Orest Dubay je späť: Je už čas, aby sme videli umelcov spred 89. roku?

Bratislavská galéria TOTO! vystavuje ilustrácie Dubaya, výtvarníka, ktorý bol za socializmu súčasťou oficiálnej umeleckej scény. „Jeho dielo je nadčasové,“ hovoria autori výstavy.

Jeho posledná sólová výstava sa konala tesne pred revolúciou. Nie náhodou. Orest Dubay mal v tom čase sedemdesiat rokov a pred menom mu v dobovej tlači písali titul „národný umelec“.

Okrem toho, že mu z neho vyplýval nárok na dôchodok, symbolizoval najmä oficiálne „uznanie“ zo strany štátu. Orest Dubay vyhrával na „súťažiach mieru“ a zúčastňoval sa prakticky na všetkých povinných jazdách umenia v službách socialistického režimu, nech ich ústrednou témou bolo Slovenské národné povstanie, Víťazný február alebo Veľká októbrová revolúcia.

„Dejiny umenia nemajú právo zabudnúť na človeka len preto, že bol národným umelcom. Ak by bol iba sluhom režimu, to by bol iný prípad. Lenže keď sa dnes pozeráme na jeho tvorbu, tak vidíme, že bol v prvom rade kvalitný autor,“ hovorí historička umenia Beata Jablonská.

Výstava ilustrácií v bratislavskej galérii TOTO!, ktorej je kurátorkou, naznačuje, že je už možno čas otvárať šuplíky s odloženým dedičstvom a skúšať hľadať odpovede na otázky, ktoré nie sú jednoduché.

Čierna, biela a niečo medzi tým
Nápad vystaviť Oresta Dubaya neprišiel sčista-jasna. Jednou zo skúšok správnosti, ktorou prešiel, bola bezprostredná skúsenosť Beaty Jablonskej, ktorá na Vysokej škole výtvarných umení učí aj dejiny grafiky. „Keď som svojich študentov a svoje študentky vzala do depozitára grafiky a kresby Slovenskej národnej galérie a narazili sme na Dubaya, spozorneli. Oslovilo ich to. Okamžite sa začali zaujímať, čo sú to za techniky, ktoré používal, vnímali kompozíciu, hru čiernej a bielej, prácu s tieňom, úplne ich to ‚vyrušilo‘,“ hovorí Jablonská.

Spočiatku ju to prekvapovalo, Dubayove grafiky tlačené sériovo, boli na prelome 70. a 80. rokov takmer všade. Dlhé úzke čiernobiele linoryty viseli v zasadačkách, na chodbách, v školách, čakárňach aj v bytoch. Dubay bol autorom ilustrácií k päťdesiatim knihám.

„Spätne sa asi ani nečudujem, že sa mu tak dlho od revolúcie nikto poriadne nevenoval. Ani ja by som sa zrejme do toho v 90. rokoch nepustila. Mala som pocit, že ho bolo všade tak veľa, až sa tie jeho formy vyprázdnili,“ vraví Beata Jablonská. Navyše po štyroch dekádach zaslúžilých a národných umelcov, ktorí mohli vystavovať oficiálne, sa inštitúcie mohli naplno venovať aj tým, čo si tituly nikdy „nezaslúžili“ alebo ich dokonca odmietali.

Keď však dnes Miloš Kopták vyťahuje zo šuplíkov galerijného depozitára originály Dubayových ilustrácií, ale najmä jeho voľné grafiky, ktoré tridsať rokov neboli vystavené, pocit vyprázdnenosti je razom preč. „Možno už prichádza doba, keď nemusíme všetko, čo bolo ‚predtým‘, odstrihnúť. Možno je čas, keď sa dokážeme pozrieť na to, ako vedľa seba paralelne fungovali rôzni umelci od Brunovského a Hložníka cez Dubaya až k Bartošovi či Havrillovi a ako je každý z nich jedinečný,“ hovorí Beata Jablonská.

Tento pocit v nej umocňuje najmä viacero skúseností a rozhovorov, ktoré v posledných rokoch absolvovala s autormi pôsobiacimi počas minulého režimu.

„Dnes viem, že príbehy týchto ľudí sú omnoho komplikovanejšie, než by sa mohlo zdať, a to na oboch stranách – rovnako na neoficiálnej, ako aj na oficiálnej scéne. Nechcem teraz Dubaya nijako ospravedlňovať, ale cítim, že mám väčší rešpekt jednoznačne povedať, kto s režimom naozaj kolaboroval a kto sa snažil pracovať a prežiť.“

Grafik s dušou maliara
Východisková pozícia Oresta Dubaya nebola jednoduchá. Narodil sa v dnes už neexistujúcej obci na severovýchode Slovenska. Otec odišiel krátko po prvej svetovej vojne do Ameriky, aby rodina mala z čoho žiť. Doma nechal manželku a sedem detí. Všetky sa dostali na vysoké školy.

