Ondrej Kandráč: Rusínsky jazyk beriem ako prirodzenú súčasť svojho života

Ľudová kultúra, spev a hudobné nástroje ho formovali už od detstva. Východniar telom i dušou, jeden z najväčších propagátorov rusínskej kultúry. Folklorista a spevák Ondrej Kandráč.

Ste jeden z najznámejších spevákov rusínskych piesní, ale zároveň je o vás známe, že nie ste z celkom rusínskeho prostredia. Vo vašom repertoári je však obrovské množstvo rusínskych piesní a aj rusínčinu ovládate tak bravúrne, že ľudia vás prirodzene pokladajú za Rusína. Kedy ste sa prvýkrát stretli s týmto jazykom?

Môj kontakt s rusínčinou a Rusínmi bol spontánny. Vyrastal som v obci Krásna Lúka v sabinovskom okrese. Je to hraničná obec medzi Rusínmi a Šarišanmi. Za Krásnou Lúkou – smerom na Starú Ľubovňu – žije rusínske, goralské a dokonca i nemecké obyvateľstvo. Otec bol učiteľ, mama hospodárka v škole. Obidvaja svoj život zasvätili folklóru, otec hral na akordeóne, viedol detské folklórne súbory a venoval sa i etnografii. Zbieral ľudové piesne, zvyky a silno ovplyvnený svojím učiteľom Jánom Lazoríkom precestoval na trabante celé severovýchodné Slovensko. Všade hľadal, zapisoval a nahrával nádherné piesne, zvyky a obyčaje jednoduchých ľudí a brával ma so sebou. Tak som mohol spoznávať ľudí rôznych regiónov a ich svojskú identitu.

Okrem toho je aj vaša mama známou vynikajúcou speváčkou, verejnosť ju pozná z mnohých vystúpení.

Áno. Mama je speváčka ľudových a mariánskych piesní. Pochádza z obce Ďačov. Ide pôvodne o grécko-katolícku obec pri Lipanoch. Môj prvý kontakt s Rusínmi bol už v detstve. Keď otec nacvičoval folklórne scénky v rusínskych obciach, bol som pri tom a takisto vtedy, keď vystupoval s mamou a detským súborom z Bajeroviec na Festivale kultúry Rusínov-Ukrajincov vo Svidníku. Asi tu pramení odpoveď, prečo rozprávam aj po rusínsky. Ja som túto reč nevnímal ako cudzí jazyk, skôr som mal v detstve pocit, že cudzí jazyk je pre mňa, paradoxne, slovenčina. Všade v mojom okolí sa totiž rozprávalo šarišským alebo rusínskym dialektom.

Osobitnou kapitolou bolo obdobie na vysokej škole. Ako ste vtedy prichádzali do kontaktu s rusínčinou?

V internátnej izbe som býval aj s Rusínmi a rozprával som s nimi po rusínsky. So Zemplínčanmi, Šarišanmi či Spišiakmi zasa v ich dialekte. Bral som to ako prirodzenú súčasť môjho života a, pravdupovediac, ani som sa nad tým príliš nepozastavoval. Hlbšie som sa začal venovať rusínčine až po nástupe na miesto hudobného redaktora Národnostno-etnického vysielania v Košiciach v roku 2003. Tam som pracoval až do roku 2014. Od januára 2015 sa už venujem iba hudbe. Keď sa ma nedávno spýtal istý dobrý známy, kto som: Šarišan, Zemplínčan, Rusín? Povedal som mu: Som východniar so všetkým, čo k tomu patrí.

Čo vás najviac „baví“ na rusínskom jazyku?

Rusínčina je nesmierne šťavnatý jazyk. Má šmrnc. Niekedy sa mi stáva, že ten istý vtip v spoločnosti rozprávam v rusínčine a inde v šarištine. V rusínčine vždy boduje viac. Piesne spievané v rusínskych dialektoch majú väčší náboj a silu. Prečo je to tak? Sám neviem.

Ako je to vo vašej rodine? Hovoríte aj so svojimi deťmi niekedy po rusínsky? Ak len niekedy, rozumejú vám?

Keby existovala národnosť Východniar alebo Šarišan, hneď by som ju svojim deťom napísal. Pri poslednom sčítaní ľudu sme si dali rusínsku národnosť, tak sme to cítili a nevidíme na tom nič zlé. Nemôžeme mať všetci západoslovenský akcent a ani celá EÚ by raz nemala rozprávať po nemecky, francúzsky alebo anglicky. Dialekty a menšiny musia byť súčasťou tejto spoločnosti, pretože ju nesmierne obohacujú. Ak skĺzneme do uniformity, bude to znamenať zánik jednotlivých spoločenstiev. A s deťmi sa rozprávam nielen v rusínčine či šarištine, ale prirodzene aj v slovenčine. Aj vďaka prihláseniu k rusínskej národnosti je tu nádej, že štát bude naďalej podporovať rusínske festivaly, rusínskych spisovateľov, rusínske ustanovizne či rusínske rozhlasové a televízne vysielanie.

