Opýtali sme sa: Ľuby Kráľovej, rusínskej aktivistky

 

Nedávno ste v rámci  vzdelávacieho podujatia „Poznaj svoj kraj“, ktoré zorganizovalo Združenie inteligencie Rusínov Slovenska a ktorý je súčasťou ľudsko-právneho projektu Čemerica V, podporeného Ministerstvom zahraničných vecí a európskych záležitostí,  prednášali na  stredných školách Prešovského kraja. Ktoré školy ste navštívili a čo bolo obsahom prednášky?

 

Navštívila som päť gymnázií na severovýchodnom Slovensku, gymnázium v Medzilaborciach (3.11.2016), vo Svidníku (8. 11. 2016), v Snine (14.11.2016), Starej Ľubovni (22. 11. 2016)  a v Prešove na Ul. Konštantínova (16. 11. 2016). 

Témy stretnutí s gymnazistami boli dve. Sledovanie filmu ZIRS – Duše Karpát a diskusia k nemu a predstavenie výsledkov autorského sociologického výskumu pod gesciou ZIRS z roku 2015 a diskusia k nemu. Názov výskumu: Zisťovanie bariér v sebareflexii vlastnej identity u Rusínov a ich súvislosť s (ne)uplatňovaním garantovaných ľudských práv na Slovensku v roku 2015. 

Cieľom filmu v produkcii ZIRS bolo priblížiť divákom na Slovensku krátke dejiny Rusínov v strednej Európe a oboznámiť s nimi hlavne Rusínov, pričom mladé generácie Rusínov na Slovensku o svojich dejinách málo vedia, alebo, pravdupovediac, takmer nič nevedia, lebo sa o nich nemajú kde dozvedieť. Rusínske školstvo na Slovensku takmer neexistuje. V tomto zmysle film Duše Karpát zohral v priebehu prednášok významnú osvetovú funkciu. 

Cieľom sociologického výskumu, ktorého som autorkou, bolo zistiť, nakoľko sa respondenti a respondentky - Rusíni / Rusínky na Slovensku - stotožňujú so svojou vlastnou národnou identitou, alebo ju naopak odmietajú. Výskumom sme sa na vedeckej báze snažili pochopiť prekážky, ktoré Rusínom na Slovensku bránia identifikovať sa so svojou národnou podstatou a porozumieť jej, nehanbiť sa za ňu, ale práve naopak, asertívne si nárokovať od okolia, v ktorom prežívajú svoj každodenný život, rešpekt k svojej národnostnej odlišnosti. Pri stanovení daného cieľa sme predpokladali silnú asimiláciu medzi Rusínmi na Slovensku v ostatných desaťročiach spôsobenú migráciou rusínskeho obyvateľstva z dedín do miest počas posledných troch generácií a zároveň sme predpokladali silnejúcu asimiláciu Rusínov so slovenskou majoritou medzi najmladšími generáciami Rusínov.

Aj film, aj výskum vyvolali diskusiu so študentmi, z ktorej vyplynulo pre mňa jedno zistenie. Čím viac si boli študenti vedomí svojho spojenia so svojimi rusínskymi predkami, tým viac záujmu prejavili o obsah filmu či výskumu. Boli radi, že sa dozvedeli niečo nové o svojej vlastnej histórii, pretože doteraz nemali možnosť ani príležitosť dozvedieť sa to, čo im priniesli poznatky z premietnutého filmu o krátkej histórii Rusínov alebo z výsledkov a interpretácie predstaveného sociologického výskumu. 

 

Náročná téma... S akým záujmom/reakciami študentov ste sa stretli? 

 

Študenti reagovali rôzne. Najprv som sa ich opýtala, či niekto medzi nimi je Rusín. Poznamenávam na okraj, že okrem prešovského gymnázia sa ostatné štyri nachádzajú v mestách so silnou rusínskou komunitou. V Medzilaborciach sa takmer všetci študenti prihlásili k svojim rusínskym koreňom, takže som tam takmer celú svoju prednášku predniesla v rusínskom jazyku, v Snine asi tretina študentov zdvihla ruky, že má rusínske korene v dvojakom zmysle, buď sú obaja rodičia Rusíni, alebo jeden / jedna z rodičov sú Rusíni, vo Svidníku jedna študentka zdvihla ruku, že má oboch rodičov Rusínov a jeden študent, že má jedného z rodičov Rusína, v Starej Ľubovni len zopár študentov sa priznalo k svojim rusínskym predkom, v Prešove jeden. 

