ODKIAĽ A KEDY...

(Nadežda Varcholová. Odkiaľ a kedy... Vydal Spolok ukrajinských spisovateľov na Slovensku. Tlač Alldata v. o. s. Prešov – Svidník, 2009, 232 s.)
 

Nie len slávne mestá sa pýšia povesťami o svojom založení (snáď najznámejšou z nich je povesť o založení Ríma bratmi Romulom a Remom vychovaných vlčicou), ale aj jednotlivé dediny majú povesti o svojom vzniku. Ide o miestne, čiže toponymické ľudové povesti, ktoré rozprávajú o minulosti lokality, o tom, ako vznikol názov určitého miesta. Hoci v týchto povestiach sa voľne narába s historickými faktami (v niektorých bádať aj prvky nadprirodzených síl), predsa sa v nich nachádza zrnko pravdy a v ľudovej próze majú nezastupiteľné miesto. Práve tejto problematike je venovaná kniha folkloristky Nadeždy Varcholovej, dlhoročnej pracovníčky Slovenského národného múzea – Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku, ktorú s názvom Odkiaľ a kedy... (Zvidky i koly...) koncom minulého roku vydal Spolok ukrajinských spisovateľov na Slovenku. Ide o prvú publikáciu, v ktorej je predstavený tento žáner ľudovej slovesnosti Rusínov (Ukrajincov) na Slovensku. Keďže publikácia obsahuje materiály z celého regiónu obývaného Rusínmi (Ukrajincami) Slovenska (Bardejovský, Humenský, Levočský, Medzilaborecký, Sninský, Sobranecký, Staroľubovňanský, Stropkovský, Svidnícky okres) je pochopiteľne, že v našej anotácii sa sústredíme na Svidník a jeho okolie.

Autorka zozbieraný a roztriedený materiál zaradila do troch kapitol. V prvej kapitole sú toponymické povesti o založení a odvodzovaní názvu dedín. Tento žáner ústnej ľudovej slovesnosti, ktorý mimochodom bol veľmi obľúbený medzi pospolitým ľudom podáva najrôznejšie príčiny alebo mimoriadne udalosti o založení tej-ktorej dediny a odvodzovaní jej názvu. Materiál publikovaný v tejto kapitole je rozdelený do deviatich podkapitol a to: 1. v závislosti od miesta polohy dediny (Príkra – leží na príkrom, nebezpečnom mieste; Suchá – rozprestiera sa na suchom kopci); 2. od umiestnenia obce, ktoré sa vyznačovalo inými zemepisnými javmi, napríklad hydrologickými (Roztoky); 3. od názvu stromov a rastlín (Bžany – rástli tam chabzdové kríky „bzyny“); 4. od zvierat, hydiny, rýb a hmyzu (Komárnik – bolo tam veľké množstvo malých mušiek, tzv. „komarky“); 5. od priezviska prvého osídlenca (Belejovce – prvým osídlencom bol Belej, Ladomirová – od Vladimíra, Šemetkovce -Šemetko); 6. od presídlencov (Svidnička – názov vznikol od presídlencov zo Svidníka); 7. od rôznych miestnych jazykových zvláštností (Dlhoňa, v nárečí „Dovhuňa“ – bačovia tam nosili dlhé kabanice „dovhi huni“; Dobroslava – prví osídlenci boli pracovitými, dobrými a slušnými ľuďmi, ktorí po okolí šírili dobrú slávu; starší názov Novej Polianky Mergeška – od oznámenia smrti pastiera Geška „hmer Geška“, spojením týchto dvoch slov a pre ľahšiu výslovnosť vznikol názov obce Mergeška); 8. od typu jednotlivých remesiel (Vápeník – pálilo sa tam vápno); 9. od pôsobností zbojníckych skupín (Zboj, sninský okres). Podľa ľudových povestí názov Svidníka je odvodený od sútoku dvoch riek Ladomírky a Ondavy („de šja dvi vody schadžajut“, „zlučaly šja, zvodyly šja dvi vody“, od čoho vznikol prvotný názov Zvodnyk, nakoľko ten sa ťažko vyslovoval, Zvodnyk sa zmenil na Svydnyk. O tomto ľudovom ponímaní vzniku názvu Svidník sa zhodujú tri zápisy rôznych výskumníkov, zapísaných od rôznych respondentov: v r. 1965 ho zapísal Michal Šmajda od Andreja Vaňugu (narodeného v r. 1882); variant zapísala Nadežda Varjanová od Petra Kurilca v r. 1973, a napokon podanie Andreja Dulebu uverejnené v časopise „Družno vpered“ z r. 1973 – „Z istoriji Svydnyka“.

