OSTAL PO NICH PORIADOK A SPOMIENKY

Obec Ruské už neexistuje, zanikla v 80. rokoch minulého storočia kvôli výstavbe vodnej nádrže. O to emotívnejšie sú spomienky Ruščanov na život v rodnej obci. Približuje ho fotografická výstava pod názvom Svedectvo spod Pľaše, doplnená o premietanie dokumentárneho filmu a miestne spevy. Po premiére v Dome Matice slovenskej v Snine si ju môžu pozrieť aj návštevníci Vihorlatského osvetového strediska v Humennom. Spolu s fotografom Jozefom Lauruským sa na projekte podieľa aj ďalší rodák z Ruského, vyše osemdesiatročný Ján Bodnár, ktorý sa od svojej mladosti venuje skúmaniu histórie obce a má pripravený materiál na vydanie knihy.

Jedinečné informácie získal z archívnych materiálov, za ktorými cestoval do Prešova aj do Maďarska. „Mám najstaršie súpisy poddaných z rokov 1657, 1690, 1715, 1728, 1772 a posledný z roku 1828. V období prvých súpisov poddaných zaujímali pánov len zdraví muži, ktorí boli schopní bojovať a pracovať. Ženy, deti, chorí ľudia ich nezaujímali,“ hovorí Bodnár. Z neskorších súpisov poddaných bolo podľa neho už možné analyticky vyhodnotiť životnú úroveň obyvateľstva, priemerný vek ľudí či ich migráciu. V roku 1715 obec fakticky zanikla, zostalo v nej žiť len asi 15 ľudí. Migráciu obyvateľstva smerom na západ podnietili udalosti na Ukrajine. Najväčšia kríza v Ruskom bola v roku 1847- 1848, kedy v obci zomrelo 134 ľudí. Epidémia postihla takmer každú rodinu. V rokoch 1848-49 prišla revolúcia a potom hladomor.

„Moji príbuzní boli mlynári, tiež hladovali, pretože nikto nevozil zrno do mlyna. Čo sa urodilo, zjedlo sa ešte na koreni. Ľudia jedli lobodu, v lese zbierali bukvicu, z ktorej piekli chlieb.“ Igor Bodnár má k dispozícii údaje o úrodnosti pôdy v roku 1828 a v roku 1874, keď začala platiť Tereziánska reforma. „Úrodnosť pôdy bola rovnaká, veľmi malá. Čo ľudia zasiali, to aj zožali, navyše im zostala iba slama. Úroda vyjadrená v číslach predstavovala 1,25-násobok toho, čo sa zasialo. Z nej bolo treba platiť podatky pánom, kráľovi, cirkvi. Naši predkovia sa nikdy nenajedli do sýtosti,“  konštatoval Bodnár. Napriek nedostatku sa ľudia dožívali vysokého veku. Podľa informácií pána Bodnára sa istý občan Ruského koncom 17. storočia dožil neuveriteľných 120 rokov. Priemerný vek Ruščanov bol ale veľmi nízky – iba 30 rokov. Štatistiku nepriaznivo ovplyvňovali časté úmrtia detí do jedného roka.

K oživeniu hospodárstva došlo koncom roku 1860. Obnovovali sa budovy, začala sa odstraňovať negramotnosť. „Ruské sa vyznačuje tým, že už pri prvom sčítaní ľudu v roku 1869 bolo v Ruskom napočítaných 38 gramotných. Na ostatných dedinách v tom čase vedeli čítať a písať iba učiteľ a kňaz,“ hovorí Bodnár. V Ruskom mali zrejme prvú školu v prírode. „Farárova manželka zbadala, ako si deti, ktoré na neďalekých pasienkoch pásli kravy, v potoku čmárali po plochých kameňoch, a tak ich začala učiť. Sama pritom mala sedem svojich detí.“ V roku 1860 sa v Ruskom postavila Ruská gréckokatolícka škola. „Rozvoj vzdelanosti a kultúry v obci je spojený s menom Orest Šenkirik. Založil a viedol detský súbor, divadlo aj dychovú hudbu, ktorá v roku 1936 získala na súťaži v Prahe druhú cenu. Hudobné nástroje kúpili za peniaze, ktoré poslali krajania z Ameriky. Noty im písali v Užhorode a rozmnožovali ich v Uliči. Peniaze z vystúpenia hudby použili na výstavbu miestneho kultúrneho domu, na ktorý prispeli aj krajania z Prahy a z Ameriky.

„Ceremoniál otvorenia kultúrneho domu bol úžasný, prišli naň ľudia z okolitých siedmich dedín, aj z Užhorodu a Prešova prišiel autobus. Po prvýkrát miestni vlastné jablká predávali,“ spomína Bodnár. Kultúra a vzdelanie boli v Ruskom na vysokej úrovni. Raritou v tom čase na dedine bolo nadstavbové štúdium, kde sa dievčatá po základnej škole učili šiť a variť, chlapci štiepiť stromy a poľnohospodárske práce. Mladí študovali aj na stredných školách v Užhorode a v Mukačeve.“ V období pred vysídľovaním žilo v Ruskom cca 400 obyvateľov. „Ľudia chceli nechať za sebou poriadok, preto vozy a všetko náradie, ktoré nemali kde zobrať, spálili, zvieratá vyzabíjali. Nikdy nezabudnem, keď sa rúcali domy. Dole dedinou nepríčetne kráčal muž a spevavo neustále opakoval podriľali, podriľali....,“ spomína Ján Bodnár na posledné chvíle v Ruskom.

-lop-