Okolo borovičky je veľa tajomstiev, jej výrobcov nazývali borovičkármi i nosičmi nektáru

Bryndza, valaška, Svätoplukove tri prúty či naše ľubozvučné ô? Považujete to za typické znaky Slovenska? Zabudnite na to. Bryndza aj valaška pochádzajú od rusínsko-rumunských Valachov rovnako ako celé pastierstvo, mýtus o zväzku troch prútov je známy v mytológii celého sveta a hlásku ô sme prevzali z francúzštiny. Hoci mnohé z typických „slovenských“ symbolov majú ďaleko od originality, niečo sa predsa len nájde. Napríklad borovička, na ktorej sa podieľali Slováci, Nemci aj Židia.
 
Borovičkári:
Keď v polovici 19. storočia spísal Ján Čaplovič svoju jedinečnú Etnografiu Slovákov v Uhorsku, nemohli v nej chýbať zmienky o borovičke, ktorú si „rôznych chutí i tuhosti sami pália“. Tých, ktorí mali niečo do činenia s borovičkou, volali borovičkári. „Borovičkári sú predavači pálenky a oleja z borievok. V plochých súdočkoch vyrobených doma, zvaných ľahvica, nosieva chlap svoj tovar na chrbte a predáva ho po celom kraji až po Rakúsko a Moravu. Niektorí kupčia aj s borievkami až v Slavónii a iných krajoch, kde borievky nerastú.“
Najstaršie zmienky udávajú, že prví výrobcovia borovičky pochádzajú spod Tatier. Borovička je skutočne raritou tých končín, bolo by však chybou myslieť si, že ide o výrobok, ktorým sa môžu pýšiť výhradne Slováci. Napríklad na Spiši patrili medzi majiteľov borovičkární aj Židia a Nemci. Na východe ju vyrábali aj Rusíni, ktorí majú vlastnú, rusnácku borovičku. Žiaľ, 20. storočie sa postaralo o to, že časť našej histórie aj obyvateľov sa z mapy Slovenska navždy stratila. Týka sa to zvlášť obyvateľov židovskej a nemeckej národnosti. Pritom práve ich sa z veľkej miery týka príbeh borovičky.
 
Autor neznámy:
Za vynájdením borievkovej pálenky môžu stáť Nemci. Jaroslav Kresánek v Atlase liečivých rastlín a lesných plodov uvádza, že z plodov borievky pálil ako prvý borovičku Šebastián Laur zo Spišskej Belej. V meste sme však o ňom podrobnejšie údaje nenašli, rovnako sme pochodili aj na miestnom starom cintoríne. V Spišskej Belej nám poslední potomkovia vysťahovaných Nemcov potvrdili, že sa pamätajú na výrobcov borovičky, podrobnosti však nepoznali. „V našom meste borovičku vyrábali viacerí, je známe, že v miestnych likérkach sa vyrábala okrem rôznych likérov, rumov, slivovíc a iných páleniek aj belianska borovička,“ povedal Pavol Ščigulinský z Mestského úradu v Spišskej Belej.
Spišské mestečko má pritom bohatú tradíciu vo výrobe borovičky. Dobové záznamy udávajú, že pálenie borovičky bolo už na začiatku 19. storočia bežné takmer v každom dome, pričom umenie destilácie zvlášť ovládali ženy. V tom čase bolo v belianskych domácnostiach takmer sto medených nádob na domáce pálenie pálenky, teda „šnapsu“, ktoré vymizlo až s rozvojom moderných páleníc a pivovarov. Roku 1875 bola v meste založená továreň na likéry Kleinberger a syn, ktorá neskôr získala aj povolenie na pálenie borovičky. V tom istom roku bola založená Borovičkáreň Adolf Gabriel a v roku 1914 vznikla Borovičkáreň Greb&Vaverčák.
Kým borovičku pálili v domácnostiach ženy, existovalo viacero druhov nápoja. Nechýbala ani borovička s namočeným koreňom horca. Prvenstvo sa síce už asi nikdy nedozvieme, zdá sa, že práve v týchto končinách sa kedysi zrodil nápad vyrábať pálenku z plodov borievky.