Druhá kapitola spomínanej monografe obsahuje ľudové povesti s toponymickými názvami súvisiacimi s prírodnými zvláštnosťami, akými sú skalné útesy, vrchy (hora Rohuľa), jaskyne, rieky, studničky (Holubova studňa) ako aj povesti o vzniku názvu niektorých chotárov (chotár Milovanec v Šarišskom Štiavniku dostal pomenovanie od toho, že tam chodili na prechádzky zaľúbené páry kúpeľných hostí). Okrem toho v tejto kapitole sú zahrnuté aj historické povesti o zámkoch, kaštieľoch a kláštoroch, nakoľko dej sa v nich lokalizuje a splývajú s miestnymi povesťami. Ide predovšetkým o jeden z najstarších zámkov v regióne Rusínov (Ukrajincov) Zborovský zámok alebo Bila Makovycja. Podľa ľudového podania tento zámok sa pôvodne budoval na hore Kaštelyk pri Svidníku, ale nakoľko čertom sa nepozdávalo miesto určenia na stavbu, preto v noci vymurovanú časť zámku preniesli na Zborovskú horu. Keď kohúty zakikiríkali, čerti stratili všetku svoju moc a nechali kamene na Kaštelyku. Dokonca na jednom kameni ostal odtlačok gombíka z čertovho kabátca. Odetá nadprirodzená bytosť v ľudovej próze, najmä v poverových poviedkach, nie je nijaký zvláštny jav, zvlášť čerti vystupujú v nich odetí v kabáte, aby zamaskovali svoju chlpatosť. Obdobne čerti sú hlavnými aktérmi aj pri skalnatých útesov. Napríklad pri Krásnom Brode, presláveného púťami pri bazilánskom kláštore („monastyri“), ktorých sa zúčastňovali aj veriaci z Makovyci, sa nachádza Čortovyj kamiň, ktorý pre zmenu má na sebe údajne odtlačky čertovho malíčka a čertovho obličaja. Ďalším známym podobným kameňom je Sninský kameň na Vihorlate, ktorého vznik sa tiež traduje s pôsobením čertov.

Ale vráťme sa k nášmu Zborovskému zámku, ktorému názov poskytla blízka dedina Zborov. Jeho variant pomenovania Makovický zámok vznikol od neďalekého vrchu Makovica, ktorý smerom od Kurimky a Cerniny má podobu obrovskej hlavičky maku. Tretí názov Bila Makovycja je odvodený od bieleho
kameňa, z ktorého bol zámok vymurovaný. Práve o stavbe tohto zámku básnik a buditeľ Alexander Pavlovič v 19. st. v obci Jurkova Voľa zapísal „od vdovyci po imeni Anny“ starobylú prekrásnu baladu „Koly murovaly Bilu Makovycju, honyly na panske ubohu vdovycju...“, v ktorej je podaný ťažký údel biednej vdovy, ktorá aj napriek tomu, že „jednu nedileňku muža pochovala, druhu nedileňku syna porodyla“ musela ísť na panské nosiť ťažké kamene na výstavbu Zborovského zámku. (Drevená maketa Zborovského zámku sa nachádza v kultúrno-historickej expozícii SNM – Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku). V jednej z básni A. Pavloviča je podaný pôvodný rusínsky názov terajšej obce Smilno Zemeľne, ktorého názov spotvorili cudzinci na Smilno.

