Oblečte sa a obujte - smer severovýchod SR

U nás doma je to iné. Ak chcete, vezmem vás so sebou. Cesta vedie z juhu východného Slovenska hore na východ. Dve a pol hodiny autobusom, snáď ste sa nezľakli. Foťáky si zoberte. Nedovolím vám však behať dve hodiny po lese a hľadať perfektné potoky, perfektné lúky, perfektné lúče slnka predierajúce sa cez koruny stromov. Neukážem vám nič, čo uvidíte v časopisoch, knižkách.

Dúfam, že cesta sa vám nebude zdať pridlhá. Čím ďalej pôjdeme, tým pokojnejšie sa budete cítiť. Síce s nami bude hegať kvôli čoraz horším cestám... K nášmu cieľu nás bude vždy čoraz menej a menej... Ale tí, čo sa k nám cestou pridajú, sa vám budú zdať úprimnejší, ľudskejší. Možno nebudú mať značkové tenisky ako my, ale z očí im bude šľahať istá vyrovnanosť.

Domy budú chudobnejšie, ani dokonale vykosačkované trávniky to nezakryjú. Žiadne veľké nákupné centrá, len dedinské potraviny s krčmou. Možno budete mať chuť ostať tu navždy, možno hneď zutekáte –pred vždy rovnakými lesmi, kopcami, pred divokou prírodou.

Cez víkend vám môžem ukázať našu dedinu. Môžeme zájsť do okolia – Múzea moderného umenia Andyho Warhola, miniskanzenu. Obzrieme si Monastyr v Krásnom Brode, malé múzeum v Čabinách. Vyberieme sa za drevenými kostolíkmi v okolí po Karpatskej drevenej ceste, na Duklu, zmapujeme celé okolie. Prejdeme aj cez hranicu do Poľska. Môžeme aj do Ukrajiny, nezabudnite na pas. Porozprávame sa so starými ľuďmi, ktorým možno po rusínsky nebudete ani rozumieť.

Ak chcete, pôjdeme hoci aj na huby, pozrieme si váš rodičovský dom, povezieme sa „motorkou“ a uvidíme, kde končí železničná trať – pozdravujem Ťa, Mmk. Alebo budeme len tak ležať na tráve a nič nerobiť, život sa zastaví. Vy si povedzte. Ja viem, nebude to také ako prechádzať sa pomedzi egyptské pyramídy alebo ležať v piesku na pláži...

Ale nebojte sa, po víkende sa vrátime. Áno, zasa autobusom, auto ešte nemám. Oprášime svoje značkové tenisky a lodičky, pôjdeme do kín, divadiel, posilňovní, plavárni. O polnoci nakúpime plné košíky potravín. Pôjdeme do práce a do škôl. Rozídeme sa a stretneme večer na terase hlavnej ulice pri káve. Budeme sa tešiť, lebo budeme žiť.

A kto chce, môže sa so mnou o dva týždne zasa na jeden víkend vrátiť. Len ten, kto sa nezľakol. Samej sa mi nechce. Konkrétne pôjdeme... Aha, už viem!

Danka Pančúrová
Zdroj: http://danapancurova.blog.sme.sk