Od Rusínov sa neodchádza hladný a smädný (rozhovor)

Folklorista Štefan Štec v súťaži Zem spieva svojím spevom rozhodne zaujal.

Pracuje ako redaktor rusínskeho národnostného vysielania košickej redakcie Slovenského rozhlasu, zároveň ako umelecký vedúci vo folklórnom súbore Hornád.

 

Zažiaril vo folklórnej súťaži RTVS Zem spieva tradičnými rusínskymi spevmi.

 

„Keď chce niekto počuť originálny spev rusínskej dediny, nech ide do kostola. V ňom sa podaktorí stretávajú 50, 60 rokov, je to tá najdokonalejšia folklórna skupina,“ tvrdí v rozhovore Štefan Štec.

 

Kde sa vzala prezývka rusínsky Karel Gott?

 

Prvýkrát som to počul v priamom prenose v semifinálovom kole Zem spieva. Bol to zrejme nápad produkcie. Vnímam to ako srandu, ale veľmi pozitívnu, keďže Karel Gott je legenda. To spojenie so slovom „rusínsky” je určite dobrá prezentácia pre Rusínov. Som rád za každú ich popularizáciu.

 

O Rusínoch sa málo vie?

 

Podľa mňa áno. Na východnom Slovensku pojem rezonuje určite viac, ale niekedy sa mi zdá, že zvyšok Slovenska vníma rusínstvo len ako nejaké východoslovenské nárečie. Netušia, že je to samostatný národ.

 

Preto som rád, že téma na Slovensku zaznela širšie, že sú tu mladí ľudia, ktorí sa identifikujú ako Rusíni. Podľa mňa je to dôležité práve pre iných mladých ľudí, ktorí majú rusínskych predkov, no nepovažujú to za dôležité alebo sa za to dokonca hanbia.

 

Rusíni sú pomerne skrytí. Doma síce hovoria po rusínsky, no akonáhle majú diskutovať ľudia, ktorí sú z rôznych regiónov, radšej prejdú do slovenčiny.

 

Je to zaujímavá vec. Keď sa poznajú Rusíni, ktorí vyrastali v komunite, kde sa Rusíni vždy medzi sebou rozprávali rusínsky a dobre sa poznajú, nemajú najmenší problém hovoriť medzi sebou kdekoľvek.

 

Keď sa ale stretnú ľudia, ktorí o sebe nevedia, že sú Rusíni v slovenskom prostredí a po nejakom období zistia, že sú Rusíni, už do rusínčiny neprepnú. Podľa mňa je to o tom, na akom základe stoja vzťahy, ako dobre sa ľudia poznajú.

 

Tí, ktorí dlhé roky žijú mimo regiónu, kde sa hovorí po rusínsky, majú občas pocit, že sa v jazyku motajú a nevedia už rodnou rečou hovoriť pekne.

 

Ja podporujem aj lámanú rusínčinu. (Smiech.) Akákoľvek snaha sa medzi Rusínmi musí ceniť.

 

Vy ste sa narodili a vyrastali v Košiciach, rodičov máte z Habury pri Medzilaborciach. Trávili ste v Habure prázdniny?

 

Pravidelne. Od nejakých piatich rokov sme celé letné prázdniny trávili tam. Aj sme chceli. Našli sme si v Habure dobrých kamarátov, bol to raj, každý deň na bicykli z vyšného konca na nižný, nedeľa popoludní futbal.

 

Pre dieťa, ktoré celý rok žije na sídlisku, má dedina s letným vidieckym ruchom svoje čaro. Starí rodičia nás zapájali do dedinských prác, nikdy nás nikto nevnímal ako „prišli košické deti”.

 

Dedina nám dodala autentické zážitky. Boli 90. roky, kedy ešte žila tradíciami. Dnes to tak už nie je, ale ja si spomínam, ako sa susedky stretávali v babkinej kuchyni alebo na priedomí a do večera si rozprávali rôzne, často vtipné príhody, spievali piesne. Z týchto žien už nežije ani jedna.

 

Pre mňa to bol moment stretnutia s tradičnou dedinskou kultúrou. Nebolo to predstavenie, ale živá, žitá skúsenosť.