Jalovec:
Učupený borievkový krík má na Slovensku aj inú tradíciu. Potvrdzuje to i všeobecne známa ľudová pieseň „Vysoký jalovec, vysoký ako ja, preskoč ho má milá, s rovnýma nohama“, v ktorej sa spomína ľudové pomenovanie typického predstaviteľa našej flóry - borievky, latinsky Juniperus communis. Borievkové bobule majú silnú arómu, močopudné i dezinfekčné účinky. Niektoré druhy sa používali aj na vyvolanie potratu, z čoho možno pramení spomínané ľudové pomenovanie. Plody sa tiež využívali pri výrobe liečivých extraktov a rôznych olejov. Borievkový lekvár, ktorý zaviedli Arabi, sa dodnes nachádza v oficiálnych liekopisoch.
Borievka bola takisto súčasťou čarov a mágie. Známa bola už od staroveku, Plínius písal, že sa ňou vykiadzali obydlia, „zaháňali hady a vyháňali duchovia“. Magické účinky boli známe aj na Slovensku a vykiadzanie izieb bolo bežné aj v Karpatoch. Časom síce borievku ako kadidlový strom zatienili iné, cudzokrajné kadidlá, ale jej „alkoholová kariéra“ pokračuje dodnes.
 Borovičkári to podľa Čaploviča nemali v dávnych časoch ľahké a distribúcia borovičky pripomínala skôr napínavý film. „Predavači musia byť veľmi opatrní, lebo nie je dovolené predávať nápoj po dedinách, aby nemali ujmu krčmy. Preto môže každý nosič nektáru najviac ak na hradskej predať idúcky niečo cestujúcim alebo v najprísnejšom inkognite tu i tam fľaštičku priniesť, lebo mu neustále hrozí nebezpečenstvo konfiškácie,“ píše.
Slovenskí „nosiči nektáru“, ako ich poeticky nazýva Čaplovič, boli často chudobní ľudia, ktorí si skúšali privyrobiť tým, čo im dala príroda. A borievka bola takou možnosťou. „Borievka nie je bezvýznamná pre najbiednejších ľudí. Jej bobuľky, keď dozrejú, zbiera veľa tisíc rúk. Zberatelia, zväčša sedliacke dievčatá, si samy varia nápoj alebo ich na merice predávajú Židom, ktorí z nich potom pália silnú borovičku,“ uvádza Čaplovič. Pálili teda Slováci, Nemci aj Židia.

Špecifická:
Kým v minulosti existovalo množstvo domácich páleníc, s nástupom industrializácie a tovární sa domáca borovička začala vytrácať. Už v 19. storočí vznikli na Slovensku prvé borovičkárne, predávajúce nápoj v pretiahnutých fľašiach a s pestrými etiketami.
Borovička sa dnes vyrába vo viacerých podnikoch, v rámci Európskej únie je chránených len niekoľko značiek. Potvrdil to aj tajomník Združenia výrobcov liehu a liehovín na Slovensku Július Forstshoffer. „Chránených je päť značiek, pod ktorými možno predávať iba tie, ktoré boli vyrobené na Slovensku: Spišská borovička, Slovenská borovička Juniperus, Slovenská borovička, Inovecká borovička a Liptovská borovička.“
V čase vstupu krajiny do únie však vyvolal náš alkohol istý zmätok na európskej úrovni. Borovička bola totiž pre európske orgány neznámym pojmom. Preto nemá slovenská pálená rarita na etikete na rozdiel od iných liehovín pojmy definované európskymi smernicami.
K oficiálnym borievkovým destilátom treba ešte prirátať rôzne falzifikáty, ktoré však majú so skutočnou borovičkou pramálo spoločné. Vyrábajú sa totiž iba z liehu a chemickej esencie... Zahraničným príbuzným slovenskej borovičky je džin, ktorý má svoj pôvod v Holandsku.
 Borovička sa od iných páleniek líši najmä výrobným postupom. Predurčujú ju na to silno aromatické plody borievky, schované medzi ostrým ihličím vždyzeleného kra. Zber vo veľkom sa nikdy nepraktizoval, keďže na to nebol dôvod. Borievka sa totiž nepálila, ale iba pridávala na konci celého procesu. Július Forsthoffer potvrdil, že borovička z čistého borievkového destilátu neexistuje ani nemôže existovať. „Toľko borievok, koľko by na to bolo treba, ani nie je. Nápoj borovička sa vyrába rezaním borievkového destilátu čistým liehom,“ priblížil výrobný postup. Pomer medzi borievkovým destilátom a liehom môže byť rôzny, rovnako ako sa môže líšiť zloženie borievkového destilátu.