Tretia kapitola obsahuje ľudové prezývky jednotlivých obcí, ktoré sú rozdelené do 11. podkapitol. Prvú podkapitolu tvoria pastierske prezývky, ktorými sa pastieri zo susedných obcí navzájom prekárali, ale aj pastieri z horného („vyšňane“) či dolného („nyžňane“) konca dediny. V niektorých prípadoch takéto výsmechy obsahujú aj vulgarizmy. Obdobne ako povesti o vzniku názvu dedín aj prezývky dedín boli motivované svojou polohou („patykare“) - 2. podkapitola; 3. v priezviskách podľa rastlín do popredia sa dostávajú „paportyňare“, „paportyňaci“; 4. podľa vtákov – „bocany“; 5. podľa zvierat „bykare“. Priezviská podľa sociálneho postavenia tvoria 6. podkapitolu („kurkuľacy“); podľa znakov ľudového odevu a ľudovej stravy zase 7. podkapitolu („reminkare“, „mačankoše“). Osma podkapitola – to sú nárečové zvláštnosti jednotlivých lokalít. Napríklad, len vo svidníckom okrese sa vraví „šja“ („smijaty šja“) alebo „sja“ ( „smijaty sja“) či dokonca „sa“ („smijaty sa“); okrem toho javí sa markantná odlišnosť v slovesách s koncovkou na –ty alebo –ti: plakaty“, „plakati“. Práve posledná ukážka je pre svoju archaickosť veľmi zaujímavá a vzácna pre jazykovedcov. Prezývky za druhmi remesiel tvoria 9. podkapitolu („garbjare“); 10. kapitolu zase fyzické a psychické vlastnosti obyvateľov („čuntoše“) a nakoniec poslednú z prezývok 11. podkapitolu uzatvárajú prezývky podľa národností („švaby“, „mazury“). Niektoré dediny majú viacero prezývok, napríklad Kurimka ich má až štyri. Vyskytujú sa aj také prípady, keď novšia verzia prezývky obce zamenila staršiu. Nebývajú zriedkavé ani takéto prípady, že respondenti už nevedeli vysvetliť pôvod vzniku prezývky svojej alebo susednej obce, ba čo viac, mnohí si ju vôbec nepamätajú.
 

Nakoľko prezývky vznikali aj na základe tvaru, zvuku a mena jednotlivých zvonov v dedinách, autorka považovala za potrebné aj ich zaradiť do tejto kapitoly (12. podkapitola). Napokon tretiu kapitolu uzatvárajú rozmanité slovné hry, ako kalambury, synonyma, homonyma viažuce sa k nárečovým zvláštnostiam jednotlivých obcí (13. podkapitola).
 

Okrem vlastných terénnych zápisov N. Varcholovej v knihe Odkiaľ a kedy... sú použité aj iné zápisy, pochádzajúce z miestnych kroník alebo z periodickej ukrajinskej a inej tlače. Pomerne veľa ľudových povestí zapísal niekdajší pracovník múzea Michal Šmajda, zápisy z miestnych kroník poslúžili Michalovi Dubayovi k napísaniu sérii článkov s názvom Z histórie našich dedín uverejňovaných v časopise „Družno vpered“ v 60. rokoch minulého storočia. Toponymické ľudové povesti obdobne ako iné žánre slovesného folklóru boli okrajovou záležitosťou záujmu či už jazykovedcov (Ivan Paňkevyč) alebo historikov (Kornylo Zaklynskyj). Monogarfa je napísaná v ukrajinskom jazyku, pričom autentické terénne zápisy sú uvedené v nárečí jednotlivých dedín a je doplnená Resumé v slovenskom a anglickom jazyku ako aj dobovými fotografami.
 

J.V