 

Tam niekde sa objavil váš vzťah k folklóru?

 

Podľa mňa sa s tým človek už musí narodiť. Keď žijete na vidieku, neznamená to automaticky, že ste folklorista, alebo máte radi ľudovky. Na dedine bolo kedysi jediným umením to, čo si vytvorili samotní ľudia, ktorí v nej žili. Spievali, tancovali, vyšívali a boli inšpiráciou pre ostatných v obci.

 

Mňa inšpirovali starí rodičia aj rodičia, ale folklór ma zaujímal aj tak akosi prirodzene. Niekto nesie len informáciu, že existuje taká a taká pesnička, ale mňa od detstva zaujímalo, kde sa nejaká pieseň vzala, ako sa tvorila.

 

Chodievali ste aj do „terénu”, aktívne hľadať starých ľudí, ktorí týmto pôvodným folklórom žili?

 

Áno. Inak, ja som si už ako deväťročný chlapec kreslil kroje. Babka mi vysvetľovala, aké kroje sa nosili a ja som ich kreslil. Na vysokej škole som mal potom diplomovú prácu zameranú práve na túto tému a chodieval som po dedinách, bádal, vypytoval sa ľudí a nahrával si ich.

 

Snažil som sa ich pochopiť – pochopiť, ako fungovali zákonitosti folklóru. V takejto atmosfére sa prenesiete do minulého obdobia a prirodzene sa objaví nostalgia. Pre niekoho je to len fráza, ale pre niekoho je to výpoveď človeka o živote.

 

Rusínske piesne sa v regiónoch akoby obmedzovali na Krjačok ľaľijovij a Horila sosna, a pritom sa v mnohých iných riešili pomerne zásadné javy, ktoré rusínstvo sprevádzali. Napríklad migrácia do Ameriky.

 

V mnohých piesňach sa odrážajú aj sociálne dopady. Sú piesne, kde žena spieva, že zostala sama a aké ťažké to je. Alebo sú piesne, kde Rusíni v Amerike spievajú, ako sa im cnie za domovom.

 

Ako ste sa dostali k týmto piesňam?

 

Napríklad Už sonečko šidať, ktorá hovorí práve o živote Rusínov v Amerike, je z Blažova. Obec už neexistuje, pretože bola pre vojenský priestor v Levočských vrchoch vysťahovaná. Spievala mi ju pani Anna Uhlárová, takže ju mám od nej.

 

Iná pieseň, ktorú som spieval v Zem spieva, je z lemkovskej strany (oblasť v Poľsku, ktorú obývajú Rusíni, hovoria im Lemkovia, pozn. red) a spieva ju Júlia Došna, rusínska speváčka. Počul som ju na Dňoch rusínskej kultúry pred 13 rokmi v Prahe a odvtedy som ju nosil v hlave. Veľmi vo mne zarezonovala. Možno práve preto, že som žil ďaleko od domova.

 

Rusínsky folklór má svoje varianty. Iný je folklór Rusínov zo Slovenska, iný z ukrajinského Zakarpatia. Sú novšie – ovplyvnené slovenských folklórom, sú staršie – ovplyvnené valašskou tradíciou, ktorá sa zakonzervovala najmä v horách.

 

Rusínska kultúra dostáva celkom zabrať. Nepíšu sa nové knihy, nepíšu sa nové divadelné hry, rusínski tvorcovia kriticky vnímajú napríklad osekávanie rusínskeho rozhlasového vysielania. Kde je problém?

 

Mám pocit, že rusínska kultúra momentálne funguje na voľnobehu. Treba sa ale pozrieť aj na to, v akom stave je rusínske školstvo. Niet ho. V novej generácii nevytvárame základ, nevyrastá nám originálna rusínska inteligencia.

 

Keď sa pozriete, aké regióny Rusíni obývajú, aké problémy tie regióny majú, to je ďalší aspekt. Vysťahovalectvo, nezamestnanosť, vymieranie. Mám pocit, že všetko stojí a padá na tom, či si Rusíni uvedomujú, že sú Rusínmi a sú ochotní za seba bojovať. Pokiaľ je to neustále len o hŕstke ľudí, ktorí majú záujem o budovanie povedomia, je to málo.

