Oslávte výročie Československa originálne. Užhorod vás pozýva

 

Miesto, na ktoré si dnes už v súvislosti s aktuálnym výročím len málokto spomenie. 

 

Skupinka českých turistov má dosť dôvodov na to, aby sa v Užhorode, administratívnom centre ukrajinskej Zakarpatskej oblasti, necítila ako v cudzine. Po moste T.G. Masaryka sa peši presunú do neďalekého parčíka, kde stojí busta tohto prvého československého prezidenta. Sprievodkyňa im peknou slovenčinou, patrí k malej niekoľkotisícovej slovenskej menšine, vysvetľuje, že na tomto mieste sa každoročne, v októbri, pripomína vznik Československa. Hlavným organizátorom je slovenský konzulát v Užhorode, keďže Česi ten svoj majú vo Ľvove.

 

To však nie je všetko. Len niekoľko desiatok metrov od Masaryka stojí busta ďalšieho kľúčového muža, ktorý prispel k vzniku Československa, generála Štefánika.

 

Na dohľad už sú uličky Malého Galaga, úradníckej štvrti, ktorá tiež vznikla v československých časoch. Našinec sa tu cíti, ako v niektorých častiach Prahy a fajnšmekri cez architektúru môžu byť úplne vo svojom živle. Keďže na Ukrajine chýbajú peniaze na veľké rekonštrukcie, dajú sa tu obdivovať ešte pôvodné poštové schránky, smetné koše či stĺpy pouličného osvetlenia. V posledných rokoch získala štvrť nové čaro aj vďaka tomu, že v prízemiach bytových domov povznikali malé kaviarničky, viaceré s hipsterským šmrncom.

 

Kto má radšej klasiku, môže sa presunúť k záhradným reštauráciam naskladaným na brehu rieky Uh, v ktorých sa - ako inak - čapuje české pivo. Dostať sa k nim dá aj lipovou alejou, vraj najdlhšou v Európe, ktorá tiež vznikla za prvej Československej republiky. Bezprostredný breh rieky patrí rybárom, nábrežie s lavičkami omladine a terasy reštaurácií napríklad aj párom rôzneho veku, ktoré tancujú tango. Pretože, hoci sú dnes na Ukrajine ťažké časy, žiť sa jednoducho musí.

 

Cesta do republiky

Na to, že niekdajšia Podkarpatská Rus, územie s rozlohou viac ako dvanásťtisíc kilometrov štvorcových, bolo kedysi súčasťou Československa sa dnes už takmer zabudlo. Na tom, že sa táto niekdajšia časť Uhorska stala po prvej svetovej vojne súčasťou novej Masarykovej republiky, mala kľúčový podiel rusínska emigrácia v USA. Tá sa v turbulentných časoch, keď sa po páde monarchie menila mapa kontinentu, rozhodla aj vďaka dobrým vzťahom s americkými Slovákmi spojiť svoju budúcnosť s novým československým štátom.

 

Rusínsky líder, právnik Grigorij Žatkovič, po rokovaniach s Masarykom a americkým prezidentom Woodrowom Wilsonom súhlasil s modelom, že Podkarpatská Rus bude časťou Československa, v rámci ktorého bude mať autonómne postavenie. Pre Masaryka bola kľúčovým faktorom geopolitika. Nový štát takto získal spoločnú hranicu s potenciálnym spojencom Rumunskom. Tento scenár následne potvrdil aj plebiscit amerických Rusínov. Za pripojenie k ČSR v ňom hlasovalo 67 percent, za spojenie s Ukrajinou 28 percent a dve percentá uprednostňovalo vlastný štát.

 

Reálne sa Podkarpatská Rus stala súčasťou Československa až v roku 1919, keď ju českslovenské jednotky získali úplne pod kontrolu. Pričom až do roku 1923 bolo toto územie spravované ako vojenská diktatúra na čele s francúzskym generálom Hennocquerom.

 

Ani potom však k veľkému rozčarovaniu rusínskych politikov sľúbenú autonómiu nezískala. Po reforme územnej správy v roku 1927 tu fungovalo krajinské zriadenie. Na čele síce formálne stál krajinský prezident, bol to však len úradník menovaný prezidentom štátu, ktorý podliehal ministrovi vnútra. Vzniklo aj krajinské zastupiteľstvo, to však malo len poradné kompetencie a mohlo byť československou vládou kedykoľvek, bez udania dôvodu, rozpustené.

 

Autonómie sa Podkarpatská Rus dočkala až na jeseň 1938, ale dlho si ju neužila. Čoskoro prišla Viedenská arbitráž a maďarská okupácia. V roku 1944 toto územie československý exilový prezident Edvard Beneš bez veľkého boja odovzdal Stalinovi a nasledovali ťažké sovietske roky.

 

Eufórie a sklamania

Jedno meno sprievodkyňa českým turistom v súvislosti s architektúrou Užhorodu skloňuje v každej druhej vete. Ide o českého architekta Františka Krupku, ktorý je autorom projektu jednej z dominánt mesta, budovy krajinského úradu. Ňou sa v roku 1936 výstavba Malého Galaga zavŕšila. Krupka, ktorý je okrem iného aj autrorom budovy policajného riaditeľstva v Bratislave, bol vraj počas stavby budovy v Užhorode iba dvakrát. Pretože podľa jeho projektov sa v novej republike stavalo až päťdesiat budov. Napriek tomu tu po ňom zostala pomenovaná ulica.

 

V čase vzbury proti prezidentovi Janukovyčovi bolo námestie pred krajinským úradom centrom protestov. Taký miestny Majdan. Ale ako sme vtedy s bývalým kolegom Andrejom Bánom mali možnosť vidieť, akýsi inakší ako inde na západnej Ukrajine. Dav tu budovu miestnej vlády nebral útokom, aby z nej vyhnal gubernátorov – Janukovyčových nominantov. Ten užhorodský odišiel radšej sám a pred jeho sidlom nerinčal zbraňami Pravý sektor, ale dav sa pokojne modlil Otčenáš. Moment, ktorý miestnu mentalitu vystihuje možno lepšie, ako akákoľvek hĺbková sociologická štúdia.

 

A ešte jedna vec túto časť sveta silno charakterizuje. Je to striedanie období búrlivej nádeje a veľkého sklamania. Tento jav sa síce týka celej Ukrajiny, ale tu je to ešte akési hlbšie.

 

Sklamaní zostali miestni autonomisti, keď od Masaryka nedostali to, čo im sľúbil, ale po Mníchove a Viedni aj všetci tí, ktorí obdivovali českolovenskú demokraciu. Sklamanie prišlo aj v roku 1944, keď Beneš nevypočul úpenlivé prosby Žatkoviča, aby o toto územie zabojoval a nad jeho stratou v Česku a na Slovensku všetci len mávli rukou. Permanentnými fázami eufórie a sklamania si prechádzajú aj tí, ktorí uverili, že po rozpade Sovietskeho zväzu a vzniku nezávislej Ukrajiny už konečne prišli tie vytúžené dobré časy.

 

Napriek tomu je Užhorod miestom, ktoré určite stojí za návštevu. Najmä pri stom výročí vzniku Československa. Veľa turistov tohto typu tu však určite nehrozí. Pretože na túto súvislosť si dnes už spomenie len málokto.

 

Jozef Majchrák

Zdroj:

https://www.postoj.sk/34948/oslavte-vyrocie-ceskoslovenska-originalne-uzhorod-vas-pozyva

 

Foto: Andrej Lojan 
Budova krajinského úradu od Františka Krupku.