O troch českých hrdinoch Sovietskeho zväzu, ktorých generál Svoboda zaprel

David Hertl, Právo

Keď bola v decembri 1943 v Moskve podpísaná československo-sovietska zmluva o vzájomnej pomoci vo vojne proti Nemecku, po slávnostnom akte nasledoval banket. Medzi hosťami boli aj traja vojaci: Richard Tesařík, Josef Buršík a Antonín Sochor. O dva dni skôr boli slávnostne dekorovaní najvyšším sovietskym vyznamenaním, Zlatou hviezdou hrdinu Sovietskeho zväzu.

Hoci niet pochýb, že boli ocenení za skutočné hrdinstvo, platí aj to, že sovietska strana používala vyznamenania aj ako svojho druhu „politikum“. K podpisu zmluvy sa niečo také hodilo.
Cesty Richarda Tesaříka, Josefa Buršíka i Antonína Sochora do Kremľa v decembri 1943 sú podobné. Richard Tesařík sa narodil v roku 1915 v Prahe. Podľa rodinnej tradície sa vyučil obchodným príručným. Josef Buršík (1911) sa narodil v Postřekove neďaleko Domažlíc, absolvoval nižšiu priemyselnú školu v Plzni a pracoval na stavbách.

Snáď len Antonín Sochor (1914) z tej trojice vyčnieva miestom narodenia. Na svet prišiel v Lohbergu v Severnom Porýní-Vestfálsku, kde jeho otec pracoval na šachte. Keď vypukla prvá svetová vojna, matka sa s deťmi vrátila do Čiech, do Duchcova. Mladý Toník pre hospodársku krízu a nedostatok peňazí nemohol dokončiť obchodnú akadémiu v Tepliciach a v roku 1933 nastúpil ako robotník do sklární.

Všetci traja nastúpili na vtedy povinnú vojenskú službu, ktorú mal za sebou najskôr (1935) Josef Buršík. Tesaříka na vojne dobehli „veľké dejiny“: bol v čase odovzdania Sudet nacistickému Nemecku pri strážnom prápore na Lounsku a začiatkom roku 1939 bol prevelený na Podkarpatskú Rus. V polovici marca toho roku tam prežil v boji s maďarskými fašistami pomyselný krst: hneď prvý deň, čo sa ocitol na fronte, jeho veliteľ padol a Tesařík sa musel ujať velenia družstva. Úspešne.

Po rozpade štátu a okupácii Čiech a Moravy bol demobilizovaný a prepustený do zálohy. Sochor s Buršíkom to mali zložitejšie. Aj oni boli v čase ohrozenia republiky v armáde, Sochor ako dôstojník na Slovensku. Po marci 1939 sa vracal domov, ale domov – Duchcov – sa medzitým ocitol v nemeckej Ríšskej župe Sudety.

A podobne Buršík: počas septembrovej mobilizácie v roku 1938 bol povolaný na Sokolovsko, po zabratí pohraničia sa vracal do Postřekova, ktorý bol zrazu už tiež „za drôtmi“, na území Nemecka. Bol síce pridelený na prácu do Norimbergu, ale v júli 1939 sa mu podarilo utiecť do Poľska.

Tábory NKVD a Buzuluk
Sochor bol medzitým z Duchcova poslaný za trest do pracovného tábora neďaleko Lipska. V rodnom meste sa totiž po návrate z armády ostro stretol s miestnymi henleinovcami. Ujsť z pracovného tábora bolo zložité, Sochor sa preto rozhodol pre odvážny kúsok. Ako rodený Rýňan a obyvateľ „nemeckého“ Duchcova sa prihlásil do wehrmachtu, nemeckej armády. Bol bez problémov prijatý – a prvú dovolenku u rodičov využil na útek do Poľska.

A Richard Tesařík? Ten o odchode do exilu uvažoval tiež, všetko urýchlila bitka s nemeckými dôstojníkmi v jednej pražskej kaviarni v lete 1939. Hranice do Poľska prešiel v auguste 1939.
Tam sa tí traja prvýkrát poznali. Začína druhá svetová vojna a Poľsko si ochotne delia dvaja spojenci, nacistické Nemecko a komunistický Sovietsky zväz. Pre našich troch mužov to znamená sovietske zajatie a internáciu v táboroch tajnej polície NKVD. Z lágrov neskôr odišlo niekoľko skupín vojakov na Blízky východ a do Francúzska. Zvyšok, necelá stovka, sa potom stal základom novozrodenej československej armády. Skupina sa rozrastala o Čechov a Slovákov, ktorí v tom čase pracovali v Sovietskom zväze, a najmä o tých, ktorí tam boli väznení v trestaneckých táboroch, predovšetkým Rusínmi.