 

Hrozí rusínstvu zánik?

 

To nie. Len sa kvôli sociálnej situácii prenáša z dedín do väčších miest. Všímam si, že mnoho mladých Rusínov, taká štvrtá, piata generácia od Druhej svetovej vojny, rusínstvo rieši viac. Mnoho ich má dobré spoločenské postavenie, už to nie sú ľudia, ktorí v 60. alebo 80. rokoch prichádzali z chudobných dedín.

 

Čo je povahovou črtou Rusínov?

 

Podľa mňa je v nej kus vrodenej ostražitosti. Chránia si súkromie, nie sú otvorení pre všetkých ľudí. Na druhej strane sa ale s východnými Slovanmi spája pohostinnosť. Keď prídete na návštevu, hosťa si ctia. Od Rusínov sa neodchádza hladný a smädný. Takisto je tu priebojnosť. Chcú. Keď si Rusín niečo zaumieni, ide si za tým.

 

Počuli ste už spojenie „šalenyj Rusnak”?

 

Podľa mňa „šialený” znamená práve tú priebojnosť. Rusíni sa nebáli pustiť aj do riskantných vecí.

 

A čo otázka náboženstva?

 

Silne sa identifikujú s juliánskym kalendárom. Je pre nich dôležité mať čosi špecifické, čo nemajú iní, niečo, čo ich odlišuje. Hoci napríklad Rusíni – gréckokatolíci slávia sviatky podľa gregoriánskeho kalendára, stále sa vracajú i k juliánskemu. Východný obrad je silno spojený aj so svetskou kultúrou. Od vizuálu, ktorý tvoria všetky tie ikony, kadidlá, po spevy. Podľa mňa aj to odráža našu náturu - máme radi, keď je v živote kus mystiky a starobylosti.

 

Práve východný obrad je pre Rusínov niečo, k čomu sa hrdo hlásia. Cerkvi, liturgie, ikonostasy, chóry.

 

Spojenie byzantskej atmosféry aj v svetskom živote je pre nich typické. Rusín neoddeľuje chrám od domácnosti. Prostredie cerkvi a Boha nájdete bežne v domoch v ikonkách a rôznych predmetoch. Rusínsky naturel sa zasa v cerkvi prejavuje v speve, ktorý je živelný.

 

Keď chce niekto počuť originálny spev rusínskej dediny, nech ide do kostola. V ňom sa podaktorí stretávajú 50, 60 rokov, je to tá najdokonalejšia folklórna skupina. Krásne je to, že si Rusíni svoju identitu vedia posilniť práve v cerkvi cez staroslovienčinu.

 

Ako?

 

Všetci vychádzajú po liturgiách voľajakí spokojnejší a rozradostnení. Keď idem v Košiciach do gréckokatolíckeho chrámu, ľudia sa pri vstupe rozprávajú po slovensky. V cerkvi potom spievajú po starosloviensky a veľakrát sa stane, že po liturgii si už vymieňajú slová po rusínsky.

 

Rusnácky „Dobrý deň” je koniec-koncov „Slava Isusu Christu”.

 

Je to úplne bežné. Teraz po Veľkej noci sa zdravíme Christos Voskres, počas Vianoc Christos Raždajetsja. Na dedinách sa tak zdravia aj malé deti, ktoré ešte poriadne netušia, čo to znamená. (Smiech.)

 

Budete s vašimi deťmi hovoriť alebo bisidovati?

 

Ja bisidovati. (Smiech.) Manželka je zo stredného Slovenska, ale naučila sa pri mne pekne po rusínsky. Má veľký talent na jazyky. Ja by som chcel deti vychovávať hoci aj trilinguálne. Ale bude samozrejme na nich, ktorý jazyk im bude bližší.

 

Stanislava Harkotová

 

Zdroj:

https://www.aktuality.sk/clanok/464798/od-rusinov-sa-neodchadza-hladny-a-smadny-rozhovor/

 

Foto

Štefan Štec s manželkou Dušanou. 

Zdroj: archív Štefana Šteca