holem neška!" Prosila, plakala, kľačala... Nadarmo. Bol náš strach väčší?

Vraj si jej v tom bránila, počul som aj o iných, čo odišli a neopustili ostatných. Kázala ti viera neopustiť blízkych? Nechcela si opustiť priateľov, známych? Nechcela si opustiť tých, čo si opatrovala a čo boli na Teba odkázaní? Tvoja matka verila, že keď Ta schová, prežiješ a Človek predsa nemôže byť taký krutý, aby od matky odtrhol jej nezaopatrené deti! Boli sme nedávno v Osvienčime. Chcel som tam nájsť aspoň Tvoje číslo, dátum, miesto kde ťa ubytovali. Edel, Ty nemáš číslo, nemáš tvár, niet dátumu, niet miesta. Asi Ty, Tvoj otec, Tvoja matka, Tvoji mladší súrodenci išli ste priamo z vlaku do komory, z ktorej nebolo návratu.

Stáli sme pri ruinách tej neveľkej budovy, pri lesíku, kde ste čakali možno aj Vy. Možno v zemi je schovaná spálená bunka Tvojho tela a to nešu-mel vietor, ale posledné stony a výdychy duší, čo tam skončili svoju pozemskú púť.

Tvoja matka neuchránila Teba ani tých dvoch mladších súrodencov. -Nemohla premôcť mašinériu smrti, nenávisti, lakomosti. Istotne si mala svoje sny, tak ako tie dievčatá, čo vidím na námestí prežívať ich tajné lásky.

Kto bol ten Tvoj milý, čo mu patril ten sen, keď oblečený v plášti „kitel" Ta čaká pod svadobným baldachýnom „chipu"? Vlasy máš schované pod hodvábnou šatkou, ruka sa trasie, keď navliekajú Ti prsteň, rozpálené pery túžiš ochladiť v pohári vína, horia Ti ako po prvom bozku a potom už sa vznášaš v tanci mladuchy ..mitzve tancz". Už nikto nikdy nepohladí Tvoje líca, neuvidí farbu Tvojich očí. Edel, ty nie si výmysel. Bola si skutočná a už nie si. Kladiem si tú istú otázku ako si kládol aj mladý učiteľ:,. Sme my Slováci až takí odroní, takí krpčiari, že my, kresťania, katolíci, evanjelici a aj všelijakí inakší, vypustili prekrásnu Edele do neznáma, do záhuby, nahnali ju do náručia smrti?"

Je toto pravda o nás?
Edel nebola jedna, poslali sme ich z Bardejova tisíce. Kto dal nám právo posledného súdu?

*****

Venované spomienke na deportácie Židov z Bardejova. Dôa 16. mája 1942 bolo v nákladných vozňoch o 20.55 hodine odvezených 1 029 osôb a dôa 17. mája 1435 osôb. Transporty pokračovali aj po tomto dátume. Edel sa pravdepodobne volala Gisela Kornfeldová, narodená 9. 2. 1923 v Bardejove.

Identifikácia deportovaných osôb, ktoré boli po príchode do koncentračných táborov odvedené priamo do plynových komôr nie je možná. Preto po mnohých nezostalo viac ako meno a dátum narodenia. Spomínaným mladým učiteľom je Alfonz Bednár, významný slovenský spisovateľ, ktorý vo vojnových rokoch pôsobil na tunajšom gymnáziu.

(dák)