„Dnes sa to môžeme len nazdávať, ale myslím, že cieľavedomosť jeho matky a tieto jednoduché rodinné pomery, z ktorých vzišiel, na Orestovi Dubayovi zanechali vplyv. Nič nedostal zadarmo,“ hovorí Beata Jablonská.

Ak chcel študovať umenie, v roku začínajúcej sa druhej svetovej vojny mal jedinú možnosť – oddelenie kreslenia a maľovania na Slovenskej vysokej škole technickej, ktoré viedol Ján Mudroch. Čas vojnovej Slovenskej republiky tak prežil v hlúčiku spolužiakov a neskorších kolegov – Ladislava Gudernu, Ervína Semiana či Alojza Klima. A hoci podľa dobových kunsthistorikov nepatril k tým, čo si užívali bohémsky spoločenský život, lebo mal skôr introvertnú povahu, vplyv skupiny avantgardistov, ku ktorým sa radili najmä básnici, nadrealisti a literárni kritici, k nemu presakoval.

Prvé výstavy v duchu nemeckého expresionizmu absolvoval práve so svojimi súputníkmi – Gudernom, Semianom a o čosi starším Ernestom Zmetákom. Zvláštne je, že ku grafike, ktorou celý život vynikal, sa dostal akousi zhodou okolností. Aj pri spomínanej poslednej sólovej výstave v roku 1989 kunsthistorička Eva Trojanová v katalógu píše, že Orest Dubay seba celý život považoval za maliara a k maľbe sa aj často vracal. Záľubu pritom nachádzal aj v soche, v čom si zasa dobre rozumel s Rudoflom Uhrom.

Možno práve táto vnútorná nejednoznačnosť spôsobila, že si Orest Dubay vytvoril osobitý štýl v grafike, ktorým sa jednak odlíšil od nastupujúcej školy Hložník a Brunovského, a zároveň sa sám nestal „školou“ pre iných. „V minulosti bol možno pre niekoho priam nudný. Nezapadal ani k skupine nadrealistov, ani k realistom, no dnes najmä na jeho voľnej tvorbe vidíme, že si vypracoval vlastnú výraznú štylizáciu, vďaka ktorej je nadčasový,“ hovorí Miloš Kopták.

O tom, že patril k jasným talentom, napokon svedčí i fakt, že keď v tom čase rešpektovaný Koloman Sokol dostal ponuku viesť ateliér na Dubayovej alma mater, oslovil práve jeho, aby sa stal jeho asistentom. Sokol, ktorý mal v tom čase zázemie a kariéru v zahraničí, v Československu napokon dlho nezotrval. Oresta Dubaya však zavolali na novovzniknutú Vysokú školu výtvarných umení, kde sa ako pedagóg uchytil na rôznych oddeleniach a v rokoch 1968 – 1971 bol dokonca jej rektorom.

Grafickú špeciálku však nikdy neviedol. Boli to Vincent Hložník a Albín Brunovský, ktorí roky udávali vizuálnu identitu slovenskej grafiky. Výmenu pedagógov po revolúcii už Orest Dubay na škole nezažil, do dôchodku odišiel v polovici 80. rokov.

Experimentátor
„Mám rád realitu, určitú triezvosť, proste rád stojím oboma nohami pevne na zemi,“ vravel Orest Dubay a je to zrejmé aj z jeho tvorby. Spojenie s realitou, človek, príroda a ich vzájomná interakcia boli hlavnými motívmi aj v jeho voľnej tvorbe. Zároveň sa však jeho práce najmä zo 60. a začiatku 70. rokov úplne vymykajú z bežného realistického (či socrealistického) stvárnenia. Lebo Dubay síce stál oboma nohami na zemi, ale hlavu mal otvorenú.

