Olena Mandičová, rusínska sochárka

26. 9. 1902 sa narodila v rumunskom Giulesti sochárka Olena Mandičová, rodená Šinály. Pochádzala z rodiny rusínskeho učiteľa, ktorý mal korene v Osikove pri Bardejove. Študovala na gymnáziu v Košiciach a Budapešti, neskôr Akadémiu výtvarných umení v Prahe pod vedením sochára Jana Štursu. Po štúdiách a absolvovaní ciest po Francúzsku, Nemecku a Taliansku pracovala na Podkarpatskej Rusi. Vytvorila galériu portrétov a búst rusínskych osobností a buditeľov – Grigorija Žatkoviča, Eugena Fencika, Adolfa Dobrianskeho a Alexandra Mytraka. V roku 1933 vytvorila aj monumentálny pomník Alexandrovi Duchnovičovi v Chuste a rok nato v Prešove. Medzi jej neprehliadnuteľné diela patrí okrídlený železničný znak zdobiaci železničné stanice v Olomouci a Bratislave. V roku 1927 vyhrala súťaž na pomník prezidentovi T. G. Masarykovi, ktorý jej stál ako model. Išlo o jeden z najlepších monumentálnych pamätníkov nášmu prvému prezidentovi, ktorý sa stal dominantou Užhorodu. Osud tohto významného diela bol však tragický. Po tom, ako bol Užhorod odstúpený Maďarsku, sochu na príkaz maďarských úradov demontovali a odviezli nákladným vagónom do Čiech. Počas vojny sa ocitol v Bratislave. Po vojne sa už nemohol vrátiť do Užhorodu – pre sovietsku moc bol Masaryk neprijateľný. O sochu prejavilo záujem mesto Hranice na Morave, kde sa v roku 1946 konalo druhé odhalenie. V 50. rokoch sa ho komunisti rozhodli odstrániť, opäť bol demontovaný a zakopaný v miestnej pieskovni. V roku 1968 ho odhalili po tretíkrát. V období normalizácie ho komunisti opäť demontovali a definitívne zničili roztavením v Prostějovských železiarňach. Sochárku posledných 30 rokov jej života trápila reuma a choré kĺby. Žila v Košiciach, kde pracovala ako úradníčka a predavačka. Kedysi slávna umelkyňa zomrela 12. 3. 1975 v Košiciach zabudnutá verejnosťou.

Autorka textov: Táňa Rundesová