Na jednej strane som bola prekvapená z reakcie mojich poslucháčov vo Svidníku i v Starej Ľubovni, lebo som predpokladala oveľa viac študentov v týchto dvoch mestách s rusínskymi koreňmi. 

Na druhej strane sa v tejto reakcii stredoškolských študentov na spomínaných gymnáziách len potvrdili výsledky nášho sociologického výskumu z roku 2015. Hoc mladí ľudia majú oboch rodičov Rusínov, cítia sa byť Slovákmi. Ak ich rodičia i starí rodičia s nimi od mala rozprávajú iba po slovensky, potom samotní rodičia či starí rodičia spôsobujú odnárodňovanie svojich vlastných potomkov tým, že ich vychovávajú ako Slovákov. Na študentov na všetkých gymnáziách silne zapôsobilo práve toto naše zistenie. Ak som to pochopila správne, mnohí z nich sa práve týmto spôsobom odnárodnili ako Rusíni a stali sa z nich subjektívne cítiaci Slováci. Ak mama a otec rozprávajú so svojimi deťmi slovensky, ba dokonca starí rodičia rozprávajú so svojimi vnukmi slovensky, tak je prirodzené, že deti a vnuci považujú za svoj materinský jazyk - jazyk svojej vlasti, nie jazyk svojich rodičov či všetkých svojich predkov. Tento postoj vyvolaný rôznymi okolnosťami (tragickou históriou Rusínov, životom v mestskom väčšinovom prostredí, zmiešaným manželstvom, negatívnou skúsenosťou s väčšinovým nacionalizmom...) zväčša vedie k odnárodneniu svojich vlastných potomkov. Kým tento neodškriepiteľný fakt Rusíni na Slovensku nepochopia, bude v ohrození zachovanie ich rodu čím ďalej, tým viac. 

Príznačné sú slová jedného z odnárodnených mladých respondentov nášho výskumu, ktoré, myslím, otriasli nejedným mladým poslucháčom na mojich tohoročných prednáškach pre gymnazistov severovýchodu Slovenska: „Neovládam rusínsky jazyk, lebo moji rodičia so mnou od útleho detstva hovorili po slovensky, ergo, mojím materinským jazykom nie je rusínsky, ale slovenský jazyk, ergo som Slovák, hoc obaja moji rodičia sú Rusíni a rozprávajú rusínsky. Mňa tak rozprávať nenaučili, tak sa zo mňa stal Slovák.“

Tí študenti, ktorí sa však k rusínskym koreňom prihlásili, prejavili záujem o informácie z filmu Duše Karpát, ale aj o alarmujúce fakty o vymieraní Rusínov na Slovensku vyplývajúce zo sociologického výskumu, napríklad, že používanie rusínskeho materinského jazyka medzi rodičmi a deťmi sa postupne vytratilo počas troch generácií z viac ako polovice domácností Rusínov, čo považujeme za alarmujúce zistenie.

Študentov ani neprekvapilo zistenie z analyzovaného sociologického výskumu, že mnohí opytovaní Rusíni nevedeli o tom, že 27.1.1995 bol v Bratislave kodifikovaný spisovný rusínsky jazyk. Sami o tom mnohí nevedeli. 

Na jednoduchú otázku, týkajúcu sa podstaty národného uvedomenia Rusínov po roku 1990, kedy bol kodifikovaný rusínsky jazyk ako spisovná norma pre Rusínov na Slovensku po roku 1990, 43,1% respondentov výberového súboru, t.j. viac ako dve pätiny výberovej vzorky vôbec neodpovedalo. Možno preto, že nevedeli, že ich jazyk bol kodifikovaný alebo len nevedeli, v ktorom to bolo roku. Z troch pätín, ktoré odpovedali, 54,1% vedelo, že sa tak stalo v 1995. roku  a takmer jedna tretina z nich (30,2%) otvorene napísali, že nevedia, kedy bol ich materinský jazyk kodifikovaný.

Študentov oveľa viac prekvapili odpovede respondentov na otvorenú otázku v dotazníku, ktorý bol distribuovaný iba medzi Rusínov a ich deti: Ak ste Rusín/-ka, napíšte, prečo ste hrdý na svoju národnú identitu?  V odpovediach na ňu sa rozdelil výberový súbor na dve časti, na odmietanie svojho rusínstva a na hrdosť na svoje rusínske korene. 

