Odkaz čestného občana Habury: „RUSÍNI, milujem vás!“

Ocenení športovci a primátorka mesta Slávnosti v obci, ktorú stráži knieža Laborec, sú známe široko-ďaleko. Pravidelným účastníkom je Imrich Béreš, čestný občan Habury. Okrem toho aj úspešný bankár, milovník folklóru, filantrop, choreograf a podporovateľ rusínskej kultúry. Stál pri zrode sochy kniežaťa Laborca a repliky dreveného chrámu.

Prečo rád navštevuje náš región? Aj o tejto téme sme sa rozprávali s čerstvo „pasovaným“ Rusínom.
"Keď som sem začal chodiť asi pred pätnástimi rokmi, zamiloval som do tohto kraja. Má svoju atmosféru, energiu, žijú tu dobrí, srdeční, pracovití ľudia. Myslím, že tvrdosť tohto regiónu ich naučila pokore, čo je veľmi dôležité. Takéto podujatie (Dni Habury) je veľmi významné hlavne pre rusínske etnikum, kde sa môžu miestni stretnúť raz za rok a porozprávať sa, zabaviť sa. Zároveň je aj motivačné pre rusínske spolky a jednotlivcov, ktorých oceňujeme a je to pre nich istým spôsobom vďaka za robotu, ktorá nikdy nebude v skutočnosti docenená.

Ako si spomínate na začiatky?
„Nikdy nezabudnem na prvý ročník, ktorý bol v kultúrnom dome – vtedy boli veľké horúčavy a dlhý trojhodinový program... to sa mi vrylo do pamäti. Neustále však zdokonaľujeme tieto slávnosti. Myslím si, že majú atribút jedného kvalitného festivalu s perfektnými účinkujúcimi, s dobrou réžiou, zvukármi i svetlami. Haburu navštevujem aj šesťkrát do roka.“

Pasovali vás za Rusína. Viete už aj „bisidovaty“?
„Neznam bisidovaty, ale rozumiem všetkému :). Keď som sem prišiel prvýkrát, okrem nadávok, som netušil, o čom miestni rozprávajú. Zvykol som si a dobre to funguje. Nie je to náročný jazyk na porozumenie. Je to pre mňa veľká česť, že si ma Rusíni „adoptovali“. Mám ich vo veľkej úcte. Je to národ, ktorý má svoju históriu, jazyk i kultúru. Rusíni, milujem vás.“

Na Dňoch Habury ste ukázali, že tanec máte v krvi a kroky ste rozhodne nezabudli...
„Tancoval som v súbore Dimitrovec, čo bol predchodcom Lipy, ktorá sa predstavila v haburskom amfiteátri. Tiež som pôsobil v Lúčnici. Bolo to v podstate symbolické spojenie súborov, v ktorých som účinkoval. Odmalička som inklinoval k folklóru. Stále som chcel byť choreografom a venovať sa kultúre. Skončil som svoju umeleckú kariéru profesionálne ako choreograf Československého štátneho súboru piesne a tancov v Prahe, čo je obdoba SĽUK-u. Vtedy sa písal rok 1989. O rok neskôr som si povedal, že pre kultúru ruže nepokvitnú a rozhodol som sa inak. Okrem ekonómie som však študoval aj Vysokú školu múzických umení u profesora Nosáľa, chýbajú mi akurát štátnice. Nemali pre mňa význam, keďže moja profesionálna cesta sa ubrala úplne iným smerom. Ostal som tomu verný a v rámci voľnočasovej aktivity som pedagóg a choreograf Folklórneho súboru Lipa. Chcem to robiť, nie som k tomu viazaný alebo nútený. A to je rozdiel,“ dodal na záver Imrich Béreš.

-latt