Oslobodenie, slovenský príbeh

Kóta 662, severovýchodne od Zborova, 14. september 1944. Na tomto mieste a v tento deň pochovávali príslušníka 1. gardového jazdeckého zboru generálporučíka Baranova. Volal sa Michail Davidovič Tancjura.

Narodil sa v roku 1910 v dedinke Voršino v Kujbyševskom rajóne. Bol traktoristom. Podľa všetkého ide o prvého vojaka Červenej armády (ČA), ktorý padol na Slovensku. Podieľal sa na nepodarenej operácii príslušníkov kavalérie s úlohou prebiť sa na územie Slovenského národného povstania. Jazdci sa dostali do obkľúčenia, ale napokon sa prebili späť k svojej armáde.

Zo školského dejepisu vieme, že červenoarmejci prekročili naše štátne hranice 20. septembra a nasledujúci deň oslobodili obec Kalinov. Zaslúžili sa o to vojaci 1. gardovej armády generálplukovníka Andreja A. Grečka, neskôr ministra obrany ZSSR.

S aktivitou sovietskych vojsk v týchto priestoroch sa pôvodne nepočítalo. Hlavné smery postupu naplánovali tak, aby v čo najkratšom čase prekročili hranice Tretej ríše. Severná vetva viedla cez Varšavu na Berlín, južná z Budapešti na Viedeň. Otvorenie smeru z Dukly a neskôr z Maďarska cez Slovensko súviselo s vypuknutím SNP.

Mimo plánu na pomoc Povstaniu
Druhého septembra 1944 rozhodlo sovietske vedenie o leteckom moste na pomoc Povstaniu a o tom, aby sa najneskôr do 8. septembra otvorila na styku 1. a 4. ukrajinského frontu útočná operácia, ktorá mala zabezpečiť prienik na Slovensko a spojenie sovietskych jednotiek s povstaleckou armádou.

Ako sa však ukázalo, v karpatských terénoch s dôkladnou nacistickou obranou išlo o nesplniteľnú úlohu. Nemcom sa rýchlou a dôkladne pripravenou operáciou podarilo odzbrojiť dve východoslovenské divízie, a tak sa nedalo počítať s ich útokom do tyla okupačných jednotiek.

Napriek tomu 6. októbra prekročili naše hranice aj príslušníci 1. československého armádneho zboru v ZSSR a následne oslobodili Vyšný Komárnik. Karpatsko-duklianska operácia trvala od 8. septembra do 28. októbra 1944, keď povstalci ustúpili z Banskej Bystrice do hôr.

Bola súčasťou Východokarpatskej operácie, do ktorej patrila aj Karpatsko-užhorodská operácia od polovice septembra do na konca októbra. Zhruba 250-tisíc vojakov v týchto operáciách nedosiahlo predpokladané výsledky, bolo oslobodených len niekoľko obcí.

V novembri nasledovala Východoslovenská operácia 4. a 2. ukrajinského frontu. V jej rámci sa na druhej strane frontu ocitlo Humenné, Michalovce a Trebišov. Územie Slovenska zasiahla aj Budapeštianska operácia 2. ukrajinského frontu, slobody sa tak dočkali obyvatelia Levíc a Šiah. Zimná ofenzíva sa začala 12. januára 1945, keď sa rozvinula Západokarpatská operácia, na ktorej sa zúčastnili aj naši vojaci v časovom súlade s postupom sovietskych vojsk v Poľsku.

U nás bolo nasadených 600-tisíc červenoarmejcov
Armádny zbor vedený brigádnym generálom Ludvíkom Svobodom sa posilnil náborom na oslobodených územiach na 20-tisíc bojovníkov. Postupoval pomerne rýchlo od Bardejova cez Poprad až k nacistami vybudovanej obrannej línii v Liptove. Tu sa postup zastavil.

Medzitým sovietske a rumunské jednotky oslobodzovali južné Slovensko, 25. marca aj centrum Povstania Banskú Bystricu. Ťažké boje v Liptovskom Mikuláši sa zavŕšili 4. apríla, Žilinčania sa dočkali slobody až 30. apríla.

Tretia operácia na Slovensku – Bratislavsko-brnianska sa začala 25. marca, 4. apríla bolo v jej rámci oslobodené naše hlavné mesto. Celkovo na území Slovenska nasadila Červená armáda až do 600-tisíc mužov, Rumunská kráľovská armáda okolo 240-tisíc. Postupne sa mobilizáciou rozrastal i kontingent nášho armádneho zboru, ku koncu vojny dosiahol 68-tisíc vojakov. V bojových operáciách padlo 63 517 príslušníkov národov vtedajšieho Sovietskeho zväzu, 10 435 Rumunov a 2 790 príslušníkov čs. armádneho zboru.

Ťarcha oslobodzovacích bojov najviac doľahla na ČA, zásluhy na oslobodení Slovenska majú i rumunské jednotky. Vo Zvolene sa nachádza najväčší vojenský cintorín mimo územia ich vlasti. Armádny zbor má svojich 1 361 padlých na cintoríne v Háji Nicovô nad Liptovským Mikulášom. Najznámejší cintorín ČA je na bratislavskom Slavíne, kde je v šiestich masových a v 278 individu­álnych hroboch pochovaných 6 845 vojakov.

Dešpekt určite nie je namieste
Akoby bolo teraz „moderné“ hovoriť s dešpektom o sovietskej armáde na sklonku druhej svetovej vojny. Nie je to namieste. Padlí zo všetkých armád si zaslúžia hlbokú úctu. Poukazovať na negatíva vojny aj v podaní červenoarmejcov je, samozrejme, legitímne. Posudzovať však ich osloboditeľskú misiu na základe pohľadov cez február 1948 alebo august 1968 je nezmysel.

Hovoriť, že po skončení vojny došlo k okupácii Československa, nezodpovedá historickej pravde. V decembri 1945 u nás zostalo iba niekoľko stovák príslušníkov ČA, ktorí stavali mosty v Bratislave a Komárne. Áno, ocitli sme sa vo sfére vplyvu Sovietskeho zväzu, no nedá sa hovoriť o okupácii.

Treba objasňovať aj osudy obyvateľov Slovenska odvlečených do ZSSR. Vyťahovať však z rukáva nezmyselné numerá zmiznutých ničomu nepomôže. Realita je iná. Našťastie máme prístup do ruských archívov a vieme pomerne presne určiť počty odvlečených a aj tých, čo prešli systémom zajateckých a internačných táborov. Problematike sa venuje niekoľko autorov, ktorí prinášajú verifikované fakty, a nie politicky podfarbené nezmysly.

Ôsmeho mája 1945 o 23.01 bola podpísaná bezpodmienečná kapitulácia nacistického Nemecka. Skončila sa 2. svetová vojna v Európe. Nezmyselná, krvavá, v ktorej zomrelo viac civilistov ako vojakov. Naši vojaci ešte niekoľko dní predtým bojovali o výšinu Polom na prístupoch k Žiline a mne rezonujú v hlave slová jedného z nich, náčelníka štábu 9. práporu Jána Holeca:

„Cítili sme, že koniec vojny príde o chvíľu. A že treba urobiť všetko, že sme chceli prežiť. Málokto si vie predstaviť, keď sa skončila vojna, ako sme sa hmatali po tele, ako sme sa jeden druhého presviedčali, že my žijeme!“

Stanislav Mičev

Zdroj:
https://nazory.pravda.sk/analyzy-a-postrehy/clanok/550866-oslobodenie-slovensky-pribeh/