Vyberám niektoré z odpovedí respondentov, ktoré som predstavila študentom na gymnáziách toho roku: „... nie som Rusín /-ka, ako aj odpovede – nie som hrdý/-á na to, že som Rusín/Rusínka. -Máme pekné tradície a kultúru, ale žijeme na Slovensku, takže sme Slováci. Neviem. Hanbím sa za to, že viem rozprávať po rusínsky, som Slovenka (respondentka z Kamienky v okrese Stará Ľubovňa).  Som hrdý Ukrajinec, Rusíni sú Ukrajinci, rusínčina je nevyzretý jazyk a lahodí zopár chudákom, ktorí sú v rôznych obrodách a hrajú sa na národovcov. - Nie som na to hrdá!!!

- Som hrdá na to, že som Rusínka. -Lebo som čistý Rusín telom i dušou. -Lebo som Rusínka. -Som hrdý, že som Rusín.. -Lebo milujem svoj materinský jazyk- rusínsky. -Lebo Rusíni sú pracovití ľudia. -  Lebo som sa tak narodil. -Lebo Rusíni sú dobrí ľudia. Máme to v povahe. -Lebo som Rusínka, je to moja mama. - Som hrdý na svojich predkov, ich činy a skutky, ktoré nám zanechali a vôbec to nie je o hovorovej reči!!! -  Pretože tak rozprávali moji rodičia. - Narodila som sa ako Rusínka, aj som vyrastala v rusínskej rodine - Bo Rusyn jem i Rusyn budu! -  je to môj národ. -Lebo celý život rozprávam týmto jazykom, žijem rusínskou kultúrou, temperamentom. -Pretože naša národnosť má hlboké korene a nikdy sa nikto nehanbil za ne.  - Pretože napriek tomu, že nemáme vlastné územie, máme kodifikovaný jazyk a vieme sa združovať, organizovať kultúrne akcie, navzájom si pomáhať....“

 

Najzávažnejším záverom z uvedených diskusií so študentmi na gymnáziách severovýchodného Slovenska a Prešova o Rusínoch na Slovensku bolo prejavenie záujmu študentov o otvorenie večernej školy rusínskeho jazyka na ich gymnáziu. Najväčší záujem o štúdium rusínskeho jazyka prejavili študenti na gymnáziu v Medzilaborciach, v Snine, menší vo Svidníku. Vedenia všetkých troch gymnázií nemali problém podporiť otvorenie večerných škôl rusínskeho jazyka na ich gymnáziách. Naše snahy začať s výučbou rusínskeho jazyka ma týchto gymnáziách v rámci večerných škôl rusínskeho jazyka OZ Kolysočka – Kolíska však nateraz stroskotali na absencii ochotných učiteľov učiť na svojom gymnáziu rusínsky jazyk. 

Záujem prejavila jedna učiteľka na svidníckom gymnáziu. Všetko vyzeralo sľubne, až kým sme obe nezistili, že ochotná a iniciatívna mladá stredoškolská profesorka neovláda azbuku! Otvorenou ostáva zatiaľ možnosť učiť rusínsky jazyk na gymnáziu v Medzilaborciach. 

 

Vaše meno sa spája s večernými školami rusínskeho jazyka, ktoré organizuje OZ Kolysočka - Kolíska, čiže ďalšia vzdelávacia aktivita, práca s mladými ľuďmi.  Ako sa Vám darilo v tejto činnosti v tomto roku?  

 