V roku 1942 sa v mestečku Buzuluk začala pod vedením Ludvíka Svobodu formovať československá vojenská jednotka. Cesta našich vojakov z Buzuluku do Prahy bola už mnohokrát opísaná. Je to aj cesta Richarda Tesaříka, Josefa Buršíka a Antonína Sochora.

Spoločne boli prvýkrát nasadení v marci 1943 pri obrane Sokolova pred nemeckou armádou, útočiacou na Charkov. Tesařík sa preslávil statočnosťou, s ktorou sa postavil nepriateľskej paľbe. Buršík bol zrejme posledným, kto videl živého legendárneho Otakara Jaroša. Sochor bol pri Sokolove zranený a prevezený do nemocnice v Charkove. Keď nemecká armáda o tri dni neskôr dobyla Charkov, Sochorovi sa podarilo z obsadeného mesta uniknúť a vyviedol ďalších dvoch Čechov… Sovieti mali dobrý dôvod obdivovať hrdinstvo, s ktorým sa Čechoslováci postavili nepriateľovi. To hlavné malo ešte len prísť.

Kruté chyby na Dukle
Na jeseň 1943 sa Čechoslováci zúčastnili oslobodzovania Kyjeva. Legenda rozpráva, že „preleteli“ nacistickou obranou Kyjeva a stanuli na brehoch Dnepra skôr než vojaci Červenej armády. Pravda je trochu iná, dosiahnutie Dnepra trvalo šestnásť hodín nepretržitých bojov. Tesařík a Buršík sa ich zúčastnili už ako velitelia tankových rôt, Sochor bol veliteľom roty samopalníkov. Práve bojové nasadenie Čechoslovákov a rýchly úspech sa stali dôvodom ich ocenenia titulom Hrdinu Sovietskeho zväzu.

Na vyznamenanie bolo pôvodne navrhnutých päť ľudí, navyše ešte Sergej Petras a Vladimír Janko, Sovieti však napokon vybrali Tesaříka, Buršíka a Sochora. Niekedy v tomto období vznikla aj ikonická fotka troch kamarátov pred tankom.

Všetci traja prešli všetkými ďalšími operáciami na východnom fronte, samozrejme aj tou karpatsko-duklianskou. Josef Buršík sa netajil kritikou toho, ako sovietsky štáb akciu na Dukle pripravil: „Nemci zaminovali každú piaď zeme, mosty, cesty a cestičky, všetko, čo malo nejaký význam. Na niektoré z kót sa útočilo až desaťkrát. Ťažkú prekážku nepredstavovali len zátarasy, mínové polia alebo paľba nepriateľa, ale aj zima, dlhé dažde a neschodný terén. Sovietske straty na malom úseku frontu dosahovali obrovské počty. Na osemdesiatpäťtisíc mŕtvych a ranených. Šesť a pol tisíca Čechoslovákov zaplatilo karpatské ťaženie svojím zdravím a životmi.“
Cez Ostravu potom Tesařík, Buršík a Sochor došli do Prahy. Vojna sa skončila a zdalo sa, že všetko, čo príde, bude už len lepšie.

Hrdinovia po vojne
Zatiaľ ešte nebola reč o politike. Československá jednotka v Sovietskom zväze bola pod stálym vplyvom komunistov a sovietskej tajnej polície NKVD. Náčelník československej vojenskej misie v ZSSR Heliodor Píka, ktorý sa snažil udržať prvorepublikový štandard apolitickej armády, o tom pravidelne informoval exilovú vládu v Londýne, ale tá na dianie v Sovietskom zväze nemala vplyv.

Nie je pravda, že všetci vojaci z východného frontu boli komunisti. Buršík aj Sochor boli sociálni demokrati. Spôsob, akým komunisti po konci vojny postupne dostávali armádu pod svoju kontrolu, ich zaskočil.
Každý hľadal vlastný spôsob, ako situáciu zvládnuť. Richard Tesařík nastúpil ako profesor na katedru tankového vojska na Vyššom vojenskom učilišti v Prahe, kariéru mu však pokazil jednak istým spôsobom bohémsky životný štýl (alkohol, ženy a konfliktná povaha) a nie veľmi diplomatické vyjadrovanie o nadriadených. Konkrétne to o ministrovi národnej obrany Alexejovi Čepičkovi spôsobilo, že bol najprv preradený na nižšiu pozíciu a napokon uväznený a vyšetrovaný.

Zvláštne vzťahy medzi Prahou a Moskvou ilustruje malá príhoda. Československé vedenie nechcelo súdiť hrdinu Sovietskeho zväzu, takže požiadalo Moskvu, aby Tesaříkovi titul odňala. Z Moskvy však prišla stručná odpoveď: nie je dôvod. Na zásah Nikitu Chruščova bol Tesařík prepustený a dostal ešte jednu šancu. Problémy sa však opakovali, takže v roku 1960 Tesaříka vyhodili z armády a vylúčili z KSČ. Zomrel v roku 1967 na infarkt v päťdesiatich jeden rokoch.