Inak si nemožno vysvetliť tie vizuálne poetické krajiny, minimalistické torzá, hru s tieňmi, perspektívou a kompozíciou šmrncnuté princípy op-artu. „V dejinách umenia máme len zopár osobností, ktoré síce vychádzali z aktuálneho štýlu, ale vytvorili niečo výnimočné, lebo išli svojou cestou, a taký je aj Dubay,“ hovorí Miloš Kopták. Nazdáva sa, že to je aj dôvod, prečo po Dubayovi neostala „škola“, celá plejáda autorov, ktorí by ho vedome či podvedome kopírovali. „Vytvoril si štýl, na ktorý sa nedalo nadviazať. Bol nereprodukovateľný. A som presvedčený, že si stál aj za budovateľskými prácami z 50. rokov, lebo ani v nich nešiel proti sebe ako autorovi.“

Stačili mu čiary, čierna a biela farba, aby vytvoril dokonale iluzórnu krajinu so strácajúcim sa horizontom, prostredie pre osamelú postavu či kvet. „Dubayova dramatickosť je hlbinná. Nepredstiera. Nachádza sa v tom najobyčajnejšom námete, nenápadnom výjave či situácii. Vystačil si s jednoduchým fragmentom – strom, vták, lietadlo, kvet, anténa, panelák –, aby rozohral obrazový príbeh,“ hovorí Beata Jablonská.

Výstava v galérii TOTO! je v tomto smere len malou ukážkou, ktorá sa sústredí najmä na ilustrátorskú tvorbu, keďže to je hlavný fokus dramaturgie galérie. Ilustrácie do kníh však často vyberal zo svojej voľnej tvorby, a tak do nich prenikli aj veci, ktoré bežne nevystavoval. „Nad ilustráciami do knihy balád Stojí stojí mohyla, ktoré robil technikou Mässerovej dosky, sa dá dodnes žasnúť. Sú to krásne symbolické výjavy,“ hovorí Miloš Kopták.

O čosi smutnejší je pohľad na výsledok v knihe v porovnaní s originálmi, ktoré grafici zjavne bez akejkoľvek koncepcie orezávali alebo z nich vyťahovali len detaily. „To je na zaplakanie. A dnes už ani nevieme, prečo to tak bolo a či s tým súhlasil, alebo bol len málo asertívny,“ dodáva.

Autor a jeho dielo
Medzi desiatkami kníh, ktoré Orest Dubay ilustroval, sú knihy Štefana Žáryho, Laca Novomeského, Rudolfa Jašíka aj trilógia Vladimíra Mináča, jedného z vykonávateľov normalizácie, ktorý v 70. rokoch dusil literárnu scénu ako člen ústredného výboru komunistickej strany. Sám Dubay mal zo svojich aktivít a účastí na „oficiálnej scéne“ výhody, vystavoval a cestoval, čo bolo pre mnohých autorov v tom istom období nemožné.

Čo to teda znamená hovoriť dnes o Orestovi Dubayovi ako o kvalitnom autorovi – obchádzať politiku? Snažiť sa oddeľovať autora a tvorbu? Príde raz v podobnom duchu na rad aj Ján Kulich a jeho Svätopluk na hrade?

„Určite príde. Budú študenti, ktorí sa možno na neho budú pozerať bez kontextu tak, ako sa dnes pozerajú na Dubaya, uchvátení jeho výtvarným prejavom. Nechápu, prečo by Dubay mal byť kontroverzný. A niet divu. Keď sa snažíte dopátrať k monografii, natrafíte akurát na zopár katalógov spred revolúcie, nič viac,“ vravia Jablonská s Koptákom.

Práve preto je podľa nich dôležité, aby sa o ňom a ďalších hovorilo dnes, kým ešte existuje generácia, ktorá zažila aj predošlý režim a ktorá týchto autorov musí vedieť uviesť do kontextu. „Zároveň si myslím, že je dôležité ‚neubiť‘ dielo históriou,“ vraví Jablonská. Aj Kulich, normalizačný rektor Vysokej školy výtvarných umení, podľa nej má kvalitné realizácie najmä v medailérskej tvorbe, ale nielen o tej sa s istým rešpektom vraj vyjadrovali aj mnohí „zakázaní“ autori.

„Bola to komplikovaná doba, ktorá preverovala nielen talent človeka, ale aj jeho charakter. V tomto Kulich neobstál. Robiť vedel, mal talent, ale charakter nemal. Preukázateľne vieme, koľkým študentom a kolegom ublížil zo svojej pozície moci,“ hovorí Jablonská. „O Dubayovi sa nám nič také zatiaľ zistiť nepodarilo. O tom, aký bol, vieme v skutočnosti len veľmi málo. Z rozhovorov s jeho bývalými študentmi a študentkami a tiež z denníkov sa javí ako citlivý človek. Snáď sa nám raz podarí zistiť aj viac a ukázať jeho tvorbu v novom svetle.“

JANA MOČKOVÁ

Zdroj:
https://dennikn.sk/2547942/dubay-je-spat-je-uz-cas-aby-sme-videli-umelcov-spred-89/?ref=mpm

Foto:
Orest Dubay – ilustrácia pre knihu Stojí, stojí Mohyla (Tatran, 1978).