Tajomstvo:
Výroba borovičky je hotová veda. Hoci destilát v minulosti pálili „takmer v každom druhom domci“, v súčasnosti je jeho domáca výroba výnimočná. Jednoduché nie je ani pátranie po pôvodnom recepte, ako ho poznali naši predkovia. Etnograf a publicista Ján Čaplovič vo svojom spise uviedol o borovičkároch nasledovné: „Najviac ich je z Trenčianskej stolice z moravských hraníc a z Bielych hôr, kde husto rastú borievky.“ K „borovičkovým“ krajom patrila aj Šarišská stolica. Tradícia borovičky opisovala karpatský chrbát od slovensko-moravského pomedzia cez Kysuce a Liptov po Tatry a Šariš.
Práve na Šariši sa podľa spomienok pamätníkov uchovávali originálne recepty, tie však zmizli spolu s tými, ktorí poznali ich tajomstvo. Napríklad židovský majiteľ belianskej borovičkárne Aladár Kleinberger dokončieval osobne finálnu časť výrobného procesu. Počas vojny mu podnik arizovali a po komunistickom prevrate zoštátnili. Nemeckí výrobcovia borovičky zasa zmizli z mesta po vojne. „Počul som, ako po vojne odchádzala Nemka, ktorá u nás v Spišskej Belej vyrábala borovičku. Keď ktosi chcel obnoviť výrobu borovičky, chcel od nej kúpiť jej recept na borovičku. Ale nepredala mu ho,“ zaspomínal si Pavol Ščigulinský.
 
Domáca:
Na domácu borovičku sme narazili na slovensko-moravskom pomedzí v Lednici. V dedinke so zrúcaninami stredovekého hradu vyrábajú nápoj v obecnej pálenici. Pôvodné zariadenie je funkčné aj po storočí, keď kvalitné medené kotly a rúry vytepali rómske ruky a pálenicu postavil židovský majiteľ. „Borovičku pálili už naši otcovia, my sme sa k tomu opäť vrátili,“ poznamenal starosta obce Milan Barka. Borievky zbierajú vždy na jeseň, najlepšie po prvých mrazoch. „Stačí poklopkať na konáre a plody samy popadajú. Musia sa dobre vysušiť, potom ich pomelieme na mlynčeku na prášok. Ten pridávame do jablčného kvasu,“ prezradil.
Receptúra sa líši od originálnej výroby borovičky, pričom destilát pália len pre vlastnú potrebu. Vyskúšali viacero postupov a dnes sú na svoj výrobok patrične hrdí. Nie je vylúčené, že s originálnymi receptúrami prídu aj iní zanietenci a jedinečnosť ich borovičky aspoň sčasti oslabí masovú produkciu mamutích koncernov, podobne ako v prípade malých rodinných pivovarov. „Borovičku však musíme páliť až na konci sezóny, pálime ju vždy po vypálení sliviek, hrušiek a jabĺk,“ upozornil starosta. Jej aróma je totiž príliš silná a prerazí cez každý alkohol. A to, zdá sa, platí aj v prenesenom zmysle.
 
Autor: PETER GETTING

Zdroj: http://www.pluska.sk/plus7dni/zaujalo-nas/slovenska.html