Antonín Sochor slúžil od roku 1948 v hlavnom štábe armády a ako skúsený vojak sa stal veliteľom brigády židovských dobrovoľníkov, cvičených na Morave pre Izrael. Tajný výcvik členov budúcej izraelskej armády sa u nás vykonával s vedomím Sovietskeho zväzu, ktorý si od vzniku židovského štátu veľa sľuboval. Sochor sa dokonca na čas do Izraela pozrel.

V septembri 1949 bol vymenovaný za profesora pechotného učilišťa v Miloviciach pri Prahe a v tejto funkcii zomrel po dopravnej nehode, ku ktorej došlo v auguste 1950 vo vojenskom výcvikovom priestore Mimoň. Nehoda je dodnes predmetom špekulácií a mnohí neveria, že šlo o náhodu. Lenže vyšetrovanie po roku 2000 nepreukázalo, že by nehoda bola inscenovaná. Na to v nej bolo zapojených až priveľa aktérov a svedkov. Vyšlo aj najavo, že vyšetrovanie v roku 1950 bolo rozsiahle a nik sa nepokúšal nič zakrývať.

Sochor zomrel v tridsiatich šiestich rokoch a paradoxne ho možno tragická smrť uchránila od možného prenasledovania v čase, keď vedenie KSČ so sovietskymi poradcami začalo hľadať vo vnútri strany „sionistických agentov“. Sochor, ktorý mal kontakty na izraelské tajné služby, by mal najskôr ťažké časy.

Svoboda ich zaprel
A Josef Buršík? Ani jeho príbeh nezodpovedá tomu, ako boli u nás pred rokom 1989 vojaci z východného frontu oslavovaní. Buršík bol po vojne veliteľom tankovej brigády v Ostrave. Po februári 1948 sa však dozvedel o prípravách protikomunistického vojenského puču. Síce sa žiadnych akcií nezúčastnil, pomohol však prepojiť niektorých ľudí. V novembri 1949 bol zatknutý a odsúdený za vlastizradu na desať rokov. Trest mu bol napokon zvýšený o ďalšie štyri roky.

Buršík si z vojny priniesol zle liečenú tuberkulózu a po krátkom pobyte vo väzení na Mírove musel byť prevezený do nemocnice pri Olomouci. To využil na odvážny útek do Západného Nemecka a následne do Veľkej Británie. Odišla s ním aj jeho manželka, doma u starých rodičov nechali dve malé dcéry, s ktorými sa videli až po trinástich rokoch, keď ich pražský režim po diplomatickom tlaku britskej strany prepustil za rodičmi. Buršík jediný sa dožil novembra 1989, bol rehabilitovaný, povýšený a svoje spomienky vydal knižne.

Práve Buršíkov útek spôsobil, že tá fotografia troch kamarátov u nás v rokoch 1950 až 1989 nesmela vyjsť. Buršík bol „vystrihnutý“, zverejňované boli len snímky Sochora a Tesaříka. O Buršíkovi sa nepísalo ani v súvislosti s oslobodzovaním Kyjeva – tí najodvážnejší písali o „hrdinskom veliteľskom tanku Jan Žižka“, meno veliteľa však neuviedli.

Netrúfol si to ani Ludvík Svoboda v knihe Z Buzuluku do Prahy. Buršík mal byť vymazaný z dejín. Iróniou osudu prežil vojnu, väzenie, útek aj tuberkulózu a zomrel v roku 2002 v deväťdesiatich rokoch. Pochovali ho v generálskej uniforme v československej sekcii britského vojenského cintorína vedľa našich letcov. Pôsobenie našich vojakov na východe bolo dlhé roky skresľované a prezentované s patričným ideologickým nánosom. Rozhodne neboli všetci vojaci z Buzuluku komunisti a posilňovanie komunistického vplyvu v armáde po roku 1945 bolo to posledné, čo si mnohí z nich priali.

Práve prehnané oslavovanie vojakov z východu spôsobilo po roku 1989 pokles záujmu o nich. Ich statočnosť však nebola o nič menšia než statočnosť ich spolubojovníkov vo Veľkej Británii alebo Francúzsku.
Josef Buršík to napísal výstižne: „Napriek rôznym politickým tlakom a činnosti komunistickej propagandy v radoch československej armády vtedajšieho Sovietskeho zväzu zostáva po rokoch spomienka na statočnosť tých, ktorí bojovali za oslobodenie Československa.“

Autor je publicista

zdroj:
https://www.novinky.cz/clanek/historie-o-trech-ceskych-hrdinech-sovetskeho-svazu-ktere-general-svoboda-zaprel-40525684

foto: zľava Antonín Sochor, Josef Buršík, Richard Tesařík 
zdroj: VÚA-VHA