Ovládate azbuku?

Samozrejme. Otvorila mi úplné nové obzory. Bulhari, Macedónci, Srbi, Rusi, Ukrajinci a mnohí ďalší majú toľko bohatstva, že niekedy presedím hodiny pri surfovaní na internetových stránkach písaných azbukou.

Ako chápete situáciu, ak je niekto Rusín, ale po rusínsky nehovorí?

Je ťažké tento jav odsudzovať. Rusínčina je dnes, žiaľ, vymierajúci jazyk. Mizne rýchlejšie než nekodifikované jazyky a dialekty ako šariština či zemplínčina. Neviem jednoznačne povedať, čo je príčinou. Pravda je taká, že rusínčina nie je na Slovensku v postavení maďarčiny. Za hranicou neexistuje žiadny veľký štát s názvom Rusínsko, ktorý by ponúkal absolventom škôl lukratívne pracovné prostredie. V prípade rusínčiny ide skôr o udržanie identity a koreňov. No niekedy je to, hlavne vo veľkomestskom nerusínskom prostredí, veľmi ťažké.

Rusínski rodičia vnímajú rusínske školy rôzne. Časť z nich ich víta, ale veľká časť ani nechce dávať svoje deti na rusínsku školu, aj keby bola v ich obci. Chcú, aby ich deti zvládli najmä slovenčinu, ktorá im má pomôcť v budúcom pracovnom uplatnení. Myslíte si, že títo rodičia idú proti sebe?

Do istej miery áno. Ak bude ich dieťa rozprávať po rusínsky, asi to nezvýši jeho šance na vysnívanú kariéru, ale ani nezníži. Čo je však pre rusínske dieťa dôležité – uvedomí si, že niekam patrí, má svoje korene a svoj pôvod. Sám som na vysokej škole študoval slovenský jazyk a literatúru a viem, že deti, ktoré v školách rozprávajú okrem slovenčiny aj dialektom, to majú pri pochopení podstaty spisovného jazyka oveľa jednoduchšie.

Rusínčina vymiera. Prepočty podľa klesajúceho počtu mladých, ktorí ňou hovoria, dospeli k odhadom, že zanikne do 30 – 50 rokov. V čom by ste videli záchranu?

V prelomení psychickej bariéry. Treba si uvedomiť, že rusínčina, ale i rôzne ďalšie jazyky či dialekty, nie sú brzdou ani ničím menejcenným. Vďaka hudbe som precestoval kus sveta. V Belgicku som sa stretol s Valónmi i Flámami, vo Francúzsku s Bretóncami či Alsasmi, v Japonsku s Kórejčanmi či Filipínčanmi, v Austrálii dokonca so srbskými – vojvodinskými Slovákmi. Nemal som pocit, že by to boli menejcenní občania svojej krajiny, práve naopak. Boli výnimoční a toto je kľúč pre Rusínov, ale aj mnohých ďalších, ako s hrdosťou na svoje korene prežiť ďalšie storočie.

Blíži sa sčítanie obyvateľov. Rusíni sa už v sčítaní pred desiatimi rokmi zviditeľnili tým, že ich počet sa zvýšil. Ako to bude teraz – ste optimista? Budú mať Rusíni opäť vyššie skóre oproti minulosti?

Vždy som bol optimistom a nie je to inak ani teraz. Obrovský potenciál vidím v mladých Rusínoch. Ani vo veľkých mestách nezabúdajú na svoju identitu. Presviedčajú ma o tom, že dochádza k akejsi renesancii Rusínov a k uvedomeniu si svojich koreňov. My, muzikanti, sme poväčšine poslami dobrých správ, tak verím, že dobré správy vám budem prinášať aj po skončení ščítania obyvateľov.

Autorka: Táňa Rundesová
Zdroj foto: O. Kandráč
 

---

Ondrej Kandráč

Je primášom skupiny Kandráčovci, ktorú založil v roku 2004. Dnes je to jedno z najpopulárnejších hudobných telies na východe Slovenska. Kandráčovci vydali množstvo albumov, medzi najúspešnejšie patria CD A čija to chyža a Synu muj. V roku 2008 získala kapela ako prvá ľudová hudba na Slovensku naraz dve platinové platne za oba spomínané tituly. Neskôr k nim pridali ďalšie platinové trofeje. V roku 2018 získal cenu OTO v kategórii Spevák roka. Ondrej Kandráč vystupoval v Srbsku, Poľsku, Maďarsku, Česku, Rakúsku, vo Francúzsku, Veľkej Británii, v Holandsku, Nemecku, Švajčiarsku, USA, Japonsku, Malajzii či Austrálii. Kapela koncertovala s mnohými známymi umelcami, či telesami. Za všetkých spomeňme 100-členný cigánsky orchester z Budapešti či známych Alexandrovovcov z Moskvy.

>> späť