V roku 2016 sme otvorili menej večerných škôl rusínskeho jazyka pre deti a dospelých ako v roku 2015, čo ma mrzí, ale niektoré školy zanikli z objektívnych dôvodov (zánik základnej školy v Čabinách) a iné zo subjektívnych príčin - neochota zapísať deti do našej večernej školy od nového roka 2016 zo strany rodičov alebo detí, napríklad v Kamienke v okrese Stará Ľubovňa, na MŠ v Medzilaborciach, na ZŠ v Gerlachove v okrese Bardejov. Zaujímavým zistením pre nás je fakt, že niekedy sú to skôr rodičia ako deti, ktorí odmietajú návštevu svojich detí v našich večerných školách. Prekvapili nás ale aj dlhodobé zdravotné problémy niektorých učiteliek či ich vlastných detí, kvôli ktorým nemohli pokračovať vo výučbe rusínskeho jazyka, napríklad v Klenovej v okrese Snina, od septembra 2016 v Bardejove či v Snine na jednej zo základných škôl, alebo neotvorenie večerných škôl rusínskeho jazyka dohodnutých v januári 2016, napríklad v Kružlove v okrese Bardejov či Závadke v okrese Gelnica z rôznych dôvodov. Napríklad na základe zákazu zo strany starostu na otvorenie našej večernej školy v jednej zo spomínaných obcí, alebo neochoty učiteľky napriek januárovému prísľubu, kedy sa podávajú projekty na Úrad vlády SR, osloviť deti svojej školy a zapojiť ich do výučby rusínskeho jazyka. 

Rok 2016 z hľadiska fungovania našich večerných škôl bol naozaj turbulentný. V januári som nevedela, že jedna učiteľka odíde na materskú dovolenku, iná do starobného dôchodku a že niektoré budú mať také zdravotné problémy, že nebudú môcť učiť v našich večerných školách, alebo že jedna z učiteliek zmení zamestnávateľa a teda aj materskú školu a našu večernú školu prenesie do inej obce.

Napriek týmto turbulenciám sme v roku 2016 otvorili oproti roku 2015 aj nové večerné školy, napríklad na jednej z MŠ vo Svidníku či v Cernine v okrese Svidník alebo staronovú na MŠ v Snine, ale aj medzi vysokoškolákmi Prešovskej univerzity i Fakulty výrobných technológií Technickej univerzity v Košiciach, so sídlom v Prešove. 

Práve pre túto turbulentnosť v existencii našich večerných škôl, ktoré nemajú status riadneho vyučovacieho procesu, neustále presviedčam riaditeľov škôl, kde máme otvorené večerné školy rusínskeho jazyka i ich zriaďovateľov, primátorov miest či starostov obcí, aby zaviedli na daných školách výučbu rusínskeho jazyka v riadnom vyučovacom procese v akejkoľvek možnej ceste. Črtajú sa zmeny v pozitívnom slova zmysle, o ktorých napíšem, až keď sa udejú. 

Napriek tomu si myslím, že počty odučených detí a mladých ľudí v našich večerných školách, z ktorých sa drvivá väčšina práve u nás prvýkrát v živote stretáva s azbukou či hovoreným rusínskym jazykom, sú potešiteľné. Pritom rozsah veku našich detí a žiakov či študentov  je od 3 rokov v krúžkoch na materských školách do 31 rokov vo večerných školách pre dospelých.

 

Na záver uvediem počty našich večerných škôl rusínskeho jazyka v roku 2015 a 2016 – na porovnanie i pre informáciu pre všetkých záujemcov. 

V roku  2015 sme otvorili 32 večerných škôl spisovného rusínskeho jazyka pre deti a dospelých v 39 triedach, v ktorých učilo 35 učiteliek 374 detí.

Turbulencia roku 2016 sa prejavila okrem iného i v tom, že sa rôznili počty našich škôl v prvom i v druhom polroku. V prvom polroku roku 2016(od januára do júna)sme otvorili 25 večerných škôl s 29 triedami, v ktorých učilo 26 učiteliek - 356  žiakov a detí. V druhom polroku 2016sme otvorili  22 večerných škôl, v ktorých učilo 25 učiteliek v 27 triedach 333 žiakov a detí. Približne dve tretiny detí pokračovali vo výučbe rusínskeho jazyka z minulého polroku alebo z minulého roku. 

Dovoľte mi na záver popriať nám Rusínom do nového, 2017., roku veľa múdrosti našich predkov, ktorí pochopili, že len prostredníctvom vzdelania svojich detí možno prekonať našu bývalú odvekú chudobu. Dnes by bolo načim pochopiť, že len prostredníctvom vzdelania našich detí v rusínskom jazyku možno prekonať nebezpečenstvo zániku nášho národa na Slovensku, ale aj v celej strednej Európe. 

Zároveň Vám všetkým želám veľa zdravia, pracovných úspechov a rodinnej i osobnej pohody v nastupujúcom 2017. roku, Ľuba Kráľová.

 

Ďakujem za rozhovor.

Ján Lipinský 
 

Foto